Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, IV. časť

28. února 2016 v 22:58 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Ako len Horec za tri dni znenávidel vlastné topánky! Pri každom kroku sa mu zabárali do blata. Zatiaľčo sa všetci navôkol niesli v sedlách ako páni, on kráčal za nimi, blato spod kopýt ich koní mu prskalo do tváre a zlepovalo vlasy.
Vskutku to boli už tri celé dni, čo sa lopotil ako jeden z masy chlapcov a mužov. Kam sa otočil, tam videl iba regrútov a vojakov na koňch. Žiadna tráva, kopce, iba chmuravá obloha, kus bahnitej zeme pod jeho nohami a občas nejaký strom, ktorý sa im neodstúpil. Slepo kráčal za konskými chvostmi a uvedomoval si, ako sa mu cnie za domovom. Za mäkkým objatím matky a jej jablkovými koláčmi; za jeho Šípoňom, nech sa len pasie na ktorejkoľvek tráve; dokonca myslel i na Zoricu. Zanechala priveľa trpkosti v jeho mladom srdci. Koľkokrát sám sebe prikázal zabudnúť na ňu, tú, ktorá sa zahrávala s jeho úprimnosťou, ale márne. Zjavovala sa mu pred očami zas a znova a on ju miloval opäť a väčšmi.

Bol večer, keď zastali.
Horec spokojne postával obďaleč a sledoval ruch vôkol seba. Nemal koňa, ktorého by ako všetci ostatní odsedlal, z ktorého chrbta by možno teraz sťahoval plátna a priečky vojenského stanu. Prekrížil si ruky na prsiach a škodoradostne sledoval trojicu synov mäsiara z Včeľova, ako nešťastne zatĺkajú koly stanu do zeme.
"Čo tak rozložiť ohnisko, vojak?"
Skoro zabudol zasalutovať, keď ho dôstojník Patrij míňal. "Áno, pane."

* * *

Cez škáru medzi plátnami stanu prenikal chlad noci. Darmo sa Horec zakrúcal do prikrývky a s tvrdou zemou pod hlavou hľadal spánok. Rušilo ho chrápanie ďalších dvoch vojakov, s ktorými zdieľal stan; rušili ho tiene a kroky, keď ktosi prešiel okolo; rušilo ho škrekotanie chriašteľa. Za iných okolností by namrzený vyšiel von a zahnal sa po vtákovi kameňom. No dnes nie. Dnes sa stal vojakom a vojak po vtákoch kamene nehádže.
Ako naňho len posledné hodiny tohto dňa zapôsobili! Ani únava mu nezabránila v nasávaní všetkého, čo sa vôkol neho mihlo. "Cieľom správneho vojaka nie je bojovať." Presne sa pamätal na slová svojho dôstojníka, keď celá čata sedela vôkol ohniska, toho ohniska, ktoré rozložil on. "Jeho cieľom je byť pripravený na boj. Zámerom vojska nie je bojovať, ale držať pospolu. Rozumiete mi?" Dôstojník sa zadíval na všetkých dvanástich regrútov, ani jeden neuhol očami. "Chcem, aby v mojej čate vládla dokonalá disciplína, presne taká, akú dodržujú skúsení vojaci. Chcem, aby ste sa od nich učili." Vtedy vstal a začal každému podávať zbrane. Horecovi prebehol po chrbte mráz, keď v tme stanu pár krokov od seba nahmatal studený kov štítu s erbom vytesanej kukučky. Vedľa zacítil pevnú látku šedej pošvy meča a ešte ďalej si odložil prilbu, chladnú na dotyk, nové topánky z hrubej hovädzej kože a drôtenú košeľu. Keď rukou siahol do vrecka gatí, zacítil ostrý nôž. Všetko to bolo skutočne a, - bolo jeho. "Bojujte v mene nášho pána."
Odrazu vyskočil a skoro sa zamotal v prikrývke. Doliehalo k nemu nepokojné fŕkanie koní. Čosi ich rozrušilo. "Aplin!" Päsťou strčil do ramena chrápajúceho vojaka. Zatriasol ním: "Aplin!"
Stanový dielec ho pleskol po tvári, keď vybehol do noci.
Ich stan sa nachádzal na kraji táboriska. Presne oproti tmavému lesíku, kde boli o vetvy popriväzované vojenské kone. Prešľapovali v tieni korún, poťahovali otiažami, bielka ich vygúlených očí sa leskli. Čosi ich plaší.
Obzrel sa po priestranstve, od najbližších stanov po lesík jelší. Dokonca si kľakol do piesku, či medzi nohami koní niekoho nezazrie. No stráží nebolo.
Z konára zahúkala sova.
Na pleci zacítil tlak. Tlmene vykríkol a zahnal sa, no ktosi jeho ruku v letku chytil v zápästí a stočil ju nadol. "Ticho. Je tam vlk."
"Vlk?" Horecovo srdce nemohlo tĺcť silnejšie.
"Poď za mnou." Vojakovu tvár zazrel iba na okamih. Nepoznal ho. Vykročil za ním poza kopajúce kone hlbšie do jelšového lesa. Kdesi tíško zurčal potok. "Máš meč?" Horec pokrútil hlavou. "Ako to, dočerta!"
"Mám nožík."
"To ti parom pomôže!"
Pod ich nohami praskali konáre. Horec sa kráčajúc sa chrbtom vojaka snažil hovoriť pevným hlasom: "Kde sú stráže?"
"Žiadne nie sú."
"Na tie kone nik nedohliada?"
"Nevypytuj sa." Horec pevnejšie zovrel nôž. Skoro do vojaka vrazil, keď ten zastal. Nachádzali sa na opačnej strane stáda uprostred jelšového lesíka. "Rozdelíme sa. Ty kone obídeš tadiaľto, ja prehľadám les. Ak uvidíš čokoľvek podozrivé, zapískaj. Len sa nenechaj zožrať."
Horec vytreštil oči. To má ísť ďalej sám? Chcel namietať. Ale čosi mu nedovolilo otvoriť ústa a vojak zmizol medzi stromami ako mesačný tieň. Ostal len on, plašiace sa kone a sova nad jeho hlavou. Chlad mu mrazil líca, keď opatrne našľapoval. Jeho kroky tlmilo fŕkanie a erdžanie koní. Ako zaťažko mu len padlo dívať sa na strach v ich očiach, pretože on sám sa bál. Najradšej by každého koňa odviazal a pustil do šírej lúky, nech si zachráni život. No miesto toho kráčal ďalej, striehnuc na každý ker.
Odrazu ho zbadal. Stuhol v nemom kŕči, jasne hľadiac do žiarivých očí medzi lístím černice. Zubiská beštie sa v nočnej tme varovne leskli a jej vrčanie pripomínalo dunenie hromu. Kone vlčí zámer vycítili tesne predtým, než zviera zaútočilo.
Zubiská sa mu zaborili do ľavého predlaktia a začali ním kmásať. Bol v šoku. Zabudol na svoj nôž.
"Nechcem ti ublížiť!"
Vlk vyskočil a zhodil ho na zem. Chvíľu predtým, než chňapol po jeho krku, zacítil ešte teplý vlčí dych. Celé jeho telo divo pulzovalo a on si v tú noc bol takmer úplne istý, že dní jeho biedneho života sú zrátané.
Nechcem ti ublížiť...
Odrazu sa nad ním zmäteným dvihla čierna silueta. Akoby vyrástla zo samotnej zeme. Mocné kopytá zasiahli telo beštie, ktorá sa so skučaním stiahla z jeho hrude a Horec sa nadýchol. Myslel, že ho klamú vlastné oči.

Zapraskali halúzky. Schúlený pri koreňoch jelše sa strhol a zadíval na stádo. Kone zastrihali ušami, no ostali pokojné. Veril im. Vedel, že vlk sa v tú noc už nevráti. "Odíď!" Pevnejšie zovrel rukoväť noža.
Čierny tieň postavy rozkrojil ranný opar, ktorý nehlučne sadal na les a okolitý kraj. Prichodiaci zastal. "Vari si sa nazdával, že to zviera skolíš sám? Prečo si nedodržal našu dohodu?"
Horec si položil pravú ruku na zranené predlaktie a zvraštil čelo. "Prečo si mi neprišiel na pomoc? Bolo ti tesno v gatiach?" Vstal a cúvol medzi kone. Čierny valach s bielou lysinou sa mu nosom obtrel o plece. Oni ho nesklamali.
"Hlupák! Tí vlci boli dvaja!" Horec si nemo pohladil šiju. Skutočne, až teraz si všimol meč, ktorý vojak ešte stále držal. I v tme končiacej noci rozoznal, že bol ofŕkaný čímsi tmavým. Pochopil, čím. Vojak ho po celý ten čas kryl. Kryli si chrbty navzájom. "Nezabil si tú prašinu, nikde ju nevidím. Koľkokrát si ju aspoň zasiahol?"
"Ani raz."
Vojak sa k nemu neveriacky priblížil. "Zbláznil si sa? Čo si robil s tým svojim konidráčom? Ten vlk sa môže kedykoľvek vrátiť a odprevadiť ťa zo sveta! Mal ťa radšej roztrhať na kusy, bolo by o jedného tupca menej!"
Obišiel ho a s povzdychom hodným ukonaného kováča zmizol medzi stanmi.
Nad jeho hlavou sa rozospieval drozd. Ranné zore bledli do mračného dňa a Horec opäť sedel pod koreňmi štíhlej jelše Chrbtom sa opieral o jej drapľavú kôru a pozoroval pasúce sa vojenské kone pred ním. Prepletali sa jeden cez druhého, nad ich chrbtami zavše preletela lenivá mucha. Všetky nauzdené, s oťažami prevesenými cez nízke konáre stromov bez možnosti úniku. Len jeden, hnedý žrebec s bielym odznakom na čele, sa pásol obďaleč. Horec vedel, na ktorom konári visia tie jeho otiaže. Strhol, zbavil sa ich.
Nemýlil sa. Tento pokojne pasúci sa kôň ho zachránil. Postavil sa proti svojmu najväčšiemu strachu. To jeho kopytám ďakoval za život.
Konáre stromov pokojne šumeli a drozd si šiel vyspievať dušu.
Zakrútila sa mu hlava, keď si tesne po tom sadnúc do lona štíhlej jelše uvedomil spojitosť, - kedysi ho už zviera zachránilo. V ten deň, keď sa na Šípoňovom chrbte poberal za Zoricou. V ten deň, keď precitol uprostred poľnej cesty a v kruhu neporušenej hliny rozoznal stopy srny či jeleňa... Zachránilo ho. Presne, ako dnes.
Nebola to náhoda.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .