Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, VI. časť

29. března 2016 v 22:47 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Vraník sa v žiare Verenzových dlaní obratne vyhýbal kameniu a krom, zvieracím inštinktom sledujúc cieľ pred sebou. Spevot poplašného zvona znel čoraz hlasnejšie, rovnako ako hrmenie mnohých kopýt. "Akoby dedinu napadla črieda kráv, čo poviete?" prehodil Verenz poza plece. Jeho chudé telo sa ťažko prispôsobovalo pohybom klusajúceho zvieraťa a Athlysole ho chvíľami musel zachytávať, aby nespadol.
"Cítim dym."
"Máte pravdu, pane. Naľavo od nás horí dedina. Ak odbočíme mierne doprava, napojíme sa na jednu z hlavných obchodných ciest. Och, ako len nenávidím kone!" zaklial, keď Melyngar nečakane zakopol.

Princ na sebe zacítil Havrancov pohľad. "Odbočíme doľava."
"Ako rozkazeš, princ môj, " odpovedal Havranec, prekrykujuc čoraz hlasnejši plač zvonov.
Družina otočila svoje kone doľava.

* * *

Stopa, ktorú sledovali, sa odrazu stočila doľava na juhozápad. Slnko im nepríjemne svietilo do očí.
"Čo si o tom myslíš, kamarát?" Mitojec zastavil svojho hnedáka a spýtavo sa na Agara pozrel.
"Neviem," odpovedal uprimne. Srdce mu divo búšilo: "Stopa je stará už len pol dňa. Poďme ďalej, určite na to mali nejaký dôvod." Žiadny mu zatiaľ neprichádzal na um. "Dáš si jablko?" Agar sa načiahol za seba a zo sedlovej kapsy vytiahol dve z červených jabĺk a kus syra, Čo im zbalila obchodníkova dcéra.
Agar obdivoval Mitojecovu výdrž, vôbec mu hlava nepadala od únavy a ani raz si nesťažoval na bolesti. Sedlo po hodinách jazdy človeka nepríjemne otlači.
"Ďakujem." Chlapec jablko obratne chytil a Agar si vtedy spomenul, ako kedysi dávno, ešte v jeradskom podhradi takto každé ráno ponad hlavy trhovnikov preleteli jabĺčka, ktoré mu obchodník s úsmevom hádzal. To kedysi boli jeho raňajky. No keď teraz doň zahryzol, cítil, že jablká svoju vtedajšiu chuť stratili.
"Ag, pozri!"
Zadíval sa smerom, ktorým ukazovala Mitojecova ruka a zabehlo mu.
Stopa dvadsiatich koní práve obchádzala zhluk stromov a húštiny, spoza ktorej sa teraz otváral výhľad na veľkú dedinu. Teda na spálenisko, čo z nej ostalo. Zo sčernených rozpadnutých domov ešte stúpal dym a kde-tu ešte zažiaril osirelý plameň. Potiahol grošákovi otiaže, veľké telo pod ním hojdavo zastalo. Agar si všimol, že zoskupenie otlačkov kopýt sa presne na mieste, kde sa pomaly otváral výhľad na dedinu, preskupilo. Kone nacválali a rútili sa priamo v ústrety dedine.
"Och," vydýchol Mitojec. "Horný Vydrín."
Agar naňho so súcitom pozrel. "Poznal si niekoho odtiaľto?"
Mitojec pokrútil hlavou. "Keď som bol malý, s kamarátmi sme sem niekedy zašli kradnúť kukuricu." Agar sledoval jeho pohľad, za poslednými domami na východnej strane vybiehali drobné štvorčeky polí. "Vedel som, že mierili sem. Ale toto..." Udivene vydýchol. Po chvíli pokračoval: "Dym odtiaľto muselo byť cítiť v šírom okolí. Ak zvonili na poplach, nepochybujem, že im šli na pomoc."
"Necítiš niečo?"
"Cítim." Akýsi nepríjemný pach.
Agar prikývol, myslel si to isté. "Poďme sa ta pozrieť."
Holeňami popchli kone. Agarov grošiak nepríjemne poskočil.

Niekoľko dedinčanov sa ešte motalo pomedzi obhorené ruiny a vynášalo veci z neobývateľných domov. Keď zbadali dvoch prichádzajúcich na koňoch, odháňali ich. Ženy plašili ich kone začmudenými plachtami.
"Agar, pozri!" zvolal odrazu Mitojec, kolenami poháňajúc svojho hnedáka, ktorý zastavoval a splašene sa vzpínal, keď naňho ktosi vybehol s vidlami. Darmo dedinčanom tvrdili, že im chcú pomôcť. Pri studni na bývalom námestí postával zhluk plačúcich dievčat. "Pozri na západ!" Obzrel sa cloniac si rukou oči pred slnkom. Zem bola od horizontu po prvé domce rozbrázdená v mocnom oblúku. Keď sa k stope priblížili, podľa odtlačkov na kraji bolo zrejmé, že tadiaľto prešlo veľa, veľa koní. "Ktosi Vydrín vypálil!" Mitojecovi sa zapálili líca v rozrušení a Agar mu musel opäť prikývnuť. Stopa bola rovnako stará pol dňa, z dnešnej noci.
"Obíďme dedinu dookola. Odniekiaľ museli výjsť." Povedal Agar.
Za domami na severovýchodnej strane vedľa štvorčekových polí bola zem opäť rozrytá v hrubom páse. Na Agarovu radosť objavili i užšiu stopu princovej družiny. "Tvoji kamaráti sem prišli neskôr. Všimni si, ako stopa tu pri humnách obchádza spálené miesta, ktoré v tom čase už horeli. Dokonca ani netušili o druhej stope, inak by sa po nej určite pustili." Mitojec pokynul k brázde. "Ešte stále cválali..."
"Chceš ísť so mnou ďalej? Nemusíš."
Mitojec odpovedal temer okamžite: "Pôjdem. Na kúsok ešte."
Pokračovali po stope nechávajúc spálenisko za sebou. Agar cítil bolesť v žalúdku, ten obraz mu nepríjemne pripomínal Jerad. Jeho grošák rýchlo klusal a tráva pod jeho nohami šusťala. Stopa bola rovná, neporušenie sa tiahnuca priamo k horizontu.
Keď sa odrazu znova prudko stočila na juh, presne k stromom a húštine, spoza ktorej prišli.
Zo severnej strany sa priblížila známa brázda. Agarovi po chrbte prebehol mráz.
"Dočerta!"
Stopy kráľovičovej družiny sa rozptýlili ako vetrom rozfúknuté semienka púpavy. O pár krokov ďalej ich brázda pohltila. Zastali uprostred kruhu udupanej trávy. "Stretli sa." Aký bol Agar rád, že princa nedostihol.
"Nezastali," Mitojec myslel družinu. Nakláňal sa cez hnedákov krk, aby lepšie dovidel na zem. "Cválali ďalej, - nečudujem sa im. Taká presila!... Pozri, tam komusi vypadol meč." Ukázal pred seba, kde ležal strieborný meč, s čepeľou čiernou od zaschnutej krvi. Agarovi sa zakrútila hlava.
Zadíval sa ešte ďalej. A to nemal.
Na hranici lesíka, tak, že to zo zákruty nebolo vidieť; tam, kde sa vojská stretli, ležali telá mŕtvych. Roztrúsené ako rozfúkané zdrapy látok.

Bolo preňho ťažké zavrieť mŕtvym viečka a zatlačiť oči, odbremeniť telá od smrtiacich zbraní, ktoré ich na tomto svete ešte ťažili a nechať Matku prírodu, nech si ich vezme späť. Ako ľahko je schopný človeka opustiť vlastný život...
Mitojec mu nepomáhal. Postával obďaleč držiac oba teplokrvníky za otiaže. Bál sa mŕtvych.
"P-poznal si ich?"
"Všetkých." I keď teraz ich skoro nespoznával. Tam leží Kalinec z Dubova, Kalužník z Lastovičia; obaja ešte v rukách držali svoje luky. Agarovi bolo jasné, že tie ich v boji zblízka mohli sotva zachrániť. Agara to mrzelo. Keď podišiel do stredu bojiska, zazrel veliteľa lukostrelcov Rumeda z Jeradu. Ležal doluznak prikrytý svojim zakrvaveným plášťom ani prikrývkou. Stihol ho osud jeho vojakov. Len jeho luk chýbal.
"Tu sú ešte dvaja, Agar!"
Dvíhol sa od veliteľovho tela a zamieril k Mitojecovi, ktorý zatiaľ obišiel bojisko dookola. Cestou obchádzal mnohé mŕtvoly nepriateľov. Obchodníkov syn prstom ukazoval doprava, na kraj bojiska.
V jednom mŕtvom spoznal šermiara Brusneca z Podolíny. Bol to jeden z tých najlepších šermiarov, ktorých Agar videl bojovať. Zasiahli ho dvakrát od chrbta, no chlapec si bol istý, že šermiar svojho útočníka zniesol zo sveta so sebou. Meč, ktorý mŕtvy stále držal v rukách, bol tmavý.
Druhý muž ležal tvárou dolu, prikrytý rubom zlatého jeradského plášťa. "Pomôžeš mi?" Mitojec stojac bokom odmietavo pokynul a ustúpil, tak ho Agar obrátil sám.
Hľadel do tváre jedného z mladých dvojčat, zmraštenej bolesťou. Agar nevedel, ktorý z nich to je. No zdalo sa, že ešte žije. Potľapkal raneného po bielych lícach.
Kone zafŕkali.
"Žije. Len je v bezvedomí," povedal Mitojecovým smerom. "Pomôž mi ho vyložiť na koňa." Mitojec prevliekol otiaže cez grošákov krk a pľacol zviera po stehne. Agar vyšiel zvieraťu v ústrety. "Povedal som, že tento ešte žije, Mitoj. Potrebuje našu pomoc... Je to môj kamarát!"
No Mitojec krútil hlavou a cúval, ťahajúc svojho hnedáka so sebou. "Prepáč, Ag. Nemôžem..." Stál chrbtom k slnku a jeho zružovená tvár sa tak zdala tmavou ako kvety maku. "Pôjdem domov."
Agar naňho neveriacky hľadel.
"Prepáč." Mitojec na ruke otočil koňa a vyskočil do sedla. Hnedákove kopytá sa nenávratne zabárali do tmavej hliny, keď odchádzali.
"Bodaj by ťa...!" Vykríkol Agar za ním, no zahryzol si do jazyka, uvedomiac si váhu slov, ktoré skoro vyriekol. Jeho vnútro zbabelému nechcelo nič zlého priať do života.
Sklonil sa nad polomŕtvym kamarátom. Jednou rukou siahol pod lopatky, druhou pod kolená. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo vidí, - dvojča bolo zmrzačené. Chýbala mu celá pravá noha, odseknutý kýpeť látky, tmavý od krvi, nadvihol vietor. Kiežby mu radšej pomohol nadvihnúť ťažké telo! Agarovi vyhŕkli slzy bezmocnosti.

Bol si istý, že je to Gerenad. Skúmajúc tvár kamaráta si spomenul, že Gerenadovo ľavé obočie sa mu vždy videlo byť vyššie než pravé, akoby sa Gerenad díval na svet s otázkou. Domiradove obočie bolo rovnaké. Sediac pri polomŕtvom si uvedomil, koľko málo toho o ňom vedel! Čo všetko sa ukrývalo za úzkym čelom, čo všetko mohol tento mladý človek svetu ešte priniesť, keby mu Syn Osud dožičil niekoľko ďalších liet.
A čo Domirad? Ako sa asi cíti?
Ranený sa odrazu pohol, až Agar skoro vyskočil od úľaku. No hneď bol pri ňom.
"Vodu..."
Vzal si kamarátovu tvár do dlaní. "Gerenad, spoznávaš ma?"
V bledej tvári sa mihol náznak úsmevu. Koľkokrát ju ten sfarboval doružova, žo sa mladý šermiar smiechom priam zadúšal!
"Vodu, kamarát... Máš vodu?"
"Áno, iste," Agar sa rozbehol ku grošákovi a zo sedlového háčika sňal jeden z dvoch mechov naplnených čistou vodou. Zopár kvapiek padlo na zoranisko, keď si s mechom kľakol k dvojčaťu. "Môžeš piť?" Otvoril mech na veľkosť palca, spodok látky podobrel dlaňou ako misku a dal sa ranenému napiť.
Gerenad sa rozkašľal.
"Chyť sa ma, vyhodím ťa na koňa." Povedal Agar, keď zavesil mech na grošákovo sedlo. Po druhýkrát siahol Gerenadovi pod lopatky a pod kolená,
Gerenad ho jednou rukou chytil okolo šije. "Na koňa? Koní mám dosť... na celý život!" Zaškrípal zubami, keď ho Agar dvihol zo zeme.
Dvihol ho! Celý bol rozochvený od ťarchy, no nadšenie mu dodalo sily. Keby len grošák nestál tak ďaleko!...
"Zachránim ťa, kamarát."
Gerenadovo ľavé obočie sa spýtavo dvihlo, keď ho niesol ku žrebcovi a neveselo sa usmial: "Myslíš?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .