Výprava do SND

27. února 2015 v 15:06 | © Créatio |  Útržky z rozpadnutého denníka
Hm, raz to muselo prísť.Pretože sa občas až čudujem, že mi tie divadlá a opery vôbec nelezú krkom. V tomto školskom polroku to začína vyzerať tak, že v našom malom divadle pomaly niet predstavenia opery, na ktorej by som nebola. Skutočne. Našťastie okrem predstavení o desiatej pre školy, vtedy už fakt nemôžem. Kebyže sa ma niekto opýta, prečo tam chodím, dočká sa iba zarazeného mlčania - absolútne netuším, čo ma tam ťahá. Fakt.
A ťahá až tak, že som sa včera, 26. februára, vypravila do nášho národného divadla na Mozartovu operu Don Giovanni.
A dokonca za bagateľ, popravde. Vlaky zadarmo (ak nerátam lôžko), lístok za 1€. Strava a voda z domu. Skutočne sa dá do SND v prípade študenta konzervatória dostať za jedno jediné euro. Neznie to neuveriteľne?

Ako mladšia som sama absolvovala cesty iba autobusom do jazdeckého klubu, ktorý bol vzdialený pol hodiny od nás. Vlakov som sa bála od malička, pretože naša úžasná vlaková stanica vám hneď po príchode vlaku spustí hlásenie: "Ukončite nástup, vlak hneď odíde." Také malé dieťa, ako napríklad ja, to vzalo doslovne. Vždy ma pri nastupovaní do vlaku bolelo brucho. A tie lokomotívy, vagóny, božechráň zle stúpiť a spadnúť pod ne. A moje ďalšie panické príznaky - stihneme to, stihneme? Desať minút do odchodu vlaku a takéto pochybnosti.
Trvalo mi mnoho času, kým som bola schopná dobrovoľne sama cestovať vlakom. A odrazu sa stal zázrak. Keď som šla sama, stresy pominuli, skutočne som sa odrazu ničoho nebála. Pretože som zodpovedala sama za seba a za nikoho iného. A vedela som, že kebyže sa v takomto prípade niečo stane, budem to ja komu sa tá vec prihodí, teda že sa stane iba mne. Nebude to mamka, kto bezmocne ostane stáť vo dverách rozbiehajúceho sa vlaku - i také boli predstavy.
Toto zistenie týkajúce sa pominutia strachu bol zrejme už len krok k takmer úplnej samostatnosti. Lebo tá úplná v mojom zdravotnom prípade nikdy nebude.
Pamätám sa, že som sedela na internátnej izbe, bolo už po ôsmej večer (skôr na intrák nepričuchnem, v škole cvičím, až dokiaľ ju nezavrú. Moje tradičné miesto je na zemi pod oknom, kde sedím, pod svetlom, a chrbtom sa opieram o topiaci radiátor. Niet lepšieho miesta. Keď mi odrazu napadlo, prečo sa neísť pozrieť do SND. Navrhla som to mojej spolubývajúcej, spolužiačke z triedy a z odboru (lepšie sme si vybrať skutočne nemohli). Ona po chvíli súhlasila, ale že až niekedy vo februári alebo v marci, lebo skúšky, šiestaci majú príjmačky na vyšky, jedno z druhým a tak... Mimochodom, bol október.
Vravím si - no tak dobre, keď skutočne so mnou do toho divadla pôjde, počkám ju. Vybrali sme spolu predstavenie, 5. marca Rossiniho opera Barbier zo Sevily. V januári som sa jej pýtala, či to platí, ona že hej. Tak fajn. Prišiel február, a ja som si uvedomila skutočnosť, že ešte vo februári ide Don Giovanni a s tým, že v ten týždeň máme my, "vychodňare", prázdniny. Niet lepšieho dátumu, pretože inak by sme museli vynechať školu a to sa nehodí. No odrazu povedala, že ona nejde.
Úžas! Popravde som si to aj myslela...
Nastala situácia, že som nemala s kým do tej Blavy ísť. Ono, jeden človek by bol, ale on by z toho predstavenia nemal nič, keďže divadlo mu je úplne súce a "pozvať" rodičov je takisto neefektívne (nechápte inak, iba tak, že ich divadlo takisto nebaví). Nastal čas rozlúčiť sa so snom alebo prekonať samú seba.
Zvíťazila druhá možnosť.
Bolo to pred celým týždňom, v piatok, keď som sa akosi spontánne rozhodla, že do toho SND pôjdem. Intuitívne presvedčenie, ktoré sa často javí ako nejaká istota - čosi podobné, ako keď ste si istí, že ste na niečo zabudli. Ešte v ten deň som volala mamke, že na štvrtok chcem ísť do Blavy. Totiž, sama.
Ako by to inak bolo, kebyže študent operného spevu nenavštívi Slovenské národné divadlo? Keď má k tomu už vyššie spomínané vlaky zdarma a vstup za 1€? Veď by som si to, ako zažratý fanúšik všetkých divadiel na svete (s nadsadením, prosím :D), neodpustila.
V utorok prebehla telefonická rezervácia lístkov. Pretože, rezervácia pre konzervatoristov logicky neexistuje, ak konzervatorista alebo iný študent umeleckých škôl či dejín divadla a umenia, chce ísť na predstavenie za euro, musí si hodinu pred začatím predstavenia kúpiť lístok a to iba v prípade, že je niečo voľné. No predstava, že prídem do Bratislavy a divadlo bude plné, bola otrasná. Pani v rezervácií bola však taká zlatá, že sa so mnou dohodla a pre istotu mi rezervovala najlacnejší lístok na balkóne (7€) ako zálohu, že by predstavenie bolo vypredané. Prvé prekonanie sa.
Nasledovala rezervácia lístkov na vlak a hotovo. Jeden lístok obyčajným rýchlikom ráno priamo tam, druhý spiatočný na ten deň na nočný rýchlik s lehátkom. Bicykel dopravený zo servisu, no čo si viac priať?
Až som včera zbalená vpochodovala na vlakovú stanicu. Ani si neviete predstaviť, ako počas cestovania odrazu spoznáte sami seba - ja som napríklad prišla na to, že neviem nosiť tašku na jednom pleci. Stále mi padá. Musela som ju niesť v ruke alebo krížom na ľavom boku zavesenú na pravom pleci. Z tej tašky som sa tešila, z istého dôvodu, ale nepýtajte sa ma, aký, je to už mánia z povolania... Čosi na spôsob - "Ahá, kufrík, isto tam má trúbku alebo hoboj!... Pozri, on je v obleku, nevyšiel z divadla?" Proste otras...
Cesta tam prebehla v pohode. Pri prestupovaní na rýchlik Košice - Bratislava sa zázračne nedali otvoriť dvere na vagónoch. Zažila som príjemný rozhovor a prednášku o študovaní medicíny od istého vysokoškoláka (býva na Orave, študuje v Košiciach. A ja si sťažujem...), spolu s veľmi príjemným postarším párom. Trvala, až dokiaľ všetci nevystúpili (po Ružomberok) a do kupé mi nezavítali jehovisti. Skutočne takéto veci nemusím, nielen ich ale akékoľvek.
Až som cestu prežila so slúchatkami v ušiach a s klasickou hudbou v mobile.
Vystúpenie v Blave - prvé vytriezvenie. Nie, nie, že kam mám ísť, to bolo druhé prekvapenie, ale tých ľudí bolo toľko veľa a tak sa valili, dobre že sa navzájom neprechádzali. Istá slečna do mňa celou silou vrazila, telefón, ktorý som mala v ruke (a že vôbec nebol lacný) vyletel do povetria. V poslednej dobe sa mi akosi ničia veci, avšak bez mojej "pomoci". Potešilo, pretože mobil žije. Len dotlačiť kryt. Nerozbitný Samsung!
Nasledovala výprava električkou po Bratislave (naše električky však aj tak majú svoje čaro - no síce, teraz už nie, lebo celé mesto je rozkopané... Tak asi tak) až prišiel čas vystúpiť na dlho ospevovanej zastávke - Jesenskej. Všetko som neskôr "zavraždila" prvou otázkou, ako som vystúpila z električky, totiž: "Prosímvás, ako sa dostanem k divadlu?" Totiž, mala som ho za chrbtom, i keď je pravda, že z boku.
Ale ľudia, to bol raj. Celé som si ho dookola prešla, postála pred historickou budovou a dívala sa a dívala a premýšľala o ľuďoch, ktorí tu mali možnosť spievať či hrať. Z tašky som si vytiahla chlieb s nátierkou z domu, posadila sa na lavičku a večerala s nádherným výhľadom na budovu divadla. Ak niekedy uvidíte nejaký takýto výjav, utekajte... Vydržala som tak hodinu a pol. Ďalšiu polhodinu som stála pred vstupom (aspoňže sa potom ku mne pridali aj ďalší návštevníci divadla). V pokladni si ešte vydupať dobré miesto - pretože keďže som konzervatorista a nie z Blavy, tak už asi nemám nárok na dobré sedenie. Ani sa vás v pokladni neopýtajú, kde vlastne chcete sedieť, hneď vám hodia sedadlo. Kebyže ju nezastavím, sedím kdesi hore na bidle. Nakoniec z toho vzišlo tak, že som sedela na voľnom mieste v treťom rade v hľadisku. Cena jedného lístka činí 30€ a teraz si zoberte, že ja som tam sedela za smiešne euro. Naľavo odo mňa rakúšania, napravo češka v krásnej komplétnej večernej róbe, za mnou francúzi.
Nastal ďalší troška zaujímavejší okamih - totiž, keď som si mala odložiť veci v šatni. Činilo to totiž vetrovku plus cestovnú tašku. Už keď som v dave ľudí vstupovala do divadla, s tou taškou mi nebolo všetko jedno. Ďalší okamih bol dať si dole vetrovku a hneď na to aj pulóver, pretože až pod ním som mala odev hodný divadla. Hanba! No ale čo iné som mala robiť?...
Predstavenie bolo skutočne hodné národného divadla. Obsadenie nebolo tuším premiérové, k tomu ešte dvaja debutanti (ako uvádzala OperaSlovakia) v úlohe Leporella a Donny Anny. Leporello a Don Giovanni tvorili úžasnú dvojicu, spolu s Massettom boli podľa môjho názoru herecky najlepší. V živote som sa nesmiala na rečitatívoch (operne hovorenom slove medzi áriami v doprovode čembala). Spevácky boli niektoré miesta tiež parádne, tu vynikli aj ženské role. Dirigent viedol orchester podľa mojich skúseností veľmi dobre, miestami o čosi pomalšie - za to romantická ária "Deh vieni alla finestra" bola, myslím, prirýchla. Sólisti občas tempovo opustili orchester na míle - skôr v druhom dejstve. Tenorista - mimochodom s hlasom miestami skutočne nápadne podobným hlasu Pavarottiho v zrelých rokoch, no skutočne len občas - si v prípade árie "Il mio tessoro" odsekol jednu časť, netuším prečo, prestal spievať a pokračoval až neskôr. Jedna výška nevyšla, dynamika mi prišla plochšia, mohlo jej byť viac, takisto aj výrazu. Taktiež basista spievajúci kontúra mi miestami prišiel väčšmi hlasovo roztrasený, no to bola len taká drobnosť.
No réžia pána Bodnárika bola na veľmi vysokej úrovni. Aj herecká časť spevákov, pohyb scény a svetiel s ohľadom na hudbu, jej komplexnosť, ladenie farieb (prevažne v černevej - tradične). Skutočne paráda. Viem, že tejto časti venujem omnoho menej riadkov, ale na tomto som si práve zgustla.
Aké je SND? Má svoju vôňu. Každé divadlo, ak si niekedy všimnete, má svoju vôňu. Nechápte to ako smrad, ale skutočne ako špecifickú vôňu divadla, veď to isto poznáte. A nečudujem sa, pretože spravidla si niečo skôr pamätáme, ak sa nám to podvedome spája s iným vnemom - napríklad vôňou. A ja tie vône žeriem!... Sedadlá v hľadisku majú menší sklon, preto na javisko niekedy treba hľadieť medzerami medzi hlavami divákov. No prišlo mi to také vzdušnejšie, nie len kvôli tomu, že je väčšie.
Jednoducho paráda, isto sa vrátim a nie na raz!
No zrejme taký dobrý zážitok nemohol skončiť tak blažene. Cestou naspäť som nastúpila na nesprávny spoj. Opýtala sa skupinky ľudí, či mi nevedia poradiť, ako sa dostanem na stanicu, keď sa oni odrazu vzali a odprevadili ma až na zastávku blízko stanice. To som len pozerala!... To bolo fajn.
Avšak nastúpila som do vlaku, celá vytešená, že mám kúpené lehátko. Uhládzala som si už plachtu, keď odrazu prišiel sprievodca a na mňa, že mám neplatný lístok, pretože ja mám mať lehátko až na zajtrajší termín, že mám opustiť vlak a vyriešiť si to, pretože vlak sa o päť minút pohýňa.
Chápete to? Ja v podstate hej, ale odrazu vznikol problém. Keďže mi v pokladni železnice predali lístok na nesprávny termím, tým pádom som žiadny lístok na vlak nemala. A ďalší šiel až o šiestej ráno. Tak som vyskočila z vagóna, pretože prejsť cez ne sa nedá, pobehla dopredu, odchytila ďalšieho sprievodcu a pýtala sa ho, či mi vie predať lístok. Vraj nie, lebo že oni sú súkromní či čo, vôbec som to nepochopila. No teraz bežať naspäť popri vlaku o ďalšie štyri vagóny, pričom výpravca už pískal na odchod - ako to bolo možné, netuším. Doslova v poslednej chvíli som naskočila na vlak - bol beznádejne plný.
Našťastie mi sprievodca (popravde dosť neochotne...) predal lístok, i keď v skutočnosti by som ho mala mať ako študent zdarma. Poplatok za kúpu vo vlaku chápem, no ten zbytok nie.
Tak som v podstate celú cestu sedela na sedadle, nebola schopná zaspať, dosiaľ ma všetko bolí. Mám tendenciu sa po takýchto chvíľach polovične rozplakať - nevzlykám, iba mi samé tečú slzy, uzavrie sa hrdlo a zaplní nos. Také neúplné. No i tak, jednoznačne takéto situácie sú stresové. Keď vám navyše nikto nie je ochotný pomôcť a hrozí vám, že budete nocovať až do šiestej rána na stanici pre chybu niekoho, za ktorú nemôžete - lístok som si vtedy ani nestihla skontrolovať a neskôr som na to z dôvery nevidela dôvod. Už budem vidieť.
No ale viete čo? Stálo to za to a šla by som aj nabudúce. Do predstavenie za to stojí. V našom "skromnom" divadle (po SND, že? :D) na ďalší týždeň beží opera v piatok - i keď som o tom čase normálne doma, idem. No povedzte, asi by ste nechceli mať také závislácke dieťa doma, že? Popravde, ani ja.
Už sa teším na vetu, ktorú budem môcť rozprávať svojim vnúčatám: "Ja v tvojom veku..." a nechcite vedieť, čo. :D
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Anet Anet | Web | 17. března 2015 v 17:24 | Reagovat

To, že jsi byla na opěře Don Giovanni ti tiše závidím :) Neskutečně ráda bych ji chtěla vidět, slyšet. Jen není čas.
Líbí se mi, jak v článku komentuješ zpěváky, jde z toho cítit to, že svému oboru rozumíš:)

2 vrania vrania | E-mail | Web | 20. března 2015 v 13:52 | Reagovat

Ehm, ehm, konečne som sa dostala k tvojmu rozprávaniu (naozaj sa ospravedlňujem za svoje plané sľuby - čoraz vážnejšie zvažujem svoje rozhodnutie dať si oneskorené predsavzatie do roku 2015 - nič nesľubovať, ale že vôbec).

Bolo veľmi zaujímavé čítať najmä opis samotnej opery, ako spievali, ako hral orchester, dirigent... Pravda, nemyslím, že som pochopila všetko, ale fakt ťa za taký opis obdivujem, že to všetko počuješ a dokážeš to pomenovať =D
Pri opise cesty domov som zadržiavala dych. Mňa by asi porazilo. S najväčšou pravdepodobnsťou by som tam uviazla do 6. rána. Takže ďalšie uznanlivé sňatie klobúku.
Do BA som pred časom i ja po prvýkrát zavítala vlakom a vôbec prvýkrát v živote si otestovala miestnu MHD (električkou som asi nikdy nešla...). Bolo to šialené. Celé to mesto je šialené =D
Teraz sa priznám, že k opere som nikdy nepociťovala akúkoľvek náklonnosť. Práve naopak, spomínam si na čas, kedy som prehlasovala, že ju nemám rada a nech s tým odo mňa idú preč! Dnes- Dnes neviem. Som viac otvorená, najmä v hudbe, ako si začínam všímať. Zatiaľ som nič operné nepočúvala, ale možno aj k tomu raz príde =)
V starom SND som bola niekoľkokrát a bolo úžasné. Tiež som bola párkrát i v novom (a v divadle v Nitre). Dokonca som sa ocitla aj na nejakom opernom predstavení, ale to bolo strašne dávno, asi to bolo niečo pre deti, a moc dobrý dojem to na mňa neurobilo (v tej dobe už skôr balet alebo obyčajná činohra).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .