Kroniky Anethylgry - 10. kapitola, III. časť

10. ledna 2016 v 1:51 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Opäť bol tam.
Úzka cestička sa kľukatila pomedzi polia a neochvejne viedla jeho kroky. A on kráčal. Nie, priam letel, nedbajúc na kamienky a brlôžky poľných myšiek. Jeho oči nezablúdili k pšenici, pod ktorej klasmi zavše rád zaspával, hľadel len pred seba, na horizont, kde sa jeho rodná zem spájala s blankytom oblohy. Spoza pšeničných klasov vykúkol starý domček učupený v päte trávnatého kopca.

Rozrušený pridal do kroku.
Za domom vybiehal do kopca ovocný sad a malá záhradka. Rozbúšilo sa mu srdce, keď videl kohosi kľačať medzi jej hriadkami. Postava sa vystrela:
"Agar! Braček!"Vietor sa zaprel do jeho chrbta, keď obchádzal hriadku šošovice. Na jej druhom konci stál Kastar a zoširoka sa naňho usmieval: "Kde si sa túlal?" Ledva si stíhol utrieť ruky špinavé od hliny, už Agar zmizol v jeho objatí. "Čo je nového v podlesíku?"
"Nebol som tam," odvetil Agar. Aký bol šťastný, keď zasa hľadel do bratovej tváre, do jeho očí prižmúrených úsmevom.
"Tebe sa to žriebätko veľmi páči." Trošku nadvihol obočie, keď sa skláňal nad Agarom. Gaštanové vlasy mu vietor sfukoval do tváre. "Opýtam sa pána Vevricha, či si ho môžeš niekedy pohladkať. Čo ty na to, Agarko?"
"Vážne?" Jemne sa vymanil z objatia a Kastar mu za to postrapatil vlasy.
"Čo to robíš?" malý Agar si kľakol a pozoroval Kastara pri práci.
"Vytrhávam burinu. Chceš si to skúsiť?"
Agar pokrútil hlavou. Už v takom mladom veku vedel, že jeho starší brat dokáže zázraky. Keď sa obzrel po ich malej záhradke, videl iba zdravé, bujné rastliny s krásnymi listami a ešte krajšími plodmi. Nikto nedopestoval chutnejšie paradajky, krajšiu mrkvu či väčšie zemiaky. Čo brat zažal, tomu sa darilo a nikto ho v tom neprekonal. Nechcel oskúšať vytrhávanie buriny, pretože sa bál, že takým pekným rastlinám ublíži.
Kastar odrazu vstal: "Poď, niečo ti ukážem." Vyšli zo záhradky a brat za nimi starostlivo zavrel drevenú bránku. Viedol chlapca hore sadom a keď prechádzali popri posledných čerešniach, Agar ostal v prekvapení. "Pozri," ukázal Kastar pred seba. "Pamätáš sa na vyschnutú ružu pani Razíny?" Isteže si Agar spomínal. Kastar ho k nej niekedy zvykol vziať. Také kvety veru v živote nevidel! Biele, červené, bledoružové; také veľké, že jeden kvet stačil na dve Kastarove dlane. Agar mal vtedy pocit, akoby tie ruže rástli priamo z jeho rúk.
Pani ich vraj doviezla z Jeradu, o ktorom Agar slýchal kadejaké chýry. Ruže však po týždni začali opadávať a vysychať. Keď si od nej Kastar vypýtal jeden odrezok, len naňho nechápavo hľadela.
Tak Kastar zasadil za ovocným sadom suchú halúzku. A teraz na ňu Agar hľadel netušiac, čo si myslieť. Halúzka začínala púšťať listy. "Ako to..."
"Často sedávam tu na tomto mieste, vedľa nej. Predstavujem si, aká by bola krásna. Aká je krásna. Začal som jej o tom rozprávať a ona, ja... začala púšťať listy. Rozumieš tomu?"
Rozumel. Už ako šesťročný vedel, že jeho brat dokáže zázraky.
"Chcem pestovať ruže, Agar. Teraz, keď viem, že to dokážem, chcem vypestovať tie najlepšie ruže. Také veľké, voňavé a nádherné, aké rastú v samotnom Jerade. V záhradách nášho pána kráľa... Chcel by som byť záhradníkom. Darovať rastlinám život."

* * *

"Agar!"
Hlas prichádzal z veľkej diaľky. Začul tlmený vzlyk. Ktosi nim mocne zatriasol a on pomaly, opäť štrnásťročný, precitol.
"Agar, chlapče! Neboj sa, už je dobre."
Vedel, odkiaľ ten hlas pozná. Ale to nebolo možné... Vari zasa sníva?
Otvoril oči.
Hľadel do okrúhlej obchodníkovej tváre. Zoširoka sa naňho usmieval: "Chlapče drahý, bál som sa, že sa neprebudíš. Ako ti je?"
Na rozpálenej tvári Agar zacítil stopy po slzách, ten vzlyk patril jemu. Díval sa do známej tváre, ktorú dobrý rok nevidel. Nevdojak sa rozplakal ešte väčšmi a obchodník ronil slzy s ním.
"Ako som sa sem dostal?" Bola prvá chlapcova otázka, keď sa upokojil.
Ležal v mäkkej posteli, až po krk zakrytý dvoma paplónmi. Na drevenom stolíku vedľa záhlavku žiarila sviečka a osvecovala drobnú miestnosť skromne zariadeného domu, avšak až po strop naprataného knihami a zvitkami. I keď miesto zväzkov očakával plné debny okopanín, nepochybne sa nachádzal v obchodníkovom vlastnom dome. Ale ako sa sem dostal?
"To by zaujímalo i mňa!" zasmial sa bývalý jeradský predavač zeleniny. Chlapcovi neuniklo, že vlasy padajúce do širokého čela ošediveli a vrásky pri očiach neprehĺbil smiech. Zostarol. "Vracal som sa zo západu, kde som po domoch predával posledné tohtoročné jablká. Veru som sa tešil domov, ojój! Šiel som so svojim volom popri koryte Bielovodu, kadiaľ zavše rád chodím, i keď je to zachádzka. Odrazu počujem niekoho špliechať a kričať, mal si sa počuť!" Opäť sa zasmial. "No nebolo mi všetko jedno. Náhoda chcela, aby som v pravej chvíli prechádzal popri Bielovode s prázdnym vozom, Agar. Chlapče drahý, myslel som, že je po tebe! Myslel som, že ťa už iba pochovám a ani jedno slovo s tebou. Prespal si celý včerajšok!"
To vari nie. Agar sa prudko posadil. "Prespal som jeden deň?"
"Jeden deň."
Zaúpel. Všetko je stratené, márne! Philipa s družinou už nemá šancu dostihnúť. Už sú priďaleko a on zbytočne trápil Daminola... "Kde je Daminol?"
Obchodník, ktorý celý čas pozoroval chlapca, teraz uhol pohľadom. "Ľahni a odpočiň si. O chvíľu sem pošlem moju dcéru s obedom. Tušili sme, že budeš hladný, tak ti upiekla husacinu. Zatiaľ čo si spal, sa upiekla dochrumkava." Veľkou rukou jemne zatlačil chlapca do vankúšov. "Mrzí ma to, Agar."

Neoddýchol si.
Tak nakoniec ho Philipiero v Celyngare, na hrade svojho strýka, nechal úmyselne. Malo mu to dôjsť! Vedel, že im je len na príťaž. Videl to počas bojov, kedy v jeho blízkosti zostávali najmenej dvaja muži miesto toho, aby chránili svojho pána. Spomenul si na Philipovu reakciu, keď sa na zostupe v Záfučine pošmykol a poranil si ruku. Družina nemohla napredovať tak rýchlo, ako chcela, pretože on ju na poníkovi spomaľoval. Mal poslúchnuť grófovho komorníka a ostať v Celyngare. Mal váľať sviece ako jeho otec! Nie, miesto toho sa za nimi naháňal ako najpodradnejší človek a zapríčinil sa o smrť niečoho, čo ho bolo ochotné kedykoľvek poslúchnuť. Agar dobre vedel, ako sa Daminol bojí vody! A poník do nej vkročil kvôli nemu. Stálo ho to život.

Prešlo len jedenásť dní, čo medzi stádom nízkych bacuľatých koníkov zahliadol hnedé žriebätko, no Agar mal pocit, akoby ho poznal celý život. Každý deň ležal v tráve pod drevenou ohradou a pozoroval, ako drobec poskakuje okolo sivej kobyly a kýve pritom drobným chvostíkom. Smial sa, keď žriebätko pre dlhé nohy nedočiahlo ňufáčikom na zem, keď hravo dobiedzalo do dospelých či keď sa vzpínalo na zadných a tak mávalo prednými nožkami, až sa prekoprclo. Raz dokonca podišlo k nemu a malý chlapec zatajil dych. Vopchalo svoju hebkú hlávku cez drevené latky a teplo jeho dychu prvýkrát zahrialo Agarove ruky. Nikomu o tom nepovedal. Iba Kastorovi.
"Bude to skvelý koník. Len sa dívaj, aký je už teraz priateľský a odvážny, plný života," zvestoval Kastar. Lakťami sa opieral o drevený plot pastviny pána Vevrichara a zamyslene si podopieral bradu. "Keď sa mi ti ho podarí vycvičiť, bude to najlepší koník v šírom okolí." Agar nepochyboval.
Bol to jeden deň po tom, čo sa ich otec a pán Vevrichar dohodli o predaji. Žriebätko už definitívne patrilo pánu Ivricharovi, teda Agarovi.
Starší brat sa vystrel. "Vyskúšame ho?"
Plný nadšenia prikývol.
Jediným plynulým pohybom Kastar, rukou sa opierajúc, preskočil plot a vykročil k stádu. Povrazová ohlávka sa mu voľne pohojdávala v ruke.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .