Kroniky Anethylgry - 9. kapitola, VI. časť

28. srpna 2015 v 1:27 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Jediným gestom komponista usmrtil hudbu.
Len pred chvíľou plná ligotu blúdila miestnosťou, odrážala sa od vysokého stropu, rozochvievala plamienky sviec a Agarovo srdce. No teraz utíchla v poslednom zvolaní. Tušil, že krajšiu už nezačuje.

Agarovi ani nenapadlo, že by dnes mohol prijať pozvanie samotného skladateľa a kapelníka celyngarského orchestra Hoboňa do hudobného salónika.
Obzrel sa po štrnástich sláčikároch, ktorí snímali svoje nástroje z pliec či si ich opreli o kolená. Vyčkávajúc sa dívali na komponistu a zdalo sa, že ani jeden nebohú hudbu nepoľutoval.
Majster zostúpil zo stupienka pred orchestrom. "Vrátimee sa na päťdesiaty druhý takt. Začíname s krátkymi odťahmi, nie s dlhými. Nepáčilo sa mi to." Pretočil si pergamenové zvitky pofŕkané bodkami na riadkoch.
"Bolo to nádherné," ozval sa ticho Agar. Nechápal, prečo majster nebol s výkonom spokojný. On z huslistov a violončelistov nemohol oči odlepiť, čo ho tak strhla ich zanietenosť a cit. Štrnásti a hrali ako jeden muzikant na viacerých nástrojoch súčasne. "Len ma mrzí, že vaše dielo trvá tak krátko, majster."
Majster Hoboň si zložil hrubé sklá z nosa, nepochopil ho ihneď. Bol zvyknutý na prázdne slová celyngarského grófa, ktorý pri raňajkách a večerách doceňoval jeho tvorbu asi ako je človek schopný oceniť pochod mravcov. Zostúpil. "Hudba najprv musí doznieť v ticho, aby sa mohla opäť rodiť," vykročil k chlapcovi. "Niekedy musí pominúť uprostred toku, aby rozkvitla ešte raz a dokonalá. Poď sem, chlapče."
Agar váhavo opustil svoje pôsobište pod tapisériami a podišiel k majstrovi. Keď ho posadil na jednu z voľných stoličiek medzi hráčmi orchestra, líca ho pálili ako pečúce slnko.
Majster Hoboň sa sklonil nad ním: "Povedz mi ešte raz, ako sa voláš a ako sa volal tvoj otec, chlapče."
Agarovo plaché ja sa zľaklo. Ako vždy, keď sa dialo čosi, čomu detská myseľ nerozumela. Roztržito si upravil do tváre padajúci pramienok: "Som Agar, Ivricharov syn."
Komponista prikývol, chuchvalec bielych vlasov na temene mu poskočil. "Presne tak, Agar. Tvoj otec, Ivrichar, kedysi pred rokmi sedel tam, kde ty, za pultom prvej violy. Rovnako ako tvoj starý otec, Ebolgar, ktorý hral vo veľkom orchestri v Zadivíne."
V tvári dieťaťa sa zjavila pochybnosť. Vedel, že otec bol v akomsi orchestríku prvým huslistom, najdôležitejším huslistom v kapele, no nevedel kde. "Nikdy mi nič o tom nepovedal." Keď si Agar predstavil svojho otca, ako zamladá hrá s ďalšími muzikantmi na podobný drevený nástroj, aký drží muzikant vedľa neho, rozbúšilo sa mu srdce. Majiteľ huslí sa naňho zoširoka usmial.

Skúška orchestra netrvala dlho. Agar postával pod obrazom poľných trubačov a keď doznelo dnešné muzicírovanie, prvýkrát pochopil význam hudby. Muzikanti v čiernych livrejach s pozdravmi pomaly opúšťali miestnosť a keď sluhovia za posledným basistom zavreli dvere, v prázdnej miestnosti ostali len majster a Agar.
"Je pre mňa veľkým potešením vidieť ťa, syn Ivrichara z Nižného Vresovca. Tvoj otec mi bol veľmi dobrým priateľom. Ako sa má?"Keď takto starý majster sedel na jednej zo stolíc pre orchester naproti nemu a zvedavo skúmal jeho tvár, Agar musel odpovedať. "Už nežije, majster." S istým očakávaním pozrel na majstra. Zdalo sa, že sa ho zvesť dotkla. "Pred šiestimi letami umrel na týfus."
"To ma mrzí, chlapče. Od mlada to bol môj dobrý kamarát. Vedel si o tom, že pochádzal odtiaľto, z Brodského panstva?" majster komponista mohol mať čosi vyše štyridsať zím. "Keď sa u miestneho nebohého majstra vyučoval za sviečkara-tovariša, pomáhal som mu šúľať sviečky. Neskôr tie isté sviece zdobili hrad jeho pána, vtedy ešte viac-menej mladého Abunfiera Athlysole. Už vtedy ich bolo viac než dosť! Raz mi Ivrichar rozprával o svojom otcovi, Ebolgarovi. Trápilo ho, že tvojho starého otca vidí iba raz za dva mesiace, pretože ten hral pánovi v Zadivíne. Ja som už vtedy viedol miestnu kapelu Celyngarského grófa, preto som sa ho opýtal, pamätám sa na to veľmi dobre: - Ivrich, prečo nejdeš aj ty hrať do môjho orchestra na hrad? Ak je tvoj otec prvým huslistom na dvore cteného baróna Bruntara Zadivinského, musel si i ty podediť hudobný sluch! - Bol som veľmi šťastný, keď tvoj otec na druhý deň zastal na prahu tohoto salónika. No, chlapče, pri všetkom holde, Ivrichar bol lepším sviečkarom než huslistom."
Agar sa usmial.
"Ách, bolo mi ľúto, keď na mňa raz zamával svojim klobúkom na ulici a po pozdrave povedal, že odchádza. Sťahoval sa do dedinky blízko Zadivínu a mňa a svoje remeslo nechal tu. Mal vtedy čerstvých hlúpych dvadsať! - pánečku. Zavše mi z Nižného Vresovca po nejakom jazdcovi poslal list, písal mi o tvojej matke, o jeho prvom synovi, no potom jeho pošta ustala. A ja hluoák som si myslel, že muzicírujúci sviečkar na mňa zabudol!" Komponista rozrušene vstal a dal sa prechádzať po miestnosti. Nepokojne vyzrel oknom na dvor.
Agar so záujmom počúval. O tom, že jeho otec bol sviečkarom čosi vedel. Žmurkajúce plamienky na bielych voskových hrdlách odrazu nadobudli iný dojem. "Poznali ste moju matku?"
"Tú? Nie. Dokonca ani neviem, ako a kedy sa našli, len v jedno predzimné popoludnie prišiel oneskorený list, že sa Ivrichar bude ženiť a mení si pôvodové prímenie. Keď sa v jeseni brali, ja som ryľoval pole," uchechtol sa. "Šťastím, že sa podobáš na svojho otecka, chlapče. Máš jeho tvár, len oči máš matknie."
Agar prikývol.
V tichu jemne zašuchotal pergamen, keď sa komponista zastavil pri krajnom podstavci s notami a prezeral si jeden z listov. "Priučil ťa hudbe? Chcel by som počuť tvoj zvuk."
"Nie, majstre. Keď som mal šesť, podaroval mi svoju mandolínu. Hrať na ňu ma stihol naučiť len trošku."
"Hral na mandolíne? To som netušil," krátko sa zahľadel do tapisérií. "Prvá vedomosť, ktorú sa dnes naučíš: mandolína sa do štrnásťčlenného orchestra nehodí. Zanikla by."
"Možno by postačili aj husle, majstre, ak by ste mohli."
"Husle?" Majster Hoboň si odfŕkol. "Ale kdeže. Na husliach ti dokonca zahrá aj grófov ctený syn, aj keď naučiť sa muzicírovať na nich je ťažšie. Nie, chlapče, ty sa naučíš hrať na píšťalku."
"Na píšťalku?"
"Áno. Na píšťalku. Naučím ťa hrať z nôt a ty sa naučíš hrať tie najväčšie a najkrajšie diela starých celyngarských majstrov skladateľov a môj orchester ťa bude doprevádzať. Bude to veľkolepé, Ivricharov syn!"
Agara sa zmocnilo majstrovo nadšenie.
"Už je neskoro," vyriekol skladateľ, keď po desiaty krát vyzrel von oknom. "Na dnes s tebou končím. Musím sa ísť prezliecť na grófovu večeru, budeme hrať severnú sedemkrokú. No príď sem zajtra po grófových raňajkách, budem ťa tu čakať s nátrojom."

* * *

V ten podvečer mu lokaj ukázal jeho vlastnú komôrku a Agar sa v tej chvíli cítil ako pán. Od únavy z niekoľkodňovej cesty ihneď zaspal. Zobudila ho slúžka s večerou, ktorú mu uložila skoro do postele. Agar sa vďačne navečeral, mysliac na Daminola, Philipa a ostatných, - od konania snemu nikoho nevidel. Nečudoval sa tomu, veď celý deň strávil v objavenej knižnici, napriek tomu, že nevedel čítať, v hudobnom salóniku a v posteli.
Keď prežúval šťavnaté morčacie mäso na zelenine, premýšľal nad oteckom. Vždy, keď mu bolo clivo, v mysli si predstavil, že keď sa za ním zavreli dvere rodného domu, za jeho múrmi ostalo všetko zlé. Keď prvýkrát vedúc poníka stúpil na cestu, ktorá sa kľukatila cez mnohé kopce až do ďalekého Jeradu, stal sa z neho niekto iný. Niekto silnejší. No v tú noc vo sne opäť otváral dvere rodného domu a stojac na prahu čakal úder pokrievkou od matkinho hrnca.
Keď sa prebudil, bol ešte ustatejší, než keď zaspal. Tá istá slúžka mu položila podnos s raňajkami na stolík vedľa postele a teraz odťahovala závesy. Do miestnosti preniklo ostré svetlo, až chlapec nevdojak prižmúril oči.
"Pán Teodeníro sa chce s tebou rozprávať, malý pane," prehovorila slúžka spevným hlasom. "Vraj ihneď, ako sa naraňajkujete. Mám vám pomôcť odieť sa, malý pane?"
Agar sa pri tom oslovení nechcene zapýril a sklápajúc pohľad pokrútil hlavou. "Nie." Slúžka naňho prekvapene pozrela. Mohla byť len o pár liet staršia než on. "Ďakujem." Dvihla bradu a zberajúc si sukne odišla z miestnosti.

Už odetý a najedený Agar sedel v príjmacej miestnosti. Kusy nábytku z tmavého dreva boli potiahnuté čalúnením a zdalo sa mu, že do obkladu na stenách bolo vpustené zlato. Placho sa krčil na vysokej stoličke s ešte vyšším operadlom. Naproti nemu sedel samotný mladý gróf, princov bratranec. Hľadel naňho akýmsi nejasným spôsobom a celkovo naňho pôsobil nečitateľne. Chlapca do ešte väčšmi vyvádzalo z miery.
"Verím, že ti frištuk chutil, Agar," prehovoril. Inak tvrdšie črty jeho tváre sa v rozptýlenom svetle sviec a denného svetla zjemnili. Nevedel posúdiť, nakoľko sa podobá na grófa Athlysole, pretože ho ešte poriadne nevidel.
Prikývol. V to ráno by mu chutila aj kôrka miesto chleba, tak ho biedna strava vyhladovala. "Ďakujem vám, urodzený pane."
Mladý gróf sa usmial. Len v malých náznakoch sa podobal na svojho bratranca. "Páči sa ti Celyngar?"
"Veľmi, pane." Myslel, že sa zmieni o svojom otcovi, no čosi ho zarazilo.
"To rád počujem. Dúfam, že sa ti zľúbi ešte väčšmi a budeš ho pokladať za svoj druhý domov. Chcel by som ti ho ponúknuť."
"Nerozumiem vám, pane."
Gróf sa vo svojom kresle predklonil: "Budem veľmi rád, ak tu s nami zostaneš. Hoboň sa mi pri raňajkách zmienil o tom, že sa ti veľmi zapáčil náš orchester. Ponúkam ti v ňom miesto, - mohol by si v ňm hrať za týždennú mzdu v benákoch, ako veľkí umelci."
Agar prekvapene zažmurkal: "To je veľa, pane."
"Peňazí nie je nikdy dosť," gróf Teodeníro mávol rukou. "Môjmu otcovi z pokladnice chýbať nebudú a keď sa pánom Brodského panstva stanem ja, ešte ti aj pridám. Keď vyrastieš, budeš môcť mať vlastnú zem, vlastné služobníctvo v dome a na statku, vlastné čriedy koní, kráv... - čokoľvek. Rozumieš mi?"
Agar neodpovedal.
"To všetko si budeš môcť dovoliť..."
"Rozumiem vám, pane." Teodeníro nadvihol obočie. "A ďakujem vám. Musím sa však opýtať princa, či mi to dovolí."
"Philipa? Mrzí ma to, Agar, ale to nie je možné. No už máš, - koľkože? Šestnásť rokov? To je už slušný vek na to, aby si sa rozhodol, čo chceš v živote robiť. Ja v tvojom veku..."
"Prepáčte, urodzený pane, ale prečo nie? A mám len štrnásť zím."
"No tak, dva roky hore-dolu," mladý gróf zovrel päste. "Ja v tvojom veku som mal jasnú predstavu o svojej budúcnosti, videl som sa..."
"Prečože to nie je možné?" Agara rozbolel žalúdok v zlej predtuche. "Čo sa mu stalo?"
"Nič," odvetil Teodeníro. Nespustil z neho zrak. "Odišiel."
Agar vyskočil. "Odišiel? To mi vravíte až teraz, pane? Isto ma zabudol, prečo ste mu mňa nepripomenuli? Čo ak ma budú hľadať, pane!" Trhane sa posadil. "Kedy odišiel?"
"Ešte včera večer. Veruže sa nechcel zdržať ani na noc. Šlo s ním niekoľko ďalších mužov, ktorí by ťa však isto môjmu zábudlivému bratrancovi určite pripomenuli."
"Včera večer!"
Agar zaúpel.
Vyskočil a tak rýchlo rozrazil krídla príjmacej sály, že ho stráže pri verajach nestihli ani zadržať. "Agar!" Začul za sebou kroky, no nohy prenasledovateľov nestačili tým jeho, keď bežal dolu schodišťami a vrážal do služobníctva.
Slnko vyselo hodný kus nad východným horizontom, keď prebehol krížom cez spodné nádvorie do stajní. Zakopol o fúrik plný sena, keď zbadal svojho poníka v treťom stojisku. O chvíľu už sedel na jeho neosedlanom chrbte a hnal ho zo stajní. Cez nádvore, popod bránu, cez most, cez podhradie.
Hnal poníka a bolo mu do plaču.

Vojaci na cimburí rýchlo odstúpili k múrom. Plášť ich pána divo vial, keď bežal okolo nich.
"Pán môj, máme pokynúť strážam pri bráne? Mám strieľať?"
Teodeníro zastal a naklonil sa cez znížený múr. Cez strielnice na hradbách vedľa vykúkali hlavy vojakov a hroty šípov na ešte nenapnutých tetivách. "Nie, zbláznili ste sa? Je to dieťa!" V skutočnosti, ak by ho niektorý z vojakov usmrtil, jeho otec by ho možno aj pozbavil moci. Predsa len bol hosťom jeho hradu! No mal pocit, že tým, kto sa zbláznil, bol jeho bratranec a ctený gróf-otec. A ešte ten chlapec.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .