Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, V. časť

20. března 2016 v 20:54 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
"Ja to nezvládnem."
Obchodník ho povzbudivo potľapkal po stehne. Pretože vyššie nedočiahol. "Prekonal si horšie veci než sedieť v sedle trošku vyššieho koňa. Chceš ich dobehnúť, nie?"
"Áno," nepresvedčivo zaúpel Agar. Telo veľkého koňa sa pod ním nekontrolovateľne pohybovalo a on mal pocit, že každú chvíľu z neho spadne. Keď šedý kôň sklonil hlavu, aby si ušklbol stebiel trávy, bol by z neho Agar skutočne spadol.

"Iba pamätaj, musíš ho mocnejšie popchnúť holeňami, pretože to už nie je taký jemný koník, ako bol tvoj," naproti nemu stál obchodníkov najstarší syn, držiac na ruke svojho koňa, ktorý postával pokojne ako baránok a patrne mu šklbalo kútikmi úst.
Stáli uprostred dvorca obchodníkovho domu, ktorý sa chlapcovi zo sedla zdal drobný.
Nevdojak sa mu skotúľala slza po líci, keď svojmu novému koni skracoval otiaže. Drahý Daminol! Ešte mnoho, mnoho dní mu bude chýbať. Nech mu je zem mäkká.
"Daj si na ceste pozor, chlapče môj drahý," Agar podal ruku obchodníkovi, ktorý ju zovrel vo svojich veľkých drsných dlaniach. "Syn Osud chcel, aby sa naše cesty pretli, aby sa na to hneď rozišli. No som veľmi rád, že som ťa uvidel. Mocnieš, rastieš, chlapče! A to je dobre..." S červenou tvárou obišiel Agarovho koňa, ktorý nepokojne prešľapoval na mieste a poslednýkrát skontroloval sedlové brašny naplnené jedlom. "Daj mi naňho pozor," otočil sa na syna. "Šťastnú cestu!" Tľapol kobylu po zadku.
Tá divo poskočila a rozcválala sa do skorého rána.
Ani sa nestihol rozlúčiť.

Videl, ako sa okolie mení. Bol to iný kraj, než z akého pochádzal. Cestičku, ktorá sa pred nimi v šere rána vlnila, z pravej strany lemoval tmavý plot, za ktorým sa pásli bučiace kravy. V Jerade ich pásli pastieri. Rovnako ako husi.
Smutným úsmevom zahnal myšlienky a mocnejšie sa primkol k teplému konskému krku. Chlad začínajúceho rána mu štípal líca.
Už včera bolo všetko dohodnuté a keď dnes Agar sadol za stôl v malej kuchynke a obchodníkova dcéra pred neho kládla peceň chleba, maslo a mlieko, mal pred sebou hotovú vec. "Ak sa rozhodneš odísť," vravela, odhŕňajúc si tmavé vlasy z pleca, "odprevadí ťa môj brat. Tuší, kde sa tvoji priatelia môžu nachádzať." Agar s mliekom prehltol i vetu, ktorou chcel dievča opraviť. Zarazil sa však. Zavŕzgalo schodište. Za oknom bola ešte tma a prichádzajúceho obchodníkovho syna osvetľovalo iba svetlo sviečky. "Otec povedal, že ti darujeme i nášho koňa. Však, Mitojec?" Dievča sa posadilo naproti a on si uvedomil, aká je milá.
Červené slnko sa prebúdzalo v perine mračien a sponad hôr pomaličky presvetľovalo oblohu a kraj pred nimi. Tieto lúky so zvoniacimi spiežovcami pred dvoma dňami míňala kráľovičova družina. Určite sa nie jeden vojak zahľadel na horstvá pred nimi a obaja velitelia isto rozmýšľali, ktorou cestou ich zdolať, zatiaľčo kopytá ich koní poklusávali po tej istej ceste. Pred dvoma dňami, no v skutočnosti tak dávno!
"Ako vieš, kadiaľ šli?" Obrátil sa na svojho nového spoločníka.
Mitojec viedol svojho hnedáka pred ním a teraz sa mierne pootočil. "Z Vŕbnice vedú iba dve cesty. Tá jedna sleduje Jantárovú cestu, pri ktorej ťa našiel otec. Ak tí jazdci pokračovali ďalej a držali sa ciest, museli výjsť iba touto." Mitojec pokrčil plecami. "Prečo ich nasleduješ? Nesieš im nejaké správy?"
"Áno," neochotne odvetil Agar, chopiac sa nadsunutej odpovede.
"I ja by som chcel zažiť takéto dobrodružstvo. Musí to byť úžasné!" nadchol sa Mitojec. Bol o rok mladší než Agar, ale prevyšoval ho o necelé dve hlavy. Agar sa pri ňom cítil krpato. "Tak rád by som odtiaľto raz vypadol. Ísť do mesta, učiť sa. Nechcem predávať zeleninu ako môj otec." Keď sa mu Agar lepšie prizrel, veľmi sa podobal na obchodníka. "Keď sme ešte bývali pri Jerade, bolo to ľahšie. Každé ráno sme s otcom vykladali jablká na voz. On ich v Jerade predával a ja som sa staral o sad, tak, ako ma to naučil. Vraj ťa pozná z Jeradu, je to pravda?" Agar prikývol. "Ale tu, - nič. Pôda je bahnitá. Na jar sa Bielovod vylial z koryta. Všetko vzal so sebou. Ostalo len ovocie zo sadu na kopci a otec ho v jeseni predával, ale čo z toho! Koľkokrát som mu vravel, aby sme sa nesťahovali do tohto starého domu..."
No Agar nepočúval. "Bol si tam, keď Jered vyhorel?"
Vietor sa prehrieval dychom slnka a tiene hôr pred nimi sa o piaď skrátili.
Mládenec pokrútil hlavou. "Nie. Bol som s otcom kúpiť matke nové truhlice. Ale v noci som videl žiaru na oblohe. Ten kopec musel tak horieť, ako keby doňho udrelo desať hromov!" Agar sa rozpamätal na žiaru a ten čudný pocit, ktorý v ten večer cítil. "Keď sme sa ráno vracali, po ceste sme stretali tých niekoľkých jeradčanov, ktorí prežili. Utekali z mesta, tvrdili, vraj nech ideme s nimi, nech sa nevraciame, že sú hradisko, podhradie a mestečká okolo obrátené v ruiny. Vraj kráľ sám podpálil mesto, že sa zbláznil! Neviem... Radšej sme odišli, ani sme sa k Jeradu nepriblížili. Matku som odvtedy nevidel."
Agar ho úkosom pozoroval a skoro by chlapcovi neveril. Ani jeden sval na Mitojecovej tvári sa nepohol, keď o tom hovoril. Akoby sa to prihodilo susedovi z vedľajšiej dediny.

Zem sa pozvoľna dvíhala do kopca a Agar si uvedomil, že hory sú na dosah. Prvé stromy Bielovodského lesa ho z diaľky vítali a čakali, kým navštívi ich tiene. Nepochyboval, že v lete sú tône ich zelených korún viac než lákavé, avšak teraz na jeseň z nich ostali len halúzovité zdrapy. Cestička sa neomyľne vlnila medzi ne.
Keď odrazu Mitojec zastavil svojho koňa. Agarov sivko doňho skoro vrazil.
"Pozri sa sem, Agar. Nie je to to, čo hľadáš?"
Agar sa zahľadel smerom, ktorý ukazovala Mitojecova vystretá ruka. V prachu zvírenom kopytami ich koní skutočne čosi zazrel. Od jazdeckej cesty sa odpájali jemné žliabky otlačených v hline. Stopy kopýt sa stmeľovali do hrubého pásu rozdupanej zeme, ktorý ako ďalšia cesta pokračoval krížom cez lúku až k lesu.
"Vďaka Matke prírode, že nepršalo, nedohonil by si ich," tvrdil Mitojec. Šibko zoskočil z koňa a kľakol si k stopám. "Nedokážem ich presne odhadnúť, ale..."
Agarovi sa rozbúšilo srdce. Kedysi mu sám Philip vysvetľoval, ako správne stopovať zver. Možno sa na to ešte rozpamätá. "Podrž mi koňa, nech zosadnem, prosím." Mitojec chytil sivkove otiaže a keď Agar zoskočil na zem, otras ho nepríjemne prekvapil.
Nemýlil sa.
Stopa bola stará skoro dva dni.

* * *

"Je vám zle, pane?" Havranec videl, ako sa k princovi nakláňa širokoplecá postava Árona, veliteľa lukostrelcov. I on zo svojho miesta videl, ako ťažko sa jeho pán drží v sedle svojho vraníka. Do tváre mu však nevidel.
"Mám dať pokyn na zastavenie, pane?" z druhej strany sa ozval veliteľ šermiarov Rumed.
Koľko len falošnosti videl Havranec za ich konaním. Ako nadšene sa vtedy chopili pozícií najhlavnejšieho veliteľa po smrti Mliečnika, až mu bolo z toho zle. Teraz sa plietli jeho pánovi pod nohami pri každej príležitosti ako psy. Rumed, ten vyšší, až tak nie ako Áron, s neuveriteľne dokonalými plánmi, ktorým chýbala premyslenost a za každým jeho slovom a skutkom číhala jedovatá vypočítavost. Všetci muži to vedeli. Len princ, už beztak skúpy na slovo, nie.
Havranec popchol svojho tmavka a lakťom vrazil do jedného z nich. "Odstúp sa mi."
Bol to koniec prvého dňa, čo za sebou nechali Poľné závršie. Obloha bola tmavá a ťažká od vody, ktorá sa čo chvíľa chystala spadnúť na šerú prilesnú stráň a pokropiť trávu.
Nech Havranec veliteľmi akokoľvek pohŕdal, mali pravdu. Jeho konik sa dostal ku kráľovičovmu vraníkovi, až kráčali jeden vedľa druhého, tak blízko, že sa Havrancova čižma otrela o vranikov bok. "Zastaneme, Philip, ak to príkážeš."
Ledva princovu odpoveď začul. Skôr mu ju odčítal z pier. A rozhorčila ho. "Pre lono Matky prírody, kam sa ženieš?" Už sa ani nepamätal, kedy si poriadne oddychol, kedy naposledy spal. Jazdili vkuse celé dni, v noci spali toľko úderov zvona, že by to na ruke porátal.
Ako ťažko mu padlo dívať sa do tváre kamaráta, do jeho únavou a trápením vpadnutých očí. Poznal ho od detstva, bol mu ako bratom. Bol mu ako rodina, pretože teplo skutočnej rodiny nikdy neokúsil.
Na jeho nos dopadli prvé kvapky dažďa. "Zastaneme. Tu pod týmito brezami. Poriadne sa naješ a odpočinieš si. Všetci si odpočinieme, počujete?" Obzrel sa po vojakoch, ktorým už jeho pán dávno nevelil. Muži ako jeden prikývli a zosadali zo sediel ešte kráčajúcich koní. Brezy nad ich hlavami sa rozspievali dažďom. Zastavil svojho koňa pod ich žltými korunami a počúval. Vedel, že kráľovičovi vojaci sa zorganizujú sami, ak to bude treba.
Po jeho pravom boku sa zjavil princov Melyngar. "Prší."
"Ja viem, Philip."
Ich tmavohnedé jeradské plášte, deravé a špinavé od jazdy, nasakovali bodkami dažďových kvapiek.
Princ si prehrabol gaštanové vlasy, z ktorých začínala cvrčať voda. "Havranec, pamätáš sa na ten dážď, ktorý nás sprevádzal celých šesť dní, keď sme odišli z Jeradu?"
Havranec namrzene pritiahol otiaže svojho koňa a uvoľnil si špičky zo strmeňov. "Isteže sa pamätám. Chudákovi chlapcovi som vtedy dal vlastný plášť, inak by z tej letnej zimy isto ochorel." Havranec sa ticho zasmial. Skrátil kobyle oťaže a zosadol. "Hej, Verenz! Poď sem, ty ryšavý potkan! Odsedláš mi koňa, mne sa nechce." Pred dažďom zhrbený Verenz sa k nim priblížil a Havranec po ňom hodil otiaže. "Dávaj pozor na zadné nohy, rada kope takých, ako si ty."
Princ sa díval za odchádzajúcim Verenzom. Kopytá Havrancovho koňa sa zabárali do blata.
"Vedel si o tom, že bol plameňonosičom tvojho otca?" Havranec kývol hlavou Verenzovým smerom.
Princ sa rukou oprel o bielo-hnedý kmeň brezy a prikývol. "Ako o tom vieš?"
"Čosi som si domyslel a zvyšok mi prezradil on."
Philip spozornel.
"Nič srdceruvajúce, neboj sa. Rovnako ako ty je skúpy na slovo. No nie o tom som chcel." Chvíľu Havranec pozoroval, ako muži rozdeľujú zásoby jedla a ako Verenz obďaleč zápasil s jeho kobylou, ktorá odmietala postáť na mieste. "Pamätáš, ako sa jeho ruky rozhoreli, keď sme boli na tom kopci pri Štrbavom potoku?"
Princ prikývol, sadajúc si pod korene brezy, kde ešte pôda dažďom nenavlhla. Tu pod korunami preniklo len zopár kvapiek.
Havranec sa takisto posadil, nespúšťajúc kamaráta z detstva z očí. "Viem, Philip, že si svojho otca vnútorne pochoval. Vidím to na tebe," dodal, keď sa kráľovič zatváril prekvapene. Niekedy si myslel, že ho pozná lepšie než on sám. "No v skutočnosti nám Verenzove vznietené ruky mohli prezradiť to, že tvoj otec ešte žije." Doteraz túto tému nikto neotvoril. Sprvu si smrť kráľa nechcel nikto priznať, potom ju zas nikto nechcel otvárať. Stala by sa tým konečnou.
Melyngar, stojaci vedľa nich vo svojej plnej výške, ticho zafŕkal a zastrihal ušami. Princ k nemu natiahol ruku a sediac ho pohladil po prednej nohe. "Nežije."
"Ako si tým môžeš byť tak istý? Čo keď ten požiar prežil? Hrad sme predsa vtedy neprehľadali." Havrancovi sa jednoznačnosť slov jeho pána pozdávala sebeckou.
Dážď sa rozšumel hlasnejšie a muži družiny jeho pána sa strácali v jeho bielom závese. "Pamätáš sa, keď mi ten starý rytier Ibiš z Jahodnice rozprával o moci, ktorú získa panovník po korunovácií?"
Havranec si rukou zakryl oči. Trvalo mu, kým sa rozpamätal. "Áno, spomínam si."
"Ha, pamätám si to presne. Boli sme v otcovej knižnici na druhom poschodí, pretože severné krídlo Jeradu, kde som vtedy mával vyučovanie, sa opravovalo. Sedel som vtedy v otcovom kresle s červeným čalúnením, čo sa mi vždy tak páčilo. Ty si vtedy postával pred oknom a díval sa von, nedočkavý, kedy vyrazíme na koňoch do lesov. Páni, mali sme vtedy... deväť rokov?" na líce mu kvapol dážď, keď sa pousmial nad spomienkami. Havranec sa tiež pousmial. "Bola to vtedy hodina dejepisu a rozoberali sme tú látku, ktorá sa mi videla skôr rozprávkou než učenou vravou. Možno preto si ju pamätám dodnes." Princ mal rád rozprávky, Havranec to vždy vedel.
"Vtedy nám Ibiš začal rozprávať o tej dávnej legende. O dohode medzi Matkou prírodou a majstrom kráľom Ránom Prvým. S mocou nad ľudom mu udelila aj kus zo svojej moci, ktorou mohol svojmu ľudu pomáhať. On vtedy dokázal slovami prebudiť v ľuďoch lásku, keď ju v sebe potlačili. Pamätáš, ako sme si z toho potom uťahovali na šermiarskom cvičení u šerm-majstra Fagusa?" Havranec prikývol. Philip na chvíľu zmĺkol, keď k nim podišiel lukostrelec s jedlom pre princa a o čosi menší kus pre Havranca. "Ďakujem, Pstružnec." Keď sa lukostrelec dostatočne vzdialil, opäť sa obrátil k Havrancovi. Oboch ich striasla zima prichádzajúceho večera. "Vôbec som Ibišovi vtedy neveril, Havran. Keď som sa rytiera na tej hodine v knižnici opýtal, že akú moc má podľa neho môj otec, zatváril sa urazene a odpovedal mi, že žiadnu. V duchu som ho vtedy pekne vysmial. A i dnes by som to možno urobil."
"To ti verím. Tvoj otec sa, prepáč, prejavoval dosť bezmocným spôsobom."
Princ prijal Havrancovu poznámku prikývnutím. "Vraj Matka príroda s jeho panovaním nesúhlasila." Obaja sa uchechtli. "Vraj sa tá moc neobjavila u každého panovníka, nie s každým Matka súznela." Philip odtrhol steblo trávy a začal si ho obmotávať okolo prsta. "Ja tu moc mám." Kútikom oka striehol na kamarátovu reakciu.
"Čože?" Havranec vyskočil. V roztvorených očiach sa mu rozšírili zrenice prekvapením. "Ako to vieš?"
"Pamätáš sa, pýtal som sa ťa na ten dážď." Havranec prikývol a prekrížil si ruky na prsiach. "Prší i teraz."
Havrancovi myklo kútikmi úst. "No a, pán dažďa?"
Princ rozopäl ruky. "Ak by som chcel, mohlo by miesto týchto mračien žiariť slnko."
"Vážne?"
"Myslím. Stačilo by mi v sebe nájsť radosť zo života. No tá je tak ďaleko... Neviem to ešte ovládať. Možno sa to ani ovládať nedá..."
Havranec sa naspäť posadil. "To ale znamená, že ťa-"
"Tichšie!"
"Prepáč. To znamená, že ťa Matka príroda uznala panovníkom!"
Philip prikývol. Stebielko, ktoré držal medzi prstami, rozdelil na dve menšie. "Tiež to znamená, že môj otec nežije. Je mŕtvy, Havranec. Je koniec... Ja nechcem byť panovníkom."
"Máš moc!"
"Nechcem ju."
"Ale ty sa moci zverenej Matkou prírodou nemôžeš svojvoľne zriecť. Je to tvoje bremeno, nie?"
Z princovej tváre bolo zrejmé ako ľutoval, že sa s tým niekomu zveril. "To je jedno."
Verenz v diaľke konečne odsedlal Havrancovho koňa. Voľná kobyla vyletela, akoby ju niečo naháňalo.
"Kam teraz mieriš?"
Princ si oprel hlavu o kmeň brezy. "Už som ti toho povedal príliš. Ak ma necháš ísť vlastnou cestou, nebudem ti to mať za zlé." Pozoroval jej biely kmeň, na mnohých miestach popraskaný a deravý od ďatlích zobákov. "Niekedy som rád, že Jerad vyhorel. Oslobodilo ma to. Ja nechcem byť kráľom."
Obaja si všimli, ako dážď poľavil, no iba Athlysole tomu úplne porozumel.
"Nájdem si lúku vedľa nejakej dediny a na nej si postavím vlastný dom. Z dcér svojich poddaných si vyberiem ženu, ktorá sa mi oň bude starať. Budem mať vlastnú maštaľ plnú rýchlych koní. Za domom mi budú do kopca vybiehať vlastné polia a pred domom sa mi v záhrade budú hrať vlastní synovia, ktorí o trápeniach vladára nebudú počuť ani chýru. Doprajem im detstvo také, aké si zaslúžia.
Je to priveľká zodpovednosť starať sa o toľkých ľudí, o celú krajinu. Priveľká na jeden pár pliec."
Už len kde-tu zablúdila osamotená kvapka dažďa. Tráva sa poslednýkrát v roku zelenala, pretože vo vzduchu už bolo cítiť chlad mrazu, chlad prichádzajúceho snehu. Priestranstvo vôkol nich prikryla tma večera a odkiaľsi sa rozozvučal dedinský zvon. Odbíjal štvrtý úder. Večerný zvon, zvolávajúci mužov domov z polí k spoločnému stolu a k čakajúcim ženám.
"A možno nie, Philip." Melyngar si mocným šklbnutím odtrhol steblá trávy a chrúmavo ich prežúval. "Možno to má byť presne tak a nie ináč. Keby to bolo na tvoj pár pliec priveľa, Osud by to na ne nenaložil. Možno tú zodpovednosť nik iný nedokáže niesť tak ako práve ty." Havrancova tvár bola prostá, presne ako mnohé tváre ľudí, ktorí sa teraz vracali domov z práce. Neurodzená. Ale človek sa niekedy narodí pre vyššie ciele, než aké sa od neho očakávajú. "Možno mi neuveríš, ale niekedy tomu ryšavcovi ďakujem, že nechal vyhorieť Jazerné panstvo, domov mojich rodičov." Havranec sa díval na kučeravú postavu ryšavca, ako večeria bokom od družiny. "Nebyť toho, nedostal by som sa ku kráľovi a nebol by som teraz tu. Nebol by som vikomtom!" S úškrnom vypäl hruď. "Nebol by som tam, kde som dnes. Jednoducho, tak to malo byť."
Konečne zahryzli do suchých krajcov chleba, ktorý si ešte niesli z Vničiek.
"Niekedy mi ho je až ľúto, že sa tak k nemu chováme. Ale je to silnejšie než ja." Dodal. Vstal, podišiel pár krokov dopredu a hodil suchú kôrku po šľachticovi, nevšímajúc si zachmúrený pohľad jeho pána. "I tak je ten chlieb suchý."
Odrazu sa v diaľke opäť rozozvučal zvon.

"To je poplach!"
Princ vstal.
"Čo to má znamenať?" vyskočilo jedno z dvojčat. Muži po jednom vstávali a chytali svoje kone, pohľadmi hľadajúc svojho pána. Doťahovali svojim koňom podbrušníky, pripravení okamžite plniť rozkazy. Nech sa Havranec pozrel kamkoľvek, nikde nevidel Verenza. Vyparil sa.
Odrazu ktosi vykríkol: "Ticho!" a lúka obsadená tuctom mužov stíchla.
Skutočne. So zvukom zvona k nim doliehalo dunenie, akoby v diaľke zúrila búrka. A ešte čosi, no boli príliš ďaleko. Lutnaj si kľakol, priložiac ucho k zemi. "To sú kone! A je ich veľmi veľa."
"Do sediel!" vyhŕkol Philip. Obzrel sa navôkol - pláň bola rovná, na okolí nebolo jediného kopca, z ktorého by sa dalo rozhliadnuť do okolia. K tomu sa medzičasom úplne zotmelo. "Verenz!"
Havranec po jeho ľavej strane sa uchechtol: "Zmizol, môj princ! Nikde ho nevidím!" Aký bol rád, že konečne obsadil miesto po princovej ľavici, ktoré mu prislúšalo.
"Vari ti tma sadla na nos, čmuď? Či do gatí?" Keď sa ryšavec zčista-jasna zjavil pred jeho koňom, Havranec mal sto chutí zviera popohnať a udupať ho. "Tu som."
Philip mu podal ruku. "Vysadni predo mňa a rozpáľ si dlane. Posvietiš nám na cestu."
Havranec nevychádzal z údivu: "Princ, zbláznil si sa?" No neskoro. Verenz sa už rukami zapieral o vraníkov kohútik a dvíhal na jeho chrbát. "Ešte ti koňa podpáli!"
Princ však popchol zviera a s Verenzom ako fakľou vyrazil krížom čiernou pláňou, s prekvapenými jazdcami v závese.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .