Kroniky Anethylgry - 12. kapitola, I. časť

28. ledna 2017 v 19:40 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Ďalšia delikatesa je tu! Nenechajte si ju ujsť! :)

Sneh sa topil. Stekal do rozbúrených vôd riek a na svojich drobných vlnkách odrážal žiariacu tvár prvého tohtoročného slnka. Ľadové kvapôčky pomaly prenikali do zmrznutej hliny. Spomedzi hrúd tmavej zeme sa už tlačili prvé stopky belostných snežienok, drobných ratolestí snehovej perinky. Pod bútľavinami líhali srnky od ťarchy plodov, ktoré sa začínali chystať na svet. Ich múdre očká blýskali po horách, či neuzrú medvede, ktoré pomaly vyliezali zo zimných driemot, či vlčice so slinami na ostriach zubísk.

Lesk slnka zvestoval nový život. Raduj sa každý, kto prežil krutú zimu! Až lúče slnca zohrejú vrcholce najvyšších hôr a doliny sa vysypú slniečkami púpav, budeš o ďalšiu zimu starší, skúsenejší. A svet bude k tebe múdrejšie zhliadať.

Denar natiahol pravou rukou tetivu so šípom a vystrelil. "Zásah!" Od očú sa mu rozbehli vejáriky vrások, keď sa s úsmevom díval na rozvírený kŕdeľ divokých kačíc, ako sa dvíha z hladiny jazierka. Jednému vtáčencu spod krídla trčal šíp s červeným pierkom. "Čože, Agar, pečená kačena na obed ti nebude po chuti?"
"Nemal by si." Agar stál na veľkom kameni, ktorý zo všetkých strán oblievala voda jazera a krížil si ruky na hrudi. Nesúhlasne hľadel na brata. "Nie preto som ťa učil strieľať z luku, braček."
"Šľaka, Agar, máš šestnásť zím a stále sa ti prieči uloviť zver."
"A ty máš dvadsaťsedem a rozumu nikde!" Nepekne odul spodnú peru. "Myslíš, že som si v divočine zveri nelovil? Isteže. Ale len toľko, koľko som potreboval, nie viac..."
"Poďakuj sa Matke prírode za kačenu, Konvalinke za to, že ti ju upečie, - a čuš." Denar pokynom vyslal nedočkavého psa pre kačicu. No zamyslel sa nad slovami svojho mladšieho brata. Veru, Agar mal už za sebou šestnásť zím. Povyrástol o pol hlavy, - ale bolo zrejmé, že Denara výškou neprekoná. Bude územčistej postavy, širší v pleciach a v páse; nižšej, no pevnej stavby. Črty tváre sa zvýraznili, patrne zmužneli; hlas začínal preskakovať z detského falsetu na mladý barytón. Ubehne pár dní a už sa bude Agar holiť britvou.
Vzal od psa postrelenú kačicu a mávol na Agara. Ten neochotne zoskočil zo svojho kameňa a nasledoval ho. Šliapali hore cestičkou do kopca cez jelšový lesík. Denar napredku odhŕňal konáre a papradia a Agar so psíkom za ním.
"Uvidíš, akú vie to dievča spraviť výbornú kačenu na ríbezliach. K tomu načnem nové víno z pivnice, - uvidíš ten sviatočný obed!" táral Denar. Nechcel, aby o ňom mladší brat zle zmýšľal. No keď spoza chrbta neprišla žiadna odpoveď, radšej zmenil tému. "Vieš o tom, že to dievča ide po tebe?"
Začul, ako sa Agarovi znepravidelnil krok. Na chvíľku postál.
"Veru, páčiš sa jej." Nepochyboval, že ak by sa teraz obzrel, bratovu tvár by oblieval rumenec. "Vtedy na dvore, keď si ju učil jazdiť... Pôvodne som si ju chcel vziať za ženu ja, keď vyrastie. Je šikovná i do roboty, z dobrej rodiny, ja zas mám statky. No ak tak, prenechám ti ju. Veď sa po sobáši neodsťahujete preč... Čo ty na to?" Obzrel sa.
"Nezberám se ženiť."
"Veď ja viem! Ale tak o dva-tri roky budeš súci a dievča akurát dorastie, obaja dozriete. Len ísť dohodnúť zásnuby, nech ťa iný šuhaj nepredbehne."
Ako rýchlo sa uzmierili. Jeden v druhom našiel kus rodiny, domova, spriaznenosti na základe pokrvnosti, spoločných spomienok, hodnôt a názorov, len zriedka sa v nich rozchádzali. Dokonca tak, ako si v detstve liezli na nervy, tak si teraz rozumeli a oboch to úprimne prekvapilo.
"Matka by bola rada. I keď by to sprvu možno nedala najavo."
Agar si neveriacky odfrkol: "Pochybujem, že ma ľúbila."
"A myslíš, že mne prejavila svoje city? Kdeže... Ľúbila, ale svojim spôsobom. Tým, že sa vykričala, keď si sa večer dlho nevracal domov. Tým, že sa chodila opíjať, keď umrel otec a Kastar. Svojsky, ale ľúbila. No keď si odišiel ty, ver mi, už nemala síl. Prvá vlna moru ju vzala so sebou a ja som ju až vtedy pochopil."
Možno svitol čas na otázku, ktorá Agara už dlho svrbela na jazyku. Prehltol naprázdno. "Povedz mi, Denar, prečo si nemal rád Kastara?"
Boli už na vrcholčeku kopca, kde vedno postávali ich kone. Darmo mäkkými nosmi štuchali do kamienkov, stebiel trávy ešte nebolo. Denar si vzdychol:
"Nepatril k nám, Agar. Hovor si, čo chceš, obhajuj ho akokoľvek chceš, nepatril k nám a ja som to cítil od mala. Tie zázraky, čo sa okolo neho diali... Celý ten chlapec nebol v poriadku."
Z vrcholca smutnej vŕby zakrákal havran. Možno nie je správne ohovárať zosnulých. No ak má Agar len takto zvedieť pravdu a Denar je posledný, kto by mu ju vedel priblížiť, je najvyšší čas.
"O akých zázrakoch to hovoríš?"
"Nepamätáš sa? Keď ochorela malá vnučka starej Ivice." Bola to dedinská pôrodná baba. Hádam odrodila všetkých dedinčanov v okolí. "Dievčatko sa po nociach zmietalo v horúčkach, žiadne obklady mu teplotu nezrazili, nikto nevedel pomôcť. Keď sa o tom dopočul Kastar, - márnosti, mal vtedy možno deväť zím, - vrútil sa ta. Celú noc pri dievčati prebdel, vraj sa s ním rozprával. A ono sa ešte v tú noc zotavilo."
Agar nevychádzal z údivu. "Veru, nepamätám sa."
"A tá ruža, ktorú zasadil povyše domu? V živote u nás ružové kríky neprežili, možno iba tie tŕňové so slepými šípkami na medziach. Nieto jeradské! No opäť sa stal zázrak a Kastar takú dopestoval... Matka mi raz rozprávala, že vraj ako šesťročný nosil do domu vtáčatá vypadnuté z hniezda, - od vrabčiatka po orlíčatá; divé husi s polámaným krídlom, zatúlané mača, - kadečo. Ranené zotavil, polomŕtvemu prinavrátil sily do žíl, jedno či človek, zviera, rastlina, či strom."
Agar sa posadil na zem pod nohy svojho grošáka. No ako blúdil v pamäti, na sotvačo si spomenul. Možno sa takéto veci vtedy ešte detskej fantázií nevideli zvláštne, fantázia nezná hraníc, kým nedospeje.
"Vážne sa nepamätáš? I tvoj Daminol."
"Čo s ním?"
"Susedovi sa vtedy to žriebä narodilo slepé, preto ho nášmu otcovi predal. Ako ináč by sa Kastar dostal ku koníčaťu po takej dobrej kobyle?"
"Chceš povedať, že Kastar mu prinavrátil zrak."
"Presne tak."

Agar čosi tušil, no nevedel, čo. Akoby sa rozpamätával na veci, ktoré medzičasom zabudol, zasunul do podvedomia ako nepotrebné. Akoby objavil niečo, čo vedel kedysi, no bolo to veľmi dávno. Čo však najviac Agara škrelo, Denar podľa jeho názoru vedel, čo bolo za tým. Bol práve v maštali a obriaďoval svojho sivka, cez okná preliezala tma večera. Pri svetle lampáša vyškrabával z Amurínových kopýt kamenie a stlačenú hlinu, keď sa do stajne prirútila Konvalinka. Čierne vlasy jej viali okolo doružova rozpálenej tváre, oči rozšírené vzrušením.
"Musíš mi pomôcť, Agar!"
Okamžite odhodil háčik na kopytá do kúta. "Čo! Čo sa stalo, Konvalinka?" Už z výrazu jej tváre vyčítal, že tentokrát nepôjde o žiadne odťahovanie ťažkých skríň, aby spoza nich vymietla chuchvalce prachu, o ktoré sa jeho brat sotva staral.
"Musíš ísť so mnou, Ag. Ale Denarovi ma neprezraď, prosím ťa!..."
Nasledoval ju do domu. Hore schodiskom na povalu. Povaľovalo sa tu mnoho vecí, na niektoré by sa možno i pamätal. Azda by sa medzi polámaným kolesom z rebriňáka, prázdnymi nádobkami na kompóty a mechmi hrachu našli jeho staré hračky. "Tu!" Dievča zamierilo priamo pod strešné okienko a keď ju Agar nasledoval, uvidel, čo rozrušilo jej mladú myseľ. Prstom ukazovala na prevrátenú starú truhlicu, na tú, ktorá patrila jeho matke. Roztvorená teraz ležala na boku a obsah sa vysypal.
"Predtým bola v severnej izbici, tam, kde spávala vaša mama. Denar mi zakázal na ňu siahať, presúvať ju, čokoľvek s ňou robiť. Potom ju preniesol, nevedela som, kam. Až teraz..."
Prekročil haraburdie, aby sa dostal k nej: "To nič predsa. Neurobila si to naschvál."
Vďačne naňho pozrela: "Treba tie veci poukladať..."
Porozumel jej. Drobnosti ukryté v truhličke si Denar odložil ako spomienku na svoju zosnulú mať. Predstavovali pamiatku ich rodiny, ona sa v nich nemala čo prehrabávať. Začul jej ľahké kroky na rebríku, nechala ho na povale samého. O chvíľu už na dvore štebotal jej hlas a kotkodákali sliepky, bol čas večerného kŕmenia.
V truhlici bolo zopár šiat, - jedny sviatočné, dvoje bežné; kostený hrebeň, ktorým si jeho matka zvykla česať tmavé pramene vlasov; ihlice, s štopkávala po dlhých večeroch; zásnubný prsteň, ktorý si Agar odložil bokom, pretože mu pripomenul otecka; a zopár listov v praskajúcich obálkach. Keď sa odrazu na spodku čosi zalesklo. Odhrnul belavú látku šiat, - a ohromený dvihol zo zeme náhrdelník s jasnoskvúcim sa kameňom.
Obrátil kamienok proti svetlu strešného okienka. Bol oranžovožltej farby a zdalo sa, akoby vo vnútri čosi uviazlo, - svojim tvarom pripomínalo práve vypučený jarný lístoček.
Bol to jantár.
Ohromený šmátral po zemi, - a veruže. O chvíľu držal v pästi ďalší kameň. Priesvitný, pevný s pravidelným tvarom. Kúsok diamantu. A ďalší! - tmavomodro-zelený lesklý kamienok, okruhliak, akoby posiaty drobnými rybacími šupinkami. Poznal tie drobné riečne kamene.
Volali sa agary.
Koľké bohatstvo skrýval Denar na svojej povale! No prečo, nikdy by mu to neozrejmil. Tušil, že medzi Denarom a ich matkou viselo niečo, o čom vedeli len oni. A podľa týchto pokladov vytušil, že za tým bude čosi viac.
Siahol po prvom z listov. Keď mu to neprezradí brat, zistí to sám. Rozlomil červenú pečať s otlačeným orlom uprostred a po chrbte mu prebehol mráz.
Pečať patrila Rundolfierovi II. Athlysole Jeradskému.

Povala sa dávno ponorila do tmy. Ak by oblohu za strešným okiencom nezakrývali mračná, žiarili by na nej všetky súhvezdia. Až keď dolu buchli dvere domca a prízemím sa rozľahol bratov hlas, Agar precitol. V tme pozbieral listy, strčil si ich za pás pod košeľu a zliezol z povaly.
"Odchádzam," vyriekol miesto pozdravu, keď vkročil do kuchyne. Siahol po bochníku čerstvého chleba a zamieril do komory. "Podaj mi nejakú šatku, Konvalinka."
"Čože robíš?" Denar už sedel za stolom a nechával sa obslúžiť dievčaťom, ktoré pred neho položilo večeru. Kačica na ríbezliach lahodne prevoňala celý dom.
Agar mu zamával listami pred nosom: "Prečo si mi nič nepovedal?" Jeho slová zneli ako syčanie štrkáča.
Denar vstal. Jeho pohľad potemnel, nebezpečne zabehol k dievčati.
"Odkiaľ to máš?"
"Ju z toho vynechaj!" Agarovi preskočil hlas. "Pýtam sa ťa, prečo si mi nič nepovedal?"
Denar podišiel k nemu: "Neviem čítať, Agar, a tuším ani ty nie. Sotva môžeš vedieť, čo sa v tých listoch píše, rovnako ako ja."
"Nechodím slepý po svete!" prehltol horkú slinu. "Nájdem niekoho, kto čítať vie. Ešte dnes večer!"
"Opováž sa!" Denar sotil brata, až ten spadol na zem. Konvalinka zvískla. "Nikto sa k tejto korešpondencií nesmie dostať!"
"Aby nepošpinili tvoju drahú mamku?" Agar vstal. "Vedel otecko vôbec o tom, s akou... pobehlicou... žije pod strechou?"
"Počúvaj ma teraz, Agar! Starý Ivrichar o všetkom vedel. A predsa si tvojho obľúbeného bračeka Kastara nechal za svojho a vychoval ho ako vlastného."
Agar sa oprel o stoličku. "Neverím ti..." Schmatol šatku s bochníkom chleba a vybehol do noci.
Darmo za ním volali. Len čo vypustil Amurína z ohrady a vysadol na jeho neosedlaný chrbát, už sa tratil v noci. Jeho kamarátom hrozí nebezpečenstvo. No so správou, ktorú v tú noc niesol, sa mohli karty obrátiť.
Pretože Philipiero Athlysole a Darkor Athlysole mali ešte jedného nevlastného brata.
Kastara Ivrichara Athlysole.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .