Pohnutý svet

16. listopadu 2015 v 22:11 | © Créatio |  Útržky z rozpadnutého denníka
Ako mysliace dieťa som Einsteinovu teóriu relativity chápala, že podľa nej je všetko relatívne. Bez ozrejmení vzťahov medzi energiou, hmotou a rýchlosťou svetla. Podstatu teórie som pochopila, paradoxne, až vo voľnom čase počas štúdia na konzervatóriu, i keď sme ju okrajovo na základnej škole mali vysvetlenú (privysoké princípy pre mňa). No zrejme som dodnes tým dieťaťom, lebo okolitý svet sa mi vidí veľmi relatívny.
Komplikovaný, rozštiepený.

Tie veľké veci, ktoré sa v histórií udiali, a tie bežné veci, ktoré sa dejú dnes... (Bežné pre dnešok totiž, ak ich naše deti spíšu, tak to taktiež budú veľké veci.) Dívam sa okolo seba a žasnem.

Kam sa podela jednoduchosť?

V minulosti sa tie najväčšie veci konali pri stretnutiach ľudí na obedoch, pri cigarete, na večeri, kdekoľvek. Dnes ak sa chcete stretnúť s ľuďmi, ktorých ste dlho nevideli, pošlú vám SMS, že na vás nemajú čas, napríklad. Svoje záležitosti miestu osobného styku riešime virtuálne. Nehmatateľne! Relatívne, tak - akože. O koľko interakcií, priateľstiev, skúseností sa dnes oberáme už len tým, ako sa vôbec chováme k sebe navzájom. A vraj je človek od prírody spoločenský tvor. Miesto spoločenských udalostí nám postačia mozgy splachujúce masmédiá.
Kedysi jednou z čaší zmyslu života pre ľudí bolo vzdelanie alebo remeslo. Pre tých, čo si to mohli dovoliť. Každý tovar mal svoju kvalitu, pretože, ako sa vraví/skôr vravelo - "remeslo má zlaté dno". Dnes sa už len ľudia učia, ako druhých obabrať - od súdnictva cez výrobu potravín až do nedohľadna. Učia sa, ako všetkých obabrať, až napokon obabrú seba a život im možno unikne pomedzi prsty rýchlosťou svetla.
Dnes pestujeme umelo modifikované potraviny, pretože nám tie čisté, prírodné nestačili. Všetko je vo veľkovýrobe. Žijeme v dostatku prameniaceho z bohatstva, ktoré je ilúziou. Nie je skutočné. Ak sa zamyslíme, nemáme nič. Okrem seba nemáme nič. Lekár vám na počkanie vymenuje toľko diagnóz, až v sebe nenájdete jedinú kosť zdravú. To, čo má liečiť, zabíja. Čo má pomôcť, o chvíľu zničí svoju podstatu.
Platíme za vodu. Platíme za teplo. Platíme za elektrinu. Za jedlo. Pritom to všetko by malo byť pre všetkých. A aj je. Iba farebných papierikov nikdy nie je dosť pre kohosi.

Komplikované, zvrátené, relatívne, - neviete, čo je pravda. Vidíte dve veci a neviete, ktorá je tá správna.

A to všetko len preto, lebo
jeden človek začal špekulovať.
Jeden-jediný človek na začiatku začal špekulovať, rozmýšľať: "...A nedá sa to inak?" Samozrejme, že sa dá. No aj fúrik má len jedno koleso a druhé nepotrebuje.

Preto verím v človeka. Nie v toho, čo začal špekulovať.
Ale v seba.
Pretože je to jediná istota, ktorá mi ostane navždy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Gartouzek Gartouzek | E-mail | Web | 17. listopadu 2015 v 9:01 | Reagovat

Líbí se mi toto rozjímání. Když se člověk začne zabývat čímkoli, zdají se být podstaty a jevy jednoduché. Čím víc začne rozplétat systém, tím více se vše komplikuje, až nakonec dospěje k závěru, že vše je propojené, vše souvisí se vším. Když vytrvá a pokračuje, všemu více začne rozumět a vše se opět začne zjednodušovat, jako na počátku, ale je to již úplně o něčem jiném. Držím palce na další cestě.
:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .