Kroniky Anethylgry - 11. kapitola - V. časť

31. října 2016 v 19:04 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Dôstojník Patrij sa Horecovi videl zvláštnym človekom. Ako ku svojim vojakom dokázal prejavovať láskavosť, tak sa v ňom nečakane rodili i isté črty, ktorých sa mladý Horec niekedy desil. K svojmu veliteľovi vzhliadal s obdivom už od dňa, kedy všetci mladí muži z Včeľova narukovali do vojska pána z Ľadozeme; upútal ho nevysoký vek, prekvapivý v porovnaní so skúsenosťami a rozhľadom, aký sa veliteľovi čaty od prvých chvíľ nedal odoprieť. Keď čatári sedeli vôkol ohniska a Patrij k nim prvýkrát prehovoril, vedel presne, čo chce a vedel to od svojich mužov získať žiadosťou. Patrij nepotreboval prikazovať, pretože za poslušnosť a lojálnosť platil oceňovaním a úctou.

Horec sa však nemohol ubrániť pocitu, že veliteľ si ho z neznámeho dôvodu vybral. Bol jedným z mála mužov, pri ktorých sa dôstojník pristavil na kus reči; zaujímalo ho, ako sa Horec má, pýtal sa ho na názor, čo si o tej a tej veci myslí a pri jeho odpovediach spokojne prikyvoval. Včera mu dokonca zaobstaral koňa a vyjadril sa, že by Horeca rád stretol v zbroji.
No na popravisku Hlineného mesta si uvedomil, že ho nepozná. Ako ich len duril do rabovania a ako rozdýchal v ich krvi vášeň preň! A ako stál na popravisku: tvár temná s krvavými očami, zhrbená postava pripomínala lačného vlka pred skokom... V Horecových predstavách presne takto vyzeral vojak. Presne takto vyzeral zrelý muž. Ničoho sa nebáť, nemilosrdne obhájiť spravodlivosť. Takým sa chcel stať. To, že vystúpil tých niekoľko krokov popraviska a vykonal dôstojníkov rozsudok smrti v mene ich spoločného pána bol len krok po jeho ceste k tomuto cieľu. To si hovoril, keď tasil meč.
Teraz ho tasil znovu. Obnažený na svojej čepeli odrážal biele mračná, ktoré v to dopoludnie zakrývali oblohu. Švih, akým preťal chladný vzduch, mu dodal odvahy, keď tu teraz stál v kruhu vojakov - svojich bratov v zbrani proti svojmu veliteľovi. Uklonil sa, hrot meča skloniac k udupanej hline. Možno sa v nej otlačili i jeho stupaje.
Patrijovu tvár zalial úškrn podobný úsmevu. Oči naštrbené sústredením. Striehol na každý Horecov pohyb.
"Nesiahneš mi na život, rovnako ako ja nesiahnem na ten tvoj. Rozumieš, vojak?"
"Áno, pane."
Ešte chvíľu opisovali polkruh, kým Horec prvý nezaútočil. Patrij však jeho výpad zablokoval v tej istej chvíli, ako Horec vykročil. Čepele sa so škrípaním skrížili nad ich hlavami a vzápätí odtiahli ako podráždené hady.
Horec si počas súboja uvedomil jednu vec, - prv, než protivník zaútočil, ešte predtým jeho výpad zazrel v jeho očiach. Zmraštili sa a zreničky zúžili.
No sile nárazov Patrijovho ťažkého obojručáka odolával ťažšie. Ak sa širokovoplecí južan zaprel do meča váhou, Horec musel ustupovať. No o to ťažšie potom veliteľ vykrýval Horecove výpady. No nebyť predošlej dohody o braní životov, Horec by veril, že dôstojník je rozhodnutý vziať mu život. Tak naňho dorážal. Keď nakrivo vykryl výpad a Patrijova čepeľ skĺzla po ploche jeho meča, jej hrot mu štipol zápästie predlaktie. Keď sa ich čepele potom opäť skrížili, južan k nemu nečakane priskočil. Nečakane dvihol rukoväť. Pravým predlaktím sa oprel do jeho ramena a s čepeľou na Horecovom hrdle mu nohou podkopol tú, na ktorej stál. Horec sa zvalil na zem. Vojaci hvízdli.
"Páčiš sa mi, vojak," veliteľ k nemu napriamil ruku a pomohol mu vstať. "Si hybný ako užovka, streh ani jastrab. Dokonca bojuješ férovo." Z chrbta mu oprášil hrudy čiernej hliny.
Horec si odkašľal: "Ďakujem, pane."
"Dokonca by som povedal, že sa mi páčiš," do veliteľovej tváre fúkol vietor pramene čiernych vlasov, keď ho chytil za plecia. "Dovoľ mi, nech ťa menujem poddôstojníkom osemdesiatej prvej čaty, mojim zástupcom."
"Vašim zástupcom, pane?"
Nečakane sa rozosmial nad Horecovým neveriacim výrazom a podal mu ruku. "Tu pred všetkými mojimi mužmi, Horec z Včeľova."
A tak sa Horec, obyčajný syn Čechratca - košikára z Včeľova, tak sa z neho stal poddôstojník a druhý veliteľ čaty dvadsiatich mužov.. Neopúšťal čestné miesto po veliteľovej ľavej ruke. Tie jeho mu zatiaľ prvýkrát klesli od ťarchy skutočného vojenského štítu s erbom strapatej kukučky, ktorý dôstojníkovi nosil. Po večeroch sa s ním Patrij radil ako rovný s rovným. V jeho neprítomnosti vydával mužom príkazy on. Tak sa zo špiny - Horeca stal poddôstojník Horec.
Stratil hŕstku kamarátov, ktorých si medzi vojakmi našiel; s ktorými zdieľal stan, vedľa ktorých jazdil v čatovom zoskupení či vedľa ktorých po namáhavých dňoch večeral. Plnili nariadenia bez slova, no zároveň sa mu začali vyhýbať a odvracať zrak od neho. Najmä Aplín, ktorý teraz miesto neho kráčal ako ten najpodradnejší vojak pešo.
No Horecovi to akosi neprekážalo. Väčšinu času trávil blízko Patrija, stal sa jeho tieňom. Čo tam po neprajných kamarátoch, - v živote žiadnych nemal. Rovnako ako úcty, ktorej sa mu teraz akoby zázrakom dostávalo. A to bolo pre mladého Horeca dôležitejšie.
Až sa raz vráti domov k matke a k otcovi, ako by sa len tí čudovali! Boli by naňho isto hrdí a Čibec by sa prepadol od hanby. Otca by susedia viac neohovárali, - iba ak by si pod domcami šuškali: Počuli ste o tom udatnom košikárovom synovi? To je chlap, čo?

Bolo to už pár dní, čo sa celý vojenský tábor presúval k jednej z pevností Pána zo Severu, v ktorých chcel Darkor sústrediť svoju moc. Podľa dôstojníkov čaty osemdesiatej druhej až stej prvej od nich pán chcel, aby mu vyhrali dve veľké bitky a pustí ich domov.
Bol sychravý podvečer a vojsko zoradené v čatách postupovalo koňmo na západ, keď sa Patrij naklonil v sedle k Horecovi: "Riekni, Horec, - neviem si rady. Ako naložiť s tamtými?" Hlavou s klobúkom kývol za seba.
"Myslíte zajatcov, pane?"
"Hej."
Krajina pripomínala svet rozdelený na tmavý pás a svetlý, narúšaný pohyblivými siluetami koní a ich jazdcov. "Sú medzi nimi i ženy?"
Patrij zahrmel: "Do čerta s tými!" po čom nasledoval príval nadávok a prekliatí.
Nemálo to Horeca prekvapilo, pretože dôstojník sa obyčajne držal na uzde. Zrejme mu kedysi nejaká tak ublížila ako jemu. "Prepáčte, pane. Ale tie si ponechajte. Môžu nám oprať veci, variť jedlo, obstarať kone."
"A ich pekné suknice rozptyľovať mužov, určite!"
"Nedotknú sa ich, ak to zakážete."
"Viem. Ale kto to zakáže mne?"
"Ak mi to prikážete, tak ja, pane."
Patrij sa štekavo rozosmial: "V poriadku." Potľapkal Horeca po ramene. "Choď za nimi. Ak sa muži nepodriadia, nalož s nimi v mene nášho pána, ako uznáš za vhodné. Dávam ti voľnú ruku."
"Áno, pane."
Stočil hnedáka doľava a zastal bokom, kým prešli kone.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .