KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis

Kroniky Anethylgry - 12. kapitola, I. časť

28. ledna 2017 v 19:40 | © Créatio
Ďalšia delikatesa je tu! Nenechajte si ju ujsť! :)

Sneh sa topil. Stekal do rozbúrených vôd riek a na svojich drobných vlnkách odrážal žiariacu tvár prvého tohtoročného slnka. Ľadové kvapôčky pomaly prenikali do zmrznutej hliny. Spomedzi hrúd tmavej zeme sa už tlačili prvé stopky belostných snežienok, drobných ratolestí snehovej perinky. Pod bútľavinami líhali srnky od ťarchy plodov, ktoré sa začínali chystať na svet. Ich múdre očká blýskali po horách, či neuzrú medvede, ktoré pomaly vyliezali zo zimných driemot, či vlčice so slinami na ostriach zubísk.

Kroniky Anethylgry - 11. kapitola, VI. časť

13. listopadu 2016 v 11:19 | © Créatio
Pár skokov od kráčajúcich zajatcov trholl uzdou, aby žrebec varovne zadupotal. Ženy vyľakane uskočili. "Máte za sebou dlhú cestu a ešte dlhšia nás čaká. Ponúkam vám však slobodu." Pohľadom prešiel po chmúriacich sa tvárach. Sedem mužov a štyri ženy; niektorí odetí v drahých odevoch, iní v skromných poplátaných šatách, no všetci vedno umazaní od hliny, ktorá vystrekovala spod konských kopýt. Žiadne deti. "Neodpovedáte?"

Kroniky Anethylgry - 11. kapitola - V. časť

31. října 2016 v 19:04 | © Créatio
Dôstojník Patrij sa Horecovi videl zvláštnym človekom. Ako ku svojim vojakom dokázal prejavovať láskavosť, tak sa v ňom nečakane rodili i isté črty, ktorých sa mladý Horec niekedy desil. K svojmu veliteľovi vzhliadal s obdivom už od dňa, kedy všetci mladí muži z Včeľova narukovali do vojska pána z Ľadozeme; upútal ho nevysoký vek, prekvapivý v porovnaní so skúsenosťami a rozhľadom, aký sa veliteľovi čaty od prvých chvíľ nedal odoprieť. Keď čatári sedeli vôkol ohniska a Patrij k nim prvýkrát prehovoril, vedel presne, čo chce a vedel to od svojich mužov získať žiadosťou. Patrij nepotreboval prikazovať, pretože za poslušnosť a lojálnosť platil oceňovaním a úctou.

Kroniky Anethylgry - 11. kapitola IV. časť

2. října 2016 v 22:15 | © Créatio
Agar sa úspešne začleňoval do dedinského života. Na mnoho vecí sa pamätal z detstva, pretože sa dodnes nezmenili. Vždy musel niekto ráno vstať a podojiť kravu, pozbierať vajíčka spod sliepok. Narúbať dreva v kôlni, aby bolo nad čím variť obed... No Denar v jednej veci predsa nemal pravdu, - našiel si dievča. Nie nevestu, leží dcéru od tretích susedov, ktorá mu chodila upratovať a pomáhať s inými vecami: oprať v potoku, napiecť chleba, zametať, niekedy i navariť, ak mala dobrú náladu; za drobnú plácu. Motala sa po dome ani včela a Agar ju v prvé dni rád pozoroval a zhováral sa s ňou. Robil jej spoločnosť skoro celé dni, keďže Denar prichádzal domov až na večer. Zvyčajne po dedine rozvážal uhlie, sťahoval drevo z hory, odvážal susedom hnoj. Domov vždy priniesol zopaŕ mincí, ktorými vyplatil dievča a zo zvyšku na druhý deň jej nakázal kúpiť, čo bolo treba.
Od prvého dňa sa Agar s dievčaťom skamarátil.

Kroniky Anethylgry - 11. kapitola, III. časť

16. září 2016 v 22:51 | © Créatio
Brána s praskotom povolila pod náporom baranidla. Do okolia sa rozleteli jej trosky a zasypali brániacich sa mešťanov. V okamihu, keď sa porazenými krídlami vrútilo vojsko, sa rozpŕchli do ulíc ako myši.
"Všetkých pobiť!" hrmeli rozkazy nad tasiacimi mečmi. "Na zvuk rohu sa stratíte z dosahu, iba poverení zostanú na podpaľovanie." Horec videl svojho dôstojníka stáť na kope dreva vedľa mestských múrov. Zhora si každého premeriaval pohľadom, ako sa pod ním s bojachtivosťou v krvi hrnuli. "Neostane tu ani kameň na kameni!"

Kroniky Anethylgry - 11. kapitola II. časť

4. září 2016 v 14:18 | © Créatio
"Hej!" volal po holých stromoch Šedej vrchoviny. Konáre jej ihličnatých stromov klesali k zemi pod nánosom snehu. Občas sa v ňom otlačila veveričia stopa. "Počujete ma?" sneh rupčal pod jeho vysilenými nohami.
Točil koňa dokola a vyzeral kamarátov pomedzi ihličie.
Ticho hory narušilo vŕžďanie snehu a praskot halúz: "Tu sme, Havranec!"

Kroniky Anethylgry - 11. kapitola I. časť

30. srpna 2016 v 22:29 | © Créatio
Prvý tohtoročný sneh tancoval vzduchom. Jeho hebké čriepky prikrývali bielo fľakaté lúky a nivy, padali na suché konáre líp. Vŕzgal pod kopytami statného grošáka, ktorý ťažkým krokom šliapal hore do stráne. Z červených nozdier stúpala para a slabiny sa chveli únavou. No kôň zavše švihol chvostom, akoby si dodával síl a s novou vervou zabáral nohy do neporušeného snehu. Keď tichotu hory narušilo kvílenie vlka kdesi za kopcom, zviera zastavilo a strihlo ušami.
"To je dobre," pohladil ho jazdec po hrejúcom krku. "Už len kúsoček." Zababušený do snehom postriebrenej medvedej kožušiny ho jemne pohnal.

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola VIII. čas

11. srpna 2016 v 20:22 | © Créatio
Začul šušťanie zelenej látky, keď sa bielymi predlaktiami zaprela do opierok kresla a náhlivo vstala. Vnútorným zrakom pozoroval jej zapálenú tvár, jej bledomodré oči rozšírené strachom ako sa upínajú na kľuku dverí.
Isto počula kroky, ktoré mierili k jej komnatám.
Vedel, že má príliš málo času. Vedela to tiež.
Ako uštvaná laň blysla k oknu. Roztvorené okenice priam vzývali k nahliadnutiu na bledé kopce, ktoré sa pod žulovým bralom hradu rozpínali vo svojej šíri. Zapadajúce Slnko jej isto zaslepilo zrak, keď sa vyklonila.
Vykásala si zelené suknice po kolená, aby vystúpila a kľakla na parapet. Do líc sa jej oprel vietor.
Čiesi pevné ruky ju oblapili v páse.

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, VII. časť

23. července 2016 v 23:29 | © Créatio
Majster šermu dlhým krokom obchádzal rad regrútov.
"Teba odniekiaľ poznám. Há?"
"Horec z Včeľova, pane."
"Šerm-majster Fagus!" zvrieskol šerm-majster. "Vtĺčiem ti to slovo do lebene, vojak!" Orechovohnedý kabát pleskol o leštenú kožu čižiem, keď sa majster prudko odvrátil. Horec zagánil na jeho chrbát. Videl toho odporného muža prvýkrát, no na celý život ho znenávidel. Tento rozavúst ho má zaúčať šermu?

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, VI. časť

29. března 2016 v 22:47 | © Créatio
Vraník sa v žiare Verenzových dlaní obratne vyhýbal kameniu a krom, zvieracím inštinktom sledujúc cieľ pred sebou. Spevot poplašného zvona znel čoraz hlasnejšie, rovnako ako hrmenie mnohých kopýt. "Akoby dedinu napadla črieda kráv, čo poviete?" prehodil Verenz poza plece. Jeho chudé telo sa ťažko prispôsobovalo pohybom klusajúceho zvieraťa a Athlysole ho chvíľami musel zachytávať, aby nespadol.
"Cítim dym."
"Máte pravdu, pane. Naľavo od nás horí dedina. Ak odbočíme mierne doprava, napojíme sa na jednu z hlavných obchodných ciest. Och, ako len nenávidím kone!" zaklial, keď Melyngar nečakane zakopol.

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, V. časť

20. března 2016 v 20:54 | © Créatio
"Ja to nezvládnem."
Obchodník ho povzbudivo potľapkal po stehne. Pretože vyššie nedočiahol. "Prekonal si horšie veci než sedieť v sedle trošku vyššieho koňa. Chceš ich dobehnúť, nie?"
"Áno," nepresvedčivo zaúpel Agar. Telo veľkého koňa sa pod ním nekontrolovateľne pohybovalo a on mal pocit, že každú chvíľu z neho spadne. Keď šedý kôň sklonil hlavu, aby si ušklbol stebiel trávy, bol by z neho Agar skutočne spadol.

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, IV. časť

28. února 2016 v 22:58 | © Créatio
Ako len Horec za tri dni znenávidel vlastné topánky! Pri každom kroku sa mu zabárali do blata. Zatiaľčo sa všetci navôkol niesli v sedlách ako páni, on kráčal za nimi, blato spod kopýt ich koní mu prskalo do tváre a zlepovalo vlasy.
Vskutku to boli už tri celé dni, čo sa lopotil ako jeden z masy chlapcov a mužov. Kam sa otočil, tam videl iba regrútov a vojakov na koňch. Žiadna tráva, kopce, iba chmuravá obloha, kus bahnitej zeme pod jeho nohami a občas nejaký strom, ktorý sa im neodstúpil. Slepo kráčal za konskými chvostmi a uvedomoval si, ako sa mu cnie za domovom. Za mäkkým objatím matky a jej jablkovými koláčmi; za jeho Šípoňom, nech sa len pasie na ktorejkoľvek tráve; dokonca myslel i na Zoricu. Zanechala priveľa trpkosti v jeho mladom srdci. Koľkokrát sám sebe prikázal zabudnúť na ňu, tú, ktorá sa zahrávala s jeho úprimnosťou, ale márne. Zjavovala sa mu pred očami zas a znova a on ju miloval opäť a väčšmi.

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, III. časť

10. ledna 2016 v 1:51 | © Créatio
Opäť bol tam.
Úzka cestička sa kľukatila pomedzi polia a neochvejne viedla jeho kroky. A on kráčal. Nie, priam letel, nedbajúc na kamienky a brlôžky poľných myšiek. Jeho oči nezablúdili k pšenici, pod ktorej klasmi zavše rád zaspával, hľadel len pred seba, na horizont, kde sa jeho rodná zem spájala s blankytom oblohy. Spoza pšeničných klasov vykúkol starý domček učupený v päte trávnatého kopca.

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, II. časť

22. prosince 2015 v 23:01 | © Créatio
Nikdy mu nenapadlo, že kniha včerajška s rozpadnutými stranami vie o dnešku a zajtrajšku, že vie o ňom. Jeho chudé prsty zamyslene hladili chrbát knihy. Obal bol tmavohnedý, skoro čierny, no keď mu ju knihovník priniesol, v jeho objatí sa koža zlatavo trblietala. I teraz, keď ju naklonil v správnom šikmom uhle voči sviečke, sa po doskách rozsypali zlaté iskry. Rovnako zlaté, ako jej titul. Mohla by kniha vzplanúť?

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, I. časť

11. října 2015 v 19:28 | © Créatio
"Poď, kamarát. Musíš kráčať! Musíme ísť. Nemôžeš ma tu nechať, prosím."
Agar objal poníka okolo krku. Zaboril si tvár do jeho hrivy. Vedľa šumu lesa a vody vyznievalo poníkovo fučanie beznádejne. Keď chlapec položil dlaň na poníkov bok, cítil, ako sa pod spotenou srsťou dvíha brucho. Vedel, že keby sa dotkol hnedákových nôh, cítil by ich chvenie.
"Nemôžeš ma opustiť. Nie teraz, Daminol!"

Kroniky Anethylgry - 9. kapitola, VI. časť

28. srpna 2015 v 1:27 | © Créatio
Jediným gestom komponista usmrtil hudbu.
Len pred chvíľou plná ligotu blúdila miestnosťou, odrážala sa od vysokého stropu, rozochvievala plamienky sviec a Agarovo srdce. No teraz utíchla v poslednom zvolaní. Tušil, že krajšiu už nezačuje.

Kroniky Anethylgry - 9. kapitola, V. časť

25. srpna 2015 v 23:46 | © Créatio
Prijať Teodenírovu ponuku a zísť dolu do mesta na Celyngarské trhy bolo preňho utrpením. Znamenalo to, že definitívne prehral.
Obloha bola zatiahnutá tmavými mrakmi a vzduch voňal dažďom. Koľko ľudí sa len pred nimi premlelo, keď za bránou schádzali dolu po celyngarskej hradskej. Brána Celyngaru bola podľa Philipa nevkusná - čierna a studená na dotyk, zarazená do hradieb ako hnisavá rana. Ako malý sa tešil, keď sa s ním otec niekedy vypravil pozrieť svojho brata, sviecový hrad sa mu vždy páčil, brána nikdy. Nič z toho sa nezmenilo ani teraz, po rokoch.

Kroniky Anethylgry - 9. Kapitola, IV. časť

15. srpna 2015 v 0:52 | © Créatio
Oj, Matka príroda, Otec život!
Stromoradie štíhlych topolí sa mihalo ako kvapky dažďa. Ich nejasné tiene tancovali po severnej jazdeckej cestičke, ktorá sa kľukatila pomedzi polia až za vŕškom do Včeľova.
Žeby naňho ich Syn osud predsa len nezabudol? Žeby raz aj on mohol okúsiť šťastia v živote?
Šípoňov biely chrbát pod ním sa dvíhal a klesal, čo valach cválal hore cestičkou na voľnej oťaži, so speneným pyskom a roztvorenými nozdrami.

Kroniky Anethylgry - 9. kapitola, III. časť

13. července 2015 v 1:23 | © Créatio
Rýchly pohľad cez vysoké obloky Celyngarského hradu Philipovi Athlysole prezradil, že má málo času.
Stál uprostred výru odchádzajúcich markízov, grófov a vikomtov, z ktorých sa ani jeden netváril, že ho spoznáva. Čosi si ticho mrmlúc ho obchádzali a mizli v útrobách severného krídla, odteraz navždy rozhodnutí vypáliť jeho meno z hláv a kníh. Jediné, čo mu ostávalo, bolo hľadieť na ich päty ozbrojené ostrohami.
Aké chladné boli vtedy múry Celyngaru, vysvietené tisíckami ešte chladnejších sviec.
"Philip!"

Kroniky Anethylgry - 9. kapitola, II. časť

25. února 2015 v 21:59 | © Créatio
Od sedenia na kamennej dlažbe ho bolelo celé telo a keď sa zadíval na fialkasté pásy od remeňov na zápästiach, zabolela ho aj duša. S nadávaním sa natiahol pod stenu. Hľadel na svoj tieň skackajúci po nej. Plameň sviečky bolo to posledné, čo chcel teraz vidieť. Pod bokom a stehnom cítil hrboľatý kameň a rozmýšľal, ako dlho už trčí v celyngarskom žalári. Nemal ani tušenia, prečo, no akosi ho to ani netrápilo. Pocit zmierenia sa a pokorenia bol jeho jediným celoživotným chlebodarcom.
Prevrátil sa na chrbát a zvedavo sa započúval. Za mrežami jeho cely niekto zastal. "Kto je tam?" Vlastný hlas sa mu v ozvene videl cudzí.

Kroniky Anethylgry - 9. kapitola, I. časť

31. prosince 2014 v 11:49 | © Créatio
"Ty ma neopustíš, však, kamarát?"
Mladá tvár sa zaborila do konského krku, akoby slané líca mali naveky splynúť s bielou srsťou. Privreté oči ju pomaly zmáčali smútkom. Smútkom pre ďalšie tváre, ktoré buď nikdy nemal alebo už načisto stratil. Veľmi skoro. Oplatí sa vôbec pre niečo také raniť si dušu? Jednu ruku položil na nos zvieraťa a druhou ho mocnejšie objal. "Ja viem, že ty ma nenecháš nech by sa dialo čokoľvek. Keby mali všetci také srdcia ako kone, nebolo by na svete nešťastia."

Kroniky Anethylgry - 8. kapitola IV. časť

27. prosince 2014 v 1:05 | © Créatio
"Najjasnejší princ, velebení markízovia, ctení grófovia, drahí vikomtovia a baróni," ktosi z davu si pohoršene odkašľal, "dovoľte mi, aby som zahájil naše rokovanie." Gróf z Celyngaru, stojac za vrchstolom, si odkašľal a veľavravne pobzrel na princa, ktorý sa nepokojne ošíval po jeho pravici. "Sme všetci?"
Philipiero Athlysole nevdojak naprázdno prehltol. Nebyť Havranca, ktorý mu pri vstupe do sály povzbudivo zovrel rameno, zrejme by sa neodvážil prekročiť prah a vystaviť sa toľkej pozornosti. Navyše, keď si uvedomil, že jeden z čakajúcich sluhov ho uvádza na miesto vedľa vrchstola a odsúva mu stoličku, spomenul si na Jerad, stiahlo sa mu hrdlo a nestrávený žiaľ by takmer opäť prepukol.
Zacítil na sebe Teodenírov pohľad, sedel naproti. Princ dvíhol hlavu. "No tak, je to len formalita." Naznačil perami mladý gróf a uškrnul sa. Philip si založil ruky na prsiach.

Kroniky Anethylgry - 8. kapitola III. časť

18. listopadu 2014 v 0:02 | © Créatio
Ešte v tú noc sa hŕstka celyngarských bojovníkov vrátila na ono smutné miesto pre telo nebohého veliteľa, aby ho hneď na druhý deň pochovali. Pohreb sa konal po raňajkách s mnohými chodmi, na ktorých sa mohla zúčastniť princova družina v hodnosti jeho osobnej stráže a Agar. Avšak oveľa by neprišli, ako si chlapec neskôr pomyslel, pretože frištik starých synov koruny bol tradične tichý.
´Poslednú rozlúčku so zosnulým veliteľom vystrojili veľmi úctivo a dôstojne. Stretli sa neďaleko hradu na veľmi peknom mieste, kde upravené živé ploty tvorili kút a bdeli nad večným pokojom veliteľovho odpočinku. Tu ešte nezamrznutá zem za jedinú noc uvoľnila svoje objatie, aby v ňom hneď na to ukryla Mliečnikovo telo.

Kroniky Anethylgry - 8. kapitola II. časť

30. října 2014 v 21:29 | © Créatio
Tmavohnedý ťažný koník šibko kráčal po cestičke. Kolesá nákladného voza sa občas zadrhli, keď jeho mocné nohy zhľadúvali novú silu, aby vytiahli vozík s dvoma sediacimi na kopec. Hore a potom zasa dolu, do Furanovskej doliny a tam rovno pred dvere mestského čižmára z Furanoviec. Jeho nový účeň je už na ceste.
Horec sa pri tej myšlienke kyslo usmial. Na okamih odlepil svoj pohľad z konského chrbta a letmo fľochol na košikára. Ten sedel vedľa neho na drevenom kozlíku a nepohnute, rovnako ako jeho syn, hľadel pred seba. Len kedy-tedy natiahol ruku, aby usmernil zviera či aby ho bičom nebadateľne popohnal. Celú cestu neprehovorili ani čo by medzi nich nejaký murár vystavial stenu obľalôb a výčitiek. Košikár vedel, čo sa jeho chovanec dovtípil.

Kroniky Anethylgry - 8. kapitola I. časť

26. října 2014 v 15:59 | © Créatio
Vôňa levandule. Pomalá hudba. Teplo a praskot horiacich polien. Čosi mäkké sa dotklo jeho tváre.
Otvoril oči.
Pozlátený drevený strop osvetľovala blikotavá žiara krbu. Kdesi napravo zavŕzgala stolička a on zbadal tvár lemovanú plavými vlasmi: "Preberáte sa už pol zvona, Vaša jasnosť."
 
 

Reklama


Rubriky


---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .