Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, VII. časť

23. července 2016 v 23:29 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Majster šermu dlhým krokom obchádzal rad regrútov.
"Teba odniekiaľ poznám. Há?"
"Horec z Včeľova, pane."
"Šerm-majster Fagus!" zvrieskol šerm-majster. "Vtĺčiem ti to slovo do lebene, vojak!" Orechovohnedý kabát pleskol o leštenú kožu čižiem, keď sa majster prudko odvrátil. Horec zagánil na jeho chrbát. Videl toho odporného muža prvýkrát, no na celý život ho znenávidel. Tento rozavúst ho má zaúčať šermu?

Toto bol prvý tréning šermu. Aký bol nadšený, keď sa o tejto zvesti dopočul! Teraz tu stál s vojakmi z čaty veliteľa Patrija v rade, vzdialení od seba na štyri kroky, a nechávali sa preháňať týmto mužom, ktorý si vravel majster. Cítil, ako ho radosť opúšťa.
"Do strehu!"
Horec zaujal pozíciu. Presne tak, ako im to majster pred chvíľou povedal, - vykročiť pravou nohou doboku, súčasne dvihnúť pravú ruku s mečom v pokrčení pred seba a ľavú hore s lakťom na úrovni pleca. Hlava nahor, pohľad sleduje protivníka, krk ju voľne otáča. Paže vysia z pliec, trup pokojný. Chrbát prirodzene vytiahnutý. Váha rozložená na prednej časti chodidiel...
"Zraz, - výpon, - zraz! Zraz, - výpon, - zraz!"
S rukami vbok dvíhal päty zo zeme, s váhou prenesenou na špičkách. Oči nespúšťal z majstra prechádzajúceho popred nich. Medzi vojakmi chyrovalo, že prv, než odišiel z Jeradu, učil samotného kráľoviča... Aký je ten v šerme? Aký spôsob používa, ktoré zbrane uprednostňuje? Koľko výpadov potrebuje, aby svojimi fintami a úskokmi porazil nepriateľa?
"Stoj rozkročný-streh. Zraz, - výpon, - zraz! Zraz, - výpon, - zraz!"
Princ je že vraj veľmi dobrým šermiarom. Dokázal by i z neho Fagus vycvičiť jemu podobného?
"Streh, vojak z Včeľova!"
"Prepáčte, šerm-majster Fagus. Zabudol som sa."
"Aby som ti na zabudnutie nedal dôvod! Zraz, - výpon, - zraz!"...

* * *

Po celý čas držal jeho ruku vo svojej. I keď prechádzali cez mesiacom a hviezdami postriebrené háje, i keď prechádzali smaragdovým tieňom jelšového lesa. Nepustil ju ani keď sa koník strhol strachom z vytia bdejúceho vlka za kopcom. Bál sa, že keby jeho prsty pustili Gerenadovu dlaň, opustil by kamaráta život.
"Bolo to strašné, Agar. Hrdúsili sa ako zvieratá. Tie pudom znetvorené tváre, skrvavené paže a ten krik!... Kedysi mi jedna stará žena z... z nášho mestečka rozprávala o diablovi. Neveril som. No ak existuje, tak posadol... ich." I jeho tvár bola zvraštená, keď ju ležiace na chrbte koňa obrátil k Agarovi, ale bôľom. "Nedokázal som sa brániť. Nemohol som ich... zabiť a pritom v ich očiach vidieť odraz toho, čo by ostalo zo mňa. Nie som ako oni... A ani nikdy nebudem. To nie je život pre mňa. Otec... Chcel, aby som bol vojakom. Ja i Dom... Nemôžem!"
Agar mu stisol ruku.
"On to nezažil, nevidel, ako sa ti kamaràti, zdraví, plní síl a očakávaní od života, v okamihu jedného údera srdca pominú!... Napriek tomu to tvoje bije ďalej, bez prestania. Čoraz prázdnejšie.... lebo prídu ďalší, vojaci, - presne ako ty! - a odídu ďalší, ktorých... si ľúbil. A ty robíš to isté druhým... To nie!"
Mesiac prebleskoval cez bledé listy jelší a vytváral na cestičke mlàky svojej žiary. Hovela si v mnohých žliabkoch konských stôp.
Gerenadova voľná ruka pohladila koňa po bruchu. Ďalej nedočiahol. "Kde je tvoj poník, Ag?"
Chlapec mu odpovedal.
"Och... Prepáč mi to..."
"To nič..."
Kdesi vysoko zanariekal kuvík.
"Čo bude s tebou, Ag? Kam sa podeješ?"
"Kam sa podejeme my, hádam!"
"Ďakujem ti... za to, kamarát. No nerob zo mňa blázna. Pre mňa život konči..."
"To nie je pravda. Prídeme do mesta, ubytujem nás v dobrom hostinci a nájdem ti dobrého felčiara. Uvidíš!" No zmrzačený Gerenad sa iba chrapľavo zasmial.
Ako prenikavo voňala pôda, ako prenikavo voňal les v tú noc!
Ger mal pravdu. Čo bude teraz s ním? Nevedel. Princova družina bola po väčšine mŕtva. Iba niekľkých vrátane Philipiera a Havranca nenašli. Podľa Gerových slov sa ukryli do húštin lesíka už pri prvom útoku. Bola tu šanca, že prežili, ale ktovie, či ich neskôr, bokom od bojiska, nepriateľ nezrazil od chrbta, či nezasiahol zblúdený šíp.
"Počúvaj ma teraz, Agar." Gerenad mal zelené oči. Zelené ako list viniča, keď sa naňho dívaš proti slnku. Teraz však svietil mesiac. "Nech sa na tom prekliatom poli stalo čokoľvek... tvoja úloha tu končí. Viac pre nášho princa nemôžeš urobiť... Zariaď si svoj život. Usaď sa. Nájdi si krásnu ženu s jamkami v lícach, sploďte kŕdeľ detí s jamkami v lícach a maj sa... fanfárovo. To ti prajem najúprimnejšie ako viem, lebo si mladá a čistá duša a ja už takým nikdy nebudem. A lebo si môj priateľ. Zabudni na Philipiera. Zabudni na nás... na Jerad. Ostávame minulosťou a tá sa už neprebúdza, kamarát."
Koník vedený chlapcom pokojne kráčal cez čistinku. Steblá trávy a kvetín mu láskali mocné nohy, keď po nich šliapal, nesúc čoraz tažší náklad na chrbte. Zvedavo strihal ušami načúvajúc nočným zvukom hory.
"Nechcel som ťa... zarmútiť, Ag."
"To nič," hlesol chlapec a odvrátil tvár. "Máš pravdu."
"To si myslím." Gerenadov hlas odrazu zaznel takým zvukom ako kedysi. Mladým, sviežim a troška dobiedzavým
"Možno je to takto lepšie."
"I to si myslím... kamarát. Nie si ustatý? Podľa toho... čo si mi vravel... máš za sebou deň cesty. Vyspime sa tuná, na tejto... čistine. Je... krásna. Mesiac žiari medzi... stovkami hviezd ako ich kráľ, na nebi niet jediného tmavého obláčika." Agar ho podopieral, keď sa dvojča zosúvalo z konského chrbta a pomohol mu sadnúť si. Do trávy vedľa raneného rozprestrel svoj plášť. "Tá noha ukrutne bolí..."
"Previažem ti ju? Isto krvácaš." Agar si uvedomil, koľko sa toho naučil pozorovaním chudáka akútnejšia pri práci. Toľkým zachránil život, a predsa ho v poslednej chvíli nemal kto ratovať.
"Nie... netreba. Ag, ak raz na jednon z výletov s tvojou ženou s jamkami v lícach stretneš... môjho brata, povedz mu, že som ho mal rád ako brata... Heh. Vlastne, povedz to každému, koho stretneš."
"Nehovor tak, Gerenad."
"Dobre... Počuješ toho slávika? Ide si dušu vyspievať, vtáčik môj... Veru, krásna noc. Ideš spať? Hej? Tak dobrú noc, Agar... Ani nevieš, aký som šťastný, že si ma tam našiel práve ty... Tak zajtra." Gerenad sa zamyslene pousmial. Obrátil sa na bok nakoľko sa dalo, pravou rukou si podložil hlavu a s povzdychom zavrel oči. Na okamih zmraštil tvár bolesťou.
Agar sa zamyslene díval na svojho grošáka, ktorý stojac so zvesenou hlavou obďaleč podriemkaval, na jeho čierno črtajúcu sa siluetu proti tmavomodrej oblohe. Lúka, kde sa usadili na noc, bola široká, šéfovať osvetlená svitom miliónov hviezd. Ssteblá neskosenej trávy sa kolembali v chladnom vetre, až samotný pohľad na je uspával. Na jej opačnom konci sa mihol jeleň.
Agar v šumení vetra striehol na zvuk kamarátovho dychu. Až keď sa zdal pravidelným, čo znamenalo, že Gerenad zaspal, až vtedy si dovolil zavrieť ustaté oči. A zaspať, držiac kamarátovu ruku.

Zlaté ráno zablúdilo na čístinu, odhodlane prerážajúc biely závoj oparu. No na lúke, kde včera zanechalo dvoch kamarátov napospas noci, našlo len jedného. Darmo Agar zahrieval chladnú ruku.
Grošák tíško zafŕkal.
"Veru, kamarát, ostali sme sami. Je čas" Podišiel k nemu. "Zvládneš to?" Pohľadom prešiel po chrbte, pleciach a nohách. Na prvý pohľad videl, ako zmocneli od cesty, ktorú mali za sebou. Statočný grošák sa mu dosiaľ nadmieru osvedčil. Ale cesta, pred ktorej rozcestím stáli, bola oveľa náročnejšia.
Ranné lúče slnka sa zlatavo trblietali v chlpoch jeho sivej, bielymi grošmi posiatej srsti. Aká bola na dotyk hebká a teplá.
Žrebec zastrihal ušami a načúval šepotu posledných tohtoročných listov.
"Tak vpred, kamarát. Vraciame sa domov."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .