Kroniky Anethylgry - 11. kapitola II. časť

4. září 2016 v 14:18 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
"Hej!" volal po holých stromoch Šedej vrchoviny. Konáre jej ihličnatých stromov klesali k zemi pod nánosom snehu. Občas sa v ňom otlačila veveričia stopa. "Počujete ma?" sneh rupčal pod jeho vysilenými nohami.
Točil koňa dokola a vyzeral kamarátov pomedzi ihličie.
Ticho hory narušilo vŕžďanie snehu a praskot halúz: "Tu sme, Havranec!"

Holeňami popchol čierneho koňa a vyrazil kamarátom naproti. "Všetci?"
"Všetci," odpovedal Áron. Spoza jeho urastenej figúry vyšli ďalší, zababušení v hrubých plášťoch a so zbraňami po bokoch. Veru nechýbal ani jeden.
"Ten diviak nám ale dal zabrať," Iskrecovi od pier stúpal obláčik pary.
"Mali by sme ho skoliť úplne. Ak bude takto poranený behať po lese, napácha veľa škody," tvrdil Narcin, prstami sa pohrávajúc s pierkami šípa v tulci. "Možno nás bude sledovať a pomstí sa."
Domirad so svojim koníkom zastal obďaleč.
"Mňa do toho dobrodružstva, kamaráti, nikto z vás nedostane," spoza Iskreca vyšiel Pstružnec. "Skoro ma nabral."
Narcin sa nepríjemne uchechtol, pritiahnuc drobčiacemu koni oťaže: "Teba? Nevidel si, ako musela Scílajova ryška uskakovať pred tou beštiou, kým Červeň s Áronom stačili napnúť tetivy?" Im šlo o život, nie tebe." Odhrnul si kožušinový plášť a spoza opaska vytiahol meč. "Tu máš," podal ho Havrancovi. "Ten kus bravčoviny mal riadne tvrdú kožu. Behal by s tvojim mečom zabodnutým v krížoch i cez dva kopce, keby sme ho neboli pošteklili."
""Nechajme toho diviaka tak. Treba pokračovať v ceste," zahrmel rozhodne Áron. Dvíhol čiernym strniskom pokrytú bradu a popchol koňa. Družina o šiestich jazdcoch šibla za ním.
Koníky postupovali hore vyvýšeniskom. Vysokými krokmi zdolávali hlboký sneh a kývkali hlavami, zoradení ledabolo jeden za druhým. Obrastení zimnou srsťou a vypasení senom po hostincoch sa javili guľato.
"Podľa slov strážnikov Zámockej brány by sme mali mať Jasonice na dosah," ozval sa Havranec.
"Na čase."
"Hej. Necháme obriadiť kone, nech si oddýchnu. Najeme sa, vyspíme. Zachytíme nové zvesti." Robili tak už pol roka. No tých chýrov, na ktoré ich uši tak lačne striehli, bolo pramálo. "Scílaj, koľko mincí nám ešte zvýšilo?"
"Štrnásť celých benákov, Havran. Vystačí to tak na tri zastávky v horších hostincoch."
Už piaty mesiac si Havran, hlavný veliteľ jeradskej družiny, prikazoval neklesať na duchu.

* * *

"Ako sa ti spalo?"
Naľakane sa posadil. Zo strapatých vlasov mu vytŕčali steblá slamy a padali do nevyspatých očí.
Denar sa so skríženými predlaktiami opieral o dvierka stojiska, cez plecia mal ledabolo prehodený kožušinový plášť, do ktorého sa opieral ranný vietor, a nepríjemne sa mračil.
"Keď-keď neprichýliš mňa, aspoň jeho nakrm. Potrebuje seno..." Agar položil ruku na grošákovo plece, aby sa koník upokojil. Netrpezlivo prešľapoval, čo si odvykol na tesný priestor maštale. "Môžem ti strechu opraviť, upratať na povale, i orať sa naučím!"
"Frasa, Agar! Je tu chladno ako na konci sveta." Denar rázne odhasproval dvierka boxu a odstúpil do uličky. "Marš dnu!"

V domci bolo omnoho teplejšie než včera. V krbe upokojujúco praskalo jabloňové drevo a miestnosť napĺňala vôňa šípkového čaju, ktorý sa varil v hrnci nad ním. Aký bol Agar šťastný, keď mu brat dovolil nabrať si do šálky.
"Ďakujem ti za čaj."
Denar čosi zamumlal ako odpoveď.
"Znamená to, že tu môžem ostať?"
S buchotom položil šálku na stolík: "Ak si myslíš, že si nechám zavraždiť brata, zle o mne zmýšľaš."
"Včerajšok tomu nasvedčoval."
"Mal som ja tušiť,že sa mi do domu vkradneš ani myš a že keď ťa vyhodím, pozakrúcaš sa mi v maštali do slamy? V takej zime... Odkroj si chleba, je na príborníku."
"Ďakujem," Agar tak učinil.
"Mrzí ma mamina smrť."
"Ušiel si. Musel som sa o ňu sám starať. Rok na to, čo si zdúchol, ktosi do dediny zaniesol mor. Polovica našincov sa pominula. Neumierala dlho, iba vedomie, že jej nepomôžem, to naťahovalo." Denar bol na matku vždy naviazaný, preto Agara prekvapilo, s akým odstupom o tom teraz rozprával.
Poslednýkrát zahryzol do krajca: "Dievča si si nehľadal?" I keď jeho tieto záležitosti ešte nezaujímali, isto by bratovi pomohlo. S jedlom, s domom, so životom.
"Nie." Denar vstal od stola, aby si nabral druhú šálku čaju. "Ale teraz ty, von s tým, - kde si bol, s kým, čo si robil?"
Agar mu to pomaly vyrozprával. Začal prvými dňami, ako sa ešte s Daminolom potĺkal po cestách za obchodnými vozmi do Jeradu a ako tam po mnohých mesiacoch došiel. "Vieš, Denar, aký je to úžasný pocit, keď prvýkrát zastaneš v tiemi Jeradskej brány? Jej vchod stráži zlatá podobizeň orla, no uvidíš ju, iba ak stojíš na mieste strážnikov. Mal si vidieť ich meče blyštiace zapadajúcim slnkom... Za bránou uvidíš veľké jeradské trhy. kúpiš tam všetko od výmyslu sveta, dokonca tam niekedy chodili aj kaukliari či komedianti, len v poslednom roku sa im pán kráľ vraj znepáčil... A, Denar, ak by si vyzrel hore, videl by si parádne kamenné múry týčiť sa nad farebnými stánkami. Na ich vežičkách vejú zlaté zástavy Jeradu; na ochodziach a cimburiach hliadkujú stráže, ktoré vidia každý tvoj krok, len ty ich neuzrieš."
Vykladal, ako sa skamarátil s jedným z obchodníkov s ovocím a zeleninou, ako si privyrábal na jedlo pasením husí pod hradbami, či ako na trhovisku vyhrával na mandolíne. Vyrozprával bratovi, ako sa pri ňom v jeden deň pristavil samotný prvorodený syn pána kráľa ("I toho som videl!") a ako sa takto Agarov život začal uberať po netušených cestách.

Keď Agar skončil, deň sa prehupol do druhej polovice:
"Tak som sa rozhodol, že je na čase vrátiť sa domov. Dvakrát som sa stratil v tmavých lesoch Šerolesa a raz som zle odbočil. Päť mesiacov mi trvala cesta sem." Celé týždne dumal nad svojim rozhodnutím a nad tým, ako ho rodina, ktorú nemal najradšej, uvíta. No bola to jeho skutočná rodina, jediná, nech bola akákoľvek. Ukázalo sa, že Agarovi z nej zostal len neobľúbený najstarší brat. No ako tu teraz sedeli za stolom, tušil, že nedorozumenia detí urovnal čas. Možno sa narušené vzťahy dajú ešte zviazať. Konečne v spleti udalostí našiel koniec.
"Za ten čas, čo si sem meral cestu, sa k nám donieslo niekoľko správ, ktoré si zrejme nezachytil. Mohli by ťa zaujímať," Denarov hlas mierne zachrípol od toho, čo dlho nehovoril. "O tom sneme v Celyngare, kde podľa tvojich slov pozbavili jeradského dediča práva, som nepočul. No vedu, Agar, že sa v Anethylgre objavil ešte ktosi s právom na zrútenú korunu okrem tvojho kamaráta Philipiera Athlysole. Podľa zvestí to má byť pán zo severu, Darkor z Ľadozeme, - kráľov pankhart. Nemanželský syn," dodal, vidiac Agarovu zmätenosť.
"Nemôže si robiť nárok na trón!"
"Prečo nie? Zabrániš mu?" Denar si odfrkol. "Má byť od jeradčana starší o osem mesiacov, z lona dcéry akéhosi grófa-severana. Náš kráľ umrel bez toho, aby menoval jedného zo synov svojim nástupcom. Tak sa o trón mohol prihlásiť ktokoľvek s pokrvným právom."
"To nie..."
"Do úvahy ešte pripadal gróf z Brodského panstva, kráľov celyngarský brat. No pre pána z Ľadozeme už nepredstavuje hrozbu. Má voľnú ruku."
"To on zničil Jerad..."
"Nie," prerušil Denar jeho myšlienky a predklonil sa. "To vraj kráľ urobil sám: po tom, čo sa mu pán z Ľadozeme vyhrážal. Využil pri tom pomoc niekoho mocného, kto plní jeho príkazy, koho prsty a uši vždy spoľahlivo dočiahli ku korune."
"Verenz!" Agar odrazu vedel. Predstava muža s červenými vlasmi vejúcimi v dyme a ktorému z rúk šľahajú plamenné jazyky v čiernej noci, dokonale sedela do Agarovho obrazu. Havranec, ten udatný krívajúci rytier, by isto vedel čo s tým. No ak vôbec žije, len Syn osud vie, kde sa teraz nachádza.
"Ale prečo sa to deje až teraz? Vari o tom v Jerade nikto netušil?"
"Ak sa k tomu kráľ nepriznal, tak nie. Možno to sám dlho nevedel."
Agar cítil, ako sa v ňom rúti predstava o spravodlivom svete.
"Pán teraz obsadzuje Anethylgru. So svojim vojskom obchádza jedno grófstvo za druhým, nevynecháva ani marky. Šľachticov po páde koruny nemá kto viac združiť, buď sa bránia sami, alebo sa pánovi podvolia. Proti tým, ktorí tak neučinia, zhromažďuje pán vojsko a je ich pripravený obísť ešte raz v zdrvujúcej sile proti hŕstke ich lojálmych kumpánov. Až neostane nikto, kto by mu odporoval. Jeho vojská zblúdili aj sem a naša dedina stojí vďaka tomu, že náš barón uznal jeho moc."
"Ale to je barbarstvo!" Do okeníc udrel ďalší nápor snehovej víchrice. Už šiesta šálka horúceho čaju Agarovi pálila prsty. "Na čiej strane stojíš ty, Denar?"
"Jestvuje už iba jedna strana." Vstal od stola, aby nakŕmil koňa v stajni. Ešte pri dverách zastal a prehodil si svoj hrubý plášť cez plecia. S rukou na kľuke riekol: "Napokon som rád, že si sa vrátil, Agar. Mnohé si mi svojim rozprávaním objasnil, zaplátal diery v donesených chýroch. A napokon, tu si so svojou tvrdohlavou náturou v bezpečí a nehrozí ti žiadne popudlivé konanie."
"Denar, veď sú to moji priatelia! Nemôžem ich nechať v tom-"
"Priatelia, ktorí sa ťa zbavia pri prvej príležitosti?" Denarove striebrom pretkané vlasy poletovalo v náhlom prievane odchýlených dverí. "Anethylgra sa obracia k novému svetlu a netoleruje viac projeradských nasledovníkov."
Darmo Agar zatínal zuby. "A ku komu sa obraciaš ty, Denar?"
"K Darkorovi Kukučiemu-Athlysole z Ľadozeme," povedal a zmizol na dvore.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .