Útržky z rozpadnutého denníka

Zo života hmyzu, súkromné vydanie

8. března 2017 v 15:06 | © Créatio
Prechádzala som si staré články tohto blogu. Akoby som sa prehrabávala v koši dávno vyhodených smetí. I vy to tak máte?

Tento blog existuje už 8 rokov, takže prehrabávať sa je v čom. No tie veci, ktoré som tam vyhrabala...
V poslednej dobe si často spomínam na to, ako som vyzerala, keď som bola malá. Kto a aká som bola, čo ma zaujímalo, ako vyzeralo moje detstvo. Keď som pred stužkovou (november minulého roka) otvorila svoj fotoalbum, aby som v ňom našla nejakú fotku na Kroniku triedy, veľmi som sa rozplakala. Sprvu bez racionálneho dôvodu. No po chvíli som si uvedomila, že mám pocit, akoby to šťastné dvojročné dieťa niekto vzal a možno až.. odstránil. Že bolo šťastné so svojimi rodičmi, drobné, blonďaté, s okuliarmi na nose, - že mu niekto ublížil.

Až sa mi dnes nastlala otázka, kto som. Či som to stále ešte vôbec ja.

Dnešok zapísal čistý papier v ďalšej 365 stranovej knihe

2. ledna 2017 v 1:21 | © Créatio
Ako začal nový rok u vás? Hádam veselo a dnešný prvý tohtoročný deň vás naplnil samými pozitívnymi očakávaniami. U nás sme po polnoci otvárali fľašu šampanského, štupeľ skončil v akváriu ale našťastie to rybky prežili bez ujmy. Takže tento rok bude dobrý i u nás. I keď som si ešte nespísala vlastný horoskop pre Pannu, verím mu, že bude dobrý.
- Sledovali ste nového Sherlocka dnes večer na Dvojke? Peckový bol!...

Nezvykla som si dosiaľ dávať predsavzatia, ani jeden rok. Chudnúť nezvyknem, - i keď sa niekedy ofrflem nad svojou váhou, to je pravda, ale to symbolicky, vo výsledku s tým nikdy nič extra nerobím. Avšak, musím sa pochváliť, - sebadisciplína sa v tomto bývalom roku stala mojou kamarátkou. Takže zrejme nadišiel čas vybrať si prvé predsavzatie a dodržiavať ho. Bolo vybraté v decembri.

o- Mať pozitívne očakávania od budúcnosti. Mať sa ešte radšej než dosiaľ. Nechať veci ísť, plynúť a nesnažiť sa ich mocou kontrolovať. Nezhadzovať si polená pod nohy vlastným myslením.

Myslím, že niet krajšieho darčeka, ktorý si môže človek dať, než mať seba samého rád. A je len pár predsavzatí lepších a láskavejších než z tohto druhu. Už len keď si na toto predsavzatie spomeniem, teda na túto akúsi "dohodu", ktorú som so sebou uzavrela (od nového roka, od nového roka to budem robiť!), teším sa. Takže už to samotné predsavzatie spĺňa účel. :D

A ešte:
o- Vstávať ráno o šiestej bez ohľadu na to, čo ma v ten deň čaká a kedy budem začínať,

pretože ráno sa toho oveľa viac stihne než večer. A tiež, - veľmi mi pomáha, ak sa na deň naladím už ráno, ľahšie si to spontánne udržím počas dňa. Prosto, privstať si a spríjemniť si deň. Ťažšie to bude vydržať, no ak zvládnem vstávanie v januári, február bude ľahší a nie len vďaka dlhším dňom.

A samozrejme, s predsavzatiami si prinášam do nového roku i priania.

o- Úspešne zmaturovať (jo!)
o- Uchytiť sa v divadle.
o- Zúčastniť sa súťaži konzervatórií s dobrým výkonom.

Prianí je omnoho viac. Raz som si ich spísavala, skončila som pri čísle 82, bol to zoznam celoživotných prianí. Tak, uvidíme...


Veľa šťastia do nového roka vám prajem! Veľa lásky, zdravia... A hlavne, buďte šťastní!

C.

Krásne sviatky!

25. prosince 2016 v 15:38 | © Créatio
Tak, priatelia, dovoľte mi, nech vám zo srdca poprajem krásne Vianočné sviatky v kruhu vám najbližších a najmilovanejších. Oddýchnite si dosýta.

Creáatio


Wardruna chystá nový album!

16. října 2016 v 17:50 | © Créatio
Myslela som si, že sa takýmito vecami na blogu nebudem zapodievať... Ale viete čo, kašlem na to! Kde to pustiť do sveta keď nie tu? Totiž... Onedlho, o pár dní, uzrie svetlo sveta nový album od Wardruny!

Wardruna je nórska skupina, v ktorej tvorbe nájdete nórsku "folklórnu" hudbu. A tento pripravovaný album, Runaljod - Ragnarok, je už ich tretím albumom. Možno ich poznáte i zo seriálu The Vikings, kde boli do seriálu zakomponované ich piesne.

Návrat ku Quo Vadis z DJZ

9. března 2016 v 11:41 | © Créatio
Ach páni, už sú to tri roky naspäť, čo som videla predstavenie v prešovskom DJZ Quo Vadis. A keď sa vo svojich úvahách o tom, čo ma prilákalo k dramatickému umeniu a neskoršie priamo k opere, vychádza mi, že podnetom pre to boli práve predstavenia v Divadle Jonáša Záborského. Energia a charizma, ktorá sálala z predstavení, ma poriadne obarila. Účinkujúci herci sú prosto veľmi dobrí. (Preto ak mi teraz niekto povie, že chce ísť študovať herectvo a skončiť v seriáloch... to je ako nízkotučné mlieko.)

Na tomto Quo Vadis som bola viackrát. No a raz toto predstavenie natáčala RTVS a my sme sedeli v hľadisku. Neviem ani, v ktorom roku to bolo, možno 2013/2014.
Dnes som sa však čírou náhodou dopátrala k celému záznamu tohoto muzikálu. Necítiť z toho priamo tú atmosféru divadla (samozrejme, všakže?). Ale i z tohoto je zrejmé, na akej úrovni sa prešovské muzikály pohybujú.
(Dokonca ma vidno v hľadisku!)

Video pod perexom.

Volebné rezonancie

6. března 2016 v 19:01 | © Créatio
Včerajšok bol pre nás, občanov Slovenskej republiky, jeden z tých významnejších dní, kedy si vyberáme vládu na ďalšie štyri roky. Ísť voliť sa považuje za nevypovedanú povinnosť občana, avšak žijeme v demokratickom štáte... Boli ste voliť?

Včerajšok bol pre mňa zaujímavým dňom. Respektíve okamihom, keď som ako prvovolič pocítila slobodnú možnosť voľby v tom, koho považujem za vhodného obsadiť miesta v parlamente, v koalícií. Celý február sa okolo mňa motali ľudia a bavili o politike, o tom, koho zvolia, koho zvolím ja... Viete, prvovoliči. Tak, ako si všetci naokolo robia vodičské preukazy, všetci i ideme voliť. Keď som si v ten včerajší večer vo volebnej miestnosti na tých všetkých spomenula, bola to jedna z tých chvíľ, kedy si uvedomíte... že všetci sme prosto rovnakí. Všetci riešime to isté. Len niekto si tými vecami prejde skôr, niekto neskoršie. Len volíme všetci naraz.
Uvedomili ste si, koľko "málo" volieb prebehlo od osemdesiateho deviateho? A máme sa na nich možnosť podieľať. Presne, ako sa na nich podieľali ľudia z generácií pred nami a takto pomaličky písali dejiny. O ktorých sa my dnes učíme.
Možno o pár rokov...

Avšak jedna vec, ktorá ma veľmi, veľmi odradzovala na voľbách a na politike všeobecne, sú práve tie propagácie politických strán. Boli na každom kroku! To by sa dalo prežiť, veď aspoň viem, koho môžem voliť a kto sa ako prezentuje. Avšak keby len na seba nenadávali. Najmä na bývalú/terajšiu vládu (keďže výsledky, deň po voľbách, ešte stále nie sú oficiálne!), ktorá má kradnúť. Rozumiem. I kradne. Avšak kto by nekradol, ak kradnú na ľavej strane, kradnú na pravej, - musel by to byť veľmi silný človek, ktorý by si za takýchto okolností tiež nenechal čosi privyrobiť. Alebo otázkou by bolo, ako dlho by vydržal.
Zarážajúce na tom pre mňa bolo i to, že strany, ktoré tie ďalšie takto vykresľujú, sami idú do politiky pre peniaze. Pre vlastné ego. Pretože motivácia moci je u človeka veľmi silná. Myslím si, že nikto z ľudí, ktorých sme včera mohii voliť, tam nejde za hlavným účelom pomôcť ľuďom a zlepšiť situáciu. Je to ako nálepka na bio potravinách.
Keď už aspoň "musia" kradnúť, nech niečo dajú i ľuďom, ktorí ich tam dostali.

Včerajšie voľby nedopadli vôbec dobre.

Pohnutý svet

16. listopadu 2015 v 22:11 | © Créatio
Ako mysliace dieťa som Einsteinovu teóriu relativity chápala, že podľa nej je všetko relatívne. Bez ozrejmení vzťahov medzi energiou, hmotou a rýchlosťou svetla. Podstatu teórie som pochopila, paradoxne, až vo voľnom čase počas štúdia na konzervatóriu, i keď sme ju okrajovo na základnej škole mali vysvetlenú (privysoké princípy pre mňa). No zrejme som dodnes tým dieťaťom, lebo okolitý svet sa mi vidí veľmi relatívny.
Komplikovaný, rozštiepený.

Tie veľké veci, ktoré sa v histórií udiali, a tie bežné veci, ktoré sa dejú dnes... (Bežné pre dnešok totiž, ak ich naše deti spíšu, tak to taktiež budú veľké veci.) Dívam sa okolo seba a žasnem.

Kam sa podela jednoduchosť?

V minulosti sa tie najväčšie veci konali pri stretnutiach ľudí na obedoch, pri cigarete, na večeri, kdekoľvek. Dnes ak sa chcete stretnúť s ľuďmi, ktorých ste dlho nevideli, pošlú vám SMS, že na vás nemajú čas, napríklad. Svoje záležitosti miestu osobného styku riešime virtuálne. Nehmatateľne! Relatívne, tak - akože. O koľko interakcií, priateľstiev, skúseností sa dnes oberáme už len tým, ako sa vôbec chováme k sebe navzájom. A vraj je človek od prírody spoločenský tvor. Miesto spoločenských udalostí nám postačia mozgy splachujúce masmédiá.
Kedysi jednou z čaší zmyslu života pre ľudí bolo vzdelanie alebo remeslo. Pre tých, čo si to mohli dovoliť. Každý tovar mal svoju kvalitu, pretože, ako sa vraví/skôr vravelo - "remeslo má zlaté dno". Dnes sa už len ľudia učia, ako druhých obabrať - od súdnictva cez výrobu potravín až do nedohľadna. Učia sa, ako všetkých obabrať, až napokon obabrú seba a život im možno unikne pomedzi prsty rýchlosťou svetla.
Dnes pestujeme umelo modifikované potraviny, pretože nám tie čisté, prírodné nestačili. Všetko je vo veľkovýrobe. Žijeme v dostatku prameniaceho z bohatstva, ktoré je ilúziou. Nie je skutočné. Ak sa zamyslíme, nemáme nič. Okrem seba nemáme nič. Lekár vám na počkanie vymenuje toľko diagnóz, až v sebe nenájdete jedinú kosť zdravú. To, čo má liečiť, zabíja. Čo má pomôcť, o chvíľu zničí svoju podstatu.
Platíme za vodu. Platíme za teplo. Platíme za elektrinu. Za jedlo. Pritom to všetko by malo byť pre všetkých. A aj je. Iba farebných papierikov nikdy nie je dosť pre kohosi.

Komplikované, zvrátené, relatívne, - neviete, čo je pravda. Vidíte dve veci a neviete, ktorá je tá správna.

A to všetko len preto, lebo
jeden človek začal špekulovať.
Jeden-jediný človek na začiatku začal špekulovať, rozmýšľať: "...A nedá sa to inak?" Samozrejme, že sa dá. No aj fúrik má len jedno koleso a druhé nepotrebuje.

Preto verím v človeka. Nie v toho, čo začal špekulovať.
Ale v seba.
Pretože je to jediná istota, ktorá mi ostane navždy.

Osemnástiny

13. září 2015 v 13:53 | © Créatio
Takýchto dní, aký je tento, zažije človek veľmi málo. Totiž, iba jeden. Iba v jeden deň opúšťa detský prístav a vypláva na more. Tento jediný deň je okamih, kedy súčasne hľadíte na pevnú reťaž kotvy a na napínajúce sa plachty lode pripravenej na odplav. Už zajtra budete more dospelosti splavovať podľa vašich skúseností a kvalita vášho morského života závisí od zásob, ktoré si v podpalubí veziete, - vašu vnútornú výbavu od myšlienok až po schopnosti.
Dĺžka pobytu na mori bude dlhá, - opustí vás tých pár siluet lodí, ktoré vás teraz na plavbe sprevádzajú, miesto nich prídu ďalšie, - a zasa odídu. Mnoho búrok zalomcuje vašim stožiarom a zmáča vám palubu pod nohami, mnoho vĺn sa vás bude pokúšať prevrátiť do vôd. No koľko len krásnych rán tiež čaká, aby sa vám namyslene pochválilo svojou krásou. Koľko jasných nocí, - kedy nerozoznáte svetielkami posiatu hladinu od oblohy. V istých okamihoch zazriete svetlo, žiaru majáka, ktorý žiari len pre vás, pripravený kedykoľvek vám poskytnúť pomoc, bezpečie.

Ostáva ešte päť hodín aj niekoľko minút do okamihu, kedy sa pred osemnástimi rokmi malé klbko prvýkrát rozkričalo na tento svet, ktorý ho vytrhol z tisícročného spánku. Kedy sa možno rozhodlo, že konečne nastal čas pre jeho nástup na svetové javisko, či kedy svet jeho požiadal, aby nastúpilo do štúdia role v dráme Života.
Bolo posledným striepkom, ktorý chýbal vtedy súčasnej Súčasnosti.


Toľko, ak dovolíte, môj osobný darček k narodeninám.

Spomienkovník na apríl, máj 2015

24. května 2015 v 14:26 | © Créatio
Kto by si kedy pomyslel, že práve koniec školského roka na konzervatóriu bude možno hoc aj najbúrlivejšia časť školského roka? A tým vôbec nemyslím známky...

Toľko veta na úvod. Totiž, mrzí ma, koľko málo vecí sem pribúda nových, ale presne táto stránka je odrazom mojej mimoškolskej aktivity a množstva voľného času. Ten je s mojim osobným súhlasom minimálny, pretože keď sa už nejaký vyskytne, trávim ho odborne. To znamená, v divadle boli za tento polrok asi iba maximálne tri opery, na ktorých som nesedela v hľadisku. Zúčastnila som sa viacero koncertov, začala som chodiť na plaváreň - i keď dosiaľ iba jedenkrát, minulý týždeň. A keď ten voľný čas príde nárazovo, trávim ho v istej kaviarni, kde rozjímam nad notami. Voľný čas si nachádzami iba po večeroch, od ôsmej-deviatej hodiny, aj to trávim s knihou (Hra o tróny!), šup do sprchy a pod perinu. Tam ešte rozjímam nad tou celou dvadsaťštyri hodinovou fraškou, až z tých dojmov zavše nezaspím...
Najmä v posledných dňoch.

Výprava do SND

27. února 2015 v 15:06 | © Créatio
Hm, raz to muselo prísť.Pretože sa občas až čudujem, že mi tie divadlá a opery vôbec nelezú krkom. V tomto školskom polroku to začína vyzerať tak, že v našom malom divadle pomaly niet predstavenia opery, na ktorej by som nebola. Skutočne. Našťastie okrem predstavení o desiatej pre školy, vtedy už fakt nemôžem. Kebyže sa ma niekto opýta, prečo tam chodím, dočká sa iba zarazeného mlčania - absolútne netuším, čo ma tam ťahá. Fakt.
A ťahá až tak, že som sa včera, 26. februára, vypravila do nášho národného divadla na Mozartovu operu Don Giovanni.
A dokonca za bagateľ, popravde. Vlaky zadarmo (ak nerátam lôžko), lístok za 1€. Strava a voda z domu. Skutočne sa dá do SND v prípade študenta konzervatória dostať za jedno jediné euro. Neznie to neuveriteľne?

Sum-sumárum 2014

3. ledna 2015 v 0:13 | © Créatio
Je pravda, že v kalendári sa už píše 3. januára, teda je to už tretí deň v novom roku, no zhrnutie toho starého sa hádam ešte zíde. Ak nie dnes, tak o pár rokov (desaťročí...?).

o- Tak, aký bol rok 2014? -o

Myslím, že tento rok bol slabší než jeho predošlý. Bol náročnejší a za akýmkoľvek úspechom stálo pre mňa mnoho námahy. Mnohé takéto udalosti sa dokonca prelínali s tými z minulého roka, čo ma veľmi prekvapilo. Mimochodom, opäť čakajte neskutočne dlhý článok od románopiscu :D.

Dve javory, dve smreky... "Dva duby"

29. srpna 2014 v 0:38 | © Créatio
Ajajáj, sny sa plnia! Dnes som sa ani na chvíľu nezastavila, ak nerátam ráno od šiestej do pol ôsmej. Toľko sa toho dnes udialo, a hlavne poobede. Ľudia, buď na mňa v noci spadla hviezda alebo ja neviem čo. A stáva sa mi to často.
Ehm, pre objasnenie, - chápem, tento text je tak konkrétny ako tma v noci. Takže...
Ech, ja to zhrniem.
Stretla som sa s Kandráčovcami!
A čo si môže taký zadubený konzervatorista (ejha, zaDUBený :D som hrozná...) ako ja viac priať?
(poznámka - nové husle?)

Malé jazdecké radosti

21. srpna 2014 v 18:20 | © Créatio
Nič dôležité sa za tento týždeň ani neudialo - iba viete, sú prázdniny, mám meniny... A tak. Avšak jeden okamih by sa predsa len našiel, a to z tohto utorka. Bola som opäť jazdiť - a prvýkrát som cválala na koni.
Na videu naľavo si môžte pozrieť, ako to z konského chrbta vyzerá.

Jazdiť už chodím tri roky. Od druhej hodiny som klusala no toľko času uplynulo, než som sa odhodlala na cval. Tiež v tomto prípade treba podotknúť, že som jazdila maximálne raz za týždeň, cez zimu vôbec keďže v našom jazdeckom klube nemajú krytú halu. Nemám ani jazdeckú výstroj - dokonca ani minichapsy, čo vlastní každý jazdec :D

Ľudské rozmanitosti

12. srpna 2014 v 19:40 | © Créatio
Pred mesiacom som si takú dlhú neaktivitu nevedela predstaviť. Napokon to také ťažké nebolo. Leňošenie na blogu však nebolo dobrovoľné. Je to daň za prázdninovanie (akoby to cez školský rok bolo ináč).

A za ten mesiac sa toľko vecí zmenilo, ľudia... Nie, nič vážne, len pre mňa osobne. Dozvedela som sa mnoho vecí o sebe ako v zrkadle (v pozitívnom slovazmysle). Spoznala som pár nových ľudí, získala nové myšlienky a zažila toľko paradoxov, koľko ešte nikdy. A keď nie až toľko, tak na jeden zrejme dlho nezabudnem.

Moja neaktivita na blogu začala po nástupe do kúpeľov. Predsa len, tam sa písať nedá. Notebook som si brať nechcela (počítač je pre mňa nenahraditeľný) a i napriek tomu, že som bola na detskom oddelení (predposledný krát, juchú) a na oddelení sa nachádzala miestnosť s počítačmi, mne nie je pohodlné ak mi niekto sedí za chrbtom a číta po mne napísaný text. To teda vôbec nie. Takto som si teda musela dať zo všetkým prestávku a venovať sa čisto reálnym veciam. No, nesmiem zabudnúť na knihy, sú to predsa trocha posunutý svet!

Denník nešťastného web-programátora

27. června 2014 v 22:55 | © Créatio
Koniec roka. Čo poviete? Konečne? Otvára sa priestor na skúšanie nových vecí, zažiť nové zážitky a niečo nové sa naučiť, skrátka využívať voľný čas. I ja som chcela, a to skúsiť tvoriť webovú stránku. Žiaľ, iba chcela...

Naše občianske združenie, ktoré sa špecializuje na výcvik vodiacich psov, by potrebovalo novú stránku. Avšak nie s doménou, ale priamo www.nazovwebu.sk. Doménu tohoto typu sme kúpili. Už len trebalo začať tvoriť onú stránku. Samozrejme som si to vzala za svoje, veď kto sa doteraz staral o grafickú tvorbu a správu predošlého webu bežiaceho na farebne upravenej šablone? (nemajte mi to za zlé, nič viac sa s tým nedalo robiť. Možno našťastie :D).

No. Doména je kúpená. Fyzicky existuje. Predplatená na rok. Prístupové heslá máme. No čo ešte chýba? Stránka. Tak som sa do toho veselo pustila.

Veci trocha inšpiratívne...

22. března 2014 v 11:21 | © Créatio
Som šťastná. Ak to nezakríknem, pretože to šťastie sa ma drží i napriek niektorým nie veľmi milým udalostiam, o ktorých by som si hoci pol roka naspäť nemyslela, že sa vôbec môžu stať. Nič vážne, iba také čosi, čo zasiahne. Musím sa však s vami podeliť o pár skvelých udalostí (okrem iných, no :D), ktoré sa mi pritrafili v poslednom týždni a teraz.

Mám tablet! Nový funkčný tablet za 16 eur ale úplne stačí. Na značku Genius kašlem, ľudia, ak môžte, nekupujte to. Alebo ak áno, záručný list či pokladničný blok si odlošte, určite sa vám pri reklamácií zíde. Mne tak s rovnakým dôvodom odišli, ak sa nemýlim, už štyri grafické tablety! Ak sa tu nájde niekto, kto je s Geniusom spokojný a má ho dlho, môžem mu iba blahoželať. Zrejme má šťastie. Tablety od Genius sú dobré, lacné, plnia svoju funkciu, ale často vadné... Možno to bude modelom... ale nie, fakt netuším. Už sa teším, kedy konečne niečo nové nakreslím, ale akoby naschvál - práve teraz si múza vypovedala službu. Asi som fakt zišla z cviku...

Zato tá literárna múza občas kope aj keď nie vždy na správnom mieste. Avšak akýmsi priveľkým zázrakom, ktorý ani nechápem, sa mi podarilo opäť nájsť druhý prepis Anethylgry v plnom znení, v ktorom som ho napísala a stále naňho spontánne spomínala - to bolo také pekné, to už asi takto nedám, alebo - ako to bolo? a pod. To hrozne poteší, keď ste tú prvotinu už pochovali aj s pomyselným pomníkom a kvetinkami...
A nové knihy z knižnice plné inšpirácie (čo vám poviem, staré winnetouovky :D) tiež potešia.

A aby tej inšpirácie nebolo dosť, konečne som tú skladbu našla! Je krásna a sedí dokonca trocha aj do témy môjho diela. Fúha, to nie je náhoda. Veríte na ne? Vraj neexistujú... No neviem! :)


Poznámka konzervatoristu: - Tá viola je krásna... (nezaprie sa :D)

Spev s orchestrom - nakrajšie Vianoce

26. prosince 2013 v 21:57 | © Créatio
Fúha. Tohtoročné Vianoce boli iné než doteraz. A pritom to s nimi priamo ani nesúvisí. Vlastne takmer vôbec, čo sa týka mňa. Všetky udalosti sa ukončili začiatkom decembra. Ale predsa... Spievali ste niekedy s orchestrom?

Je marné sa vyhovárať pre neaktivitu. Ale keď je tých udalostí - nová škola, umelecký smer, práca na sebe - tak veľa, neskôr počas krátkej chvíle pokoja je akoby inšpriácia vyčerpaná. No v súvislosti s mojou osobou si vôbec nesťažujem. Podarilo sa mi totiž čosi, čo sa mi neprisnilo ani v tom najzasnenejšom sne. Predstavte si, že študujete operný spev. Ste v prvom ročníku na štátnom konzervatóriu. A keď počúvate vážnu hudbu, ste sa schopní rozplakať. A keď počujete vážnu hudbu naživo, podlamujú sa vám kolená - aspoň viem, prečo ľudia v štátnej filharmónií a v divadle sedia - aký rozdiel s modernou hudbou. A teraz si predstavte, že s tým orchestrom spievate. Krásna predstava!

A krásna skutočnosť!

Ako sa žije konzervatoristovi?

20. října 2013 v 0:19 | © Créatio
Keďže v mojom živote sa asi pred mesiacom a pol začala nová etapa života - číro umelecká totiž, napadlo mi napísať o tom článok. Ale aj preto, lebo mnoho ľudí toho len málo tuší, ako sa žije na konzervatóriu, keďže naša "fajta" je spravidla konzervatívnejšia spoločnosť. A aj preto, pretože už teraz viem, že na túto časť života budem o pár rokov veľmi intenzívne spomínať. Tak teda, ako sa to na tom konzervatóriu teda žije? :)

Vstup do novej etapy existencie

26. srpna 2013 v 22:35 | © Créatio
Pomaly prichádza jeseň, leto sa končí. Bolo prežité celkom fajn, bolo iné než tie predošlé - bola som na vidieku!! :) Ale i tak musím povedať, že som zanedbávala svoje koníčky - kone, kreslenie tradičné a digitálne. Niečo sa možno napraví, uvidím. Prichádza jeseň, už to pociťujem - dnes ma chytila jesenná nostalgia, ktorá sa opakuje každoročne na jeseň a na jar. Akosi vtedy súcitím s okolím. Teším sa na obdobie nosenia ponožiek, žltých stromov, lístia, nosenia vetroviek, dlhých večerov pri knihách. Tri roky sa napríklad držím predstavy ako v škole píšem učebné látky do zošita pri umelom svetle a vyzerám von oknom do večernej tmy, kde sa mihajú svetlá košických električiek - dlhé večery, viete. Na jeseň ma vždy chytá koniarska mánia - rozmýšľam, aké by to bolo mať koníka, v jeseni s ním chodiť po okolí a tak. A ešte - milujem dažde, hmly. Čo so mnou.

A možno to je aj preto, že v septembri mám narodeniny...? :)

Ale novú etapu, ktorú spomínam v názve, nemyslím v tejto súvislosti, teda aspoň nepriamo. "Prepadávam z deviatky do prvého ročníka"! Túto vetu som hrdo používala celé leto, keď sa ma niekto pýtal, do ktorého ročníka chodím :D Nastupujem na strednú, v nedeľu na internát. No čo vám poviem - aj sa obávam, ako bude. Či sa uchytím v kolektíve, či to zvládnem aj keď nerátam s opakom ale viete... Umelecká brandž, to je niečo iné. Ani neviem poriadne, ako to v nej chodí. Nejdem na gymnázium - kebyže hej, tak zhruba viem, čo ma čaká. Na mojej škole budeme mať rozvrh na celý deň ako na vysokej škole. K tomu povinné divadlá po večeroch, koncerty a tak. Idem aj do iného mesta - z nášho "malého" mestečka do veľkého - do city! Och, teda... Vstávať ráno o šiestej, brať noty, utekať do školy.

Čo je nové?

20. května 2013 v 10:04 | © Créatio
Ten čas tak beží a ja som už veľmi dlho nepridávala nič na blog. Aj keď plány sú - a nájdu sa, len času a motivácie je menej. Neviem, možno je to aj tým, že už menej tvorím - tablet som naposledy držala asi pred dvoma týždňami, akurát mi napadlo, že som ju tu neuverejnila. Tak fajn, ďalší námet na článok... Ale aj tak.

Príjmačky

9. dubna 2013 v 22:49 | © Créatio
Bol to ťažký deň. Asi tri roky som čakala na príjmačky, teda na dnešný deň, no. Hlásila som sa na odbor spev, z ktorého som na strednej spravila talentové skúšky. No povedzte, netreba si taký deň zapísať? :))

Musím povedať, že pre mňa to bola aj v podstate skúška toho, koľko toho vydržím. Totiž večer predtým o pol ôsmej sme prišli na to, že bľúzka, ktorú som pôvodne chcela vziať, mi už nesedí a musíme ísť kúpiť novú. Nuž, šli sme - ako inak? O ôsmej večer sme prešli naše Tesco, potom ďalšie v inom meste, celkom sme tak obehli tri-štyri supermarkety otvorené nonstop. Boli sme už v poslednom - bľúzok s trištvrťovým či plným rukávom nikde! - krátky predsa nieje vhodný... Nakoniec sme jednu našli a keď sme sa vracali domov, bolo pol jednej v noci. A to som mala o piatej vstávať.

Jeden a pol ročná snaha pre nič

2. března 2013 v 16:01 | © Créatio
Moja aktuálna nálada by sa dala asi prirovnať k roztápajúcemu sa ľadu. Ale skôr asi ku skladbe od Mozarta, k Lacrimose. Je to skladba z requira, ktorú napísal ako pohrebnú skladbu. Ani requirem nedopísal, chudák. A prečo k Lacrimose? Lebo pochovávam svoje dielo. Dielo, ktoré som písala jeden a pol roka. Slymačím tempom. No zato som s ním bola spokojná ako ešte nikdy s ničím. Koľko ráz som ho dopisovala a opravovala - toľko krát, že som sa len málokedy posunula napred. Vravím o Kronikách Anethylgry.

W. A. Mozart - Lacrimosa


Prvú verziu som písala celá nadšená a uverejňovala som ju na tomto blogu. Dostala som sa asi do prvej tretiny keď som sa rozhodla to prepísať ešte raz a ešte lepšie. Skončila som asi na druhej kapitole, keď som odrazu o text prišla. Prepísal sa na iný dokument, nie mojim pričinením - no to by tak bolo, to by som sa teda cítila fakt skvele! :D

Ešte pár týždňov bez digitálnej kresby...?

6. ledna 2013 v 12:05 | © Créatio
Už je po sviatkoch. Že konečne, asi, myslím. Ostávajú už len dva dni prázdnin. Dnes som spravila šesť testov z matematiky (vraj domáca úloha... NA SVIATKY!! Ani z hudby som žiadnu nemala a to pre mňa bude spev a teória z hudby dôležitejšia o pár mesiacov než nejaká matematika... No nič, musím si zvykať na veci, ktoré nepchopím. Napríklad aj svoj tablet. :D

Deň konca sveta

22. prosince 2012 v 20:26 | © Créatio
Ha, prežili sme koniec sveta, čo? Fúha, ani to nebolelo. A keby náhodou, na ďalší rok nás má čakať ďalší. Ak bude takýto príjemný, tak to bude celkom v pohode, no nie?

Ja som "posledný deň" sveta mala celkom dobrý aj keď niektoré udalosti boii viacznačné. V škole sme si odsedeli povinné hodiny aj keď sme dokopy nič nerobili. Ale mala som zbor! A to už bolo niečo. Čakajú ma prázdniny, takže neviem, ako to bez neho vydržím - nielen bez zboru, ale aj bez sólového spevu. A práve teraz, keď som mala takú dobrú kondičku!... Na zbor chodím veľmi rada a nielen kvôli spevu ale aj kolektívu. Spievali sme koledy pretože na jeden z vianočných sviatkov budeme mať koncert v kostole. Neviem sa na to dočkať.

Umenie hudobného umenia a zvládania

16. listopadu 2012 v 21:56 | © Créatio
Už je to pár mesiacov naspäť (ich číslo sa podozrivo zhoduje s počtom mesiacov povinnej dochádzky školskej v tomto roku) čo sa zmietam medzi hŕstkou mlynných kameňov. Tlak zo strany školy a úvahy nad ďalšou študíjnou budúcnosťou, ktorá je v podstate jasná aj keď s niekoľkými drobnosťami - ako sa na ňu pripraviť, ako ju vyštudovať a čo robiť po jej vyštudovaní a hlavne - ktorá škola to že bude?

Napriek tejto kamennej pôde sa často stretávam s vecami či udalosťami, ktoré ma v mojom rozhodnutí pokračovať v štúdiu ako človek zaoberajúci sa hudbou utvrdzujú - že som sa asi predsa len rozhodla správne. Hudba a hlavne tá klasická má v mojom predstredoškolskom živote už veľkú úlohu a obávam sa, že keby som ju stratila, stratila by som kus zo seba. To sú niekedy také dôvody, prečo sa človek nieje schopný tak ľahko s niečim rozlúčiť - navykol si na to, pripomína mu to čosi, skrátka sa s tým niečim zžil. Ja by som takto asi dlho nevydržala bez určitých činností - zdieľať domácnosť so psíkmi, chodiť ku koňom a jazdiť, venovať sa opernému spevu a pracovať na sebe, počúvať opery, klavírne etudy, čítať knihy a odborné časopisy... Je toho! A že sa vraj niekedy nudím...

V súvislosti s touto hudobnou polematikou... pred takými troma rokmi, kedy som si začala črtať určité plány o mojej strednej škole s hudobným zameraním som presne nemala načrtnutú aj predstavu aká je tá hudba... krehká, zložitá, skoro ako matematika. Dnes som toho bola svedkom na skúške skladby na vianočný koncert(všade sú už tie Vianoce, akoby mali byť už za týždeň).


Je to skladba Alžbetínska serenáda, ktorú nás spieva asi pätnásť (s týmto počtom príliš nesúhlasím a ako vyšlo najavo, nesúhlasia s tým veľmi ani ostatní, viď ďalej). Doprovod ku spevu tvoria dve zobcové flauy, jedna klavírna štvorručka a basgitara, na ktorých posledne menovaných hrajú ako jediní učitelia. A konkrétne učiteľ basgitary zložil tento doprovod podľa originálu a prispôsobil ho pre tieto nástroje. Aj preto som si na tejto skúške skladby spoločne s hudobnými nástrojmi radostne zgustla.

Cvičili sme v hudobne hluchej miestnosti, to teda znamenalo, že skladba v každom rohu znela ináč. Druhá doprovodná časť klavírnej štvorručky sa hrala na klavírnom "šmejde", ako sa kosi vyjadril. Raz speváci (boli sme iba tri!) prekričali flauty, inokedy tak učinila druhá štvorručka, nakoniec sa tá pravdepodone aj vyradí, a možno aj nie, ktohovie. Pár minút zabrala z pohľadu nezasväteného malicherná a komická hádka na jednom tóne, ktorý tam harmonicky nesedel a podobne. Bolo to také podrobné špekulovanie, až by sa mohlo javiť ako únavné, no malo svoje opodstatnenie.

A to je to hudobné umenie. Akokoľvek sa zmení hoci jeden tón, celá harmónia skladby sa úplne zmení. Na jednom mieste znie tak, inde úplne inak, všetko je ináč ozvučené a má úplne inú atmosféru... Mágia toť! :D
 
 

Reklama


---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .