HV - Rodisko

1. února 2015 v 0:21 | © Créatio
Jeminé, ľudia, ja viem, že tá téma mala byť cestovanie časom, ale to cestovanie v určitej forme tam je, aj tak bolo plánované. No akosi je tej retrospektívy ešte menej, než bolo predpokladané, a moja ďalšia improvizácia vyplávala na povrch zas troška inak.

Napokon musel uznať, že túto dobou zabudnutú dedinu nespoznáva. Slnkom osvetlené strechy domov a malého kostolíka mu boli neznáme, rovnako ako uličky medzi nimi. O ľuďoch motajúcich sa v ich labyrinte ani nehovoriac. Jednoducho, nič z toho, čo mu ponúkal výhľad z okien auta, mu nehovorilo viac než mačka skákajúca z múrika, keď ju míňal. Mal by si ju predsa pamätať. Pohľady troch párov očí to očakávali.

Blondýna vedľa neho sa zoširoka usmiala, odhaliac dokonalo biely chrup: "Vitajte vo svojom rodisku, pán Gripský." Zo zadných sedadiel sa ozvalo súhlasné mrmlanie.
"Uhm," neprítomne prikývol. Čo najnenápadnejšie šliapol na brzdový pedál. Čo ten žltý dom za živým plotom? Nemíňal ho cestou do školy?
"Navidomoči ste dojatý," pokračovala srdečne blondýnka nesprávne si vykladajúc jeho roztržité krútenie hlavou. Keby radšej bola ticho, človek by sa aj sústredil. Odkedy sa Magdaléna Apirlová, zástupkyňa hlavného manažéra istej vplyvnej agentúry, posadila na miesto spolujazdca, hýrila nadšením, ktoré však vôbec nekorešpondovalo s náladou jej ďalších dvoch spoločníkov. Tmavovlasej dámy, ktorej meno ani nezačul a vysokého kancelára agentúry pribledej pleti. Magdaléna teraz otvárala okno a zhlboka vdychovala vidiecky vzduch, akoby si práve ona zhľadúvala vlasť.
"Odbočte doprava. Cítim seno. Nepamätáte sa na kone alebo kosenie trávy?"
"Nie."
"Alebo vôňu koláčov vašej matky alebo babičky. Určite vypekali, ľudia z dedín to robia," so širokým úsmevom sa obzrela cez plece na pár vzadu. Tí opäť odpovedali mrmlotom, ktorý sa dal vysvetliť všelijak.
Pohľad neodtrhol od vysokých kopcov pred nimi. Prešli už štvrtinu dediny. "Už som vám povedal, že na detstvo sa takmer nepamätám."
"Ach, áno, zabudla som. Okrem hojdačky na dvore, malého strakatého psíka a neporiadku na povale si nespomínate na nič konkrétne. Iba že sa za vašim domom rozprestieral veľký sad. Verte mi, ten dom, ktorý sme našli, je na správnej ulici a má aj sad. Akurát sa na pozemku nenachádza kotolňa ani prístrešok pre seno, ako ste nám to opisovali. Vaša matka nám nezanechala veľa informácií."
Zamračil sa a eše väčšmi pribrzdil. Ulička, do ktorej teraz odbočoval podľa pokynov tmavovlásky, bola jednosmerná.
Jeho matka. Pamätal sa na ňu skutočne len matne, ako na dym sviečky. Mala hlboký hlas a silné ramená, ktoré ho niekedy mocne objali. Bolo to však krátko, kým sa ako malý, asi päťročný chlapec, odrazu neocitol na ceste kamsi do vtedy ďalekého Nemecka. Súdne spory vykonali svoju povinnosť a mladého drobca presunuli z opatery matky do výchovy otca, vzdialeného stovky kilometrov. Otec mu nepovedal, prečo. A on sa teraz, ako štyridsaťročný muž, plný zvedavosti vrátil do svojej vlasti rozhodnutý vyhľadať svoj rodný dom, na ktorý sa pamätal len matne. Zrejme prizvať na pomoc agentúru nebol taký šťastný nápad...
"Dokonca sa aj vyjasnieva, vidíte? Vnimajme to ako pozitívny znak," v lícach sa jej zjavili jamky a na okamih sa mu zazdalo, že naňho žmurká šibalským pohľadom. Bože, keby stíchla!
Zlatavé slnko farbilo komický tieň auta na cestu pred nimi. Spätné zrkadlá pripomínali uši veľkého tvora. Do nosa mu prenikala vôňa jabĺk cez Magdalénino okno.
"Dofrasa!"
Prudké zastavenie ich vydvihlo zo sedadiel. Blondýna prestrašene pískla.
"Neviete šoférovať, pane?" zahrmel kancelár zozadu. "Katarína, vravel som ti, že si máš zapnúť ten hlúpy pás!"
Zacítili smrad pneumatík od prudkého zastavenia. Gripský zapol výstražné smerovky a prekvapene hľadel pred seba. Mokré čelo si oprel o volant.
"Ach pane. Toľko rozruchu kvôli sliepke? Komu by už len chýbala, ak by ste ju prešli..." Blondýna nadobudla stratenú sebadôveru.
"To je kohút," neprítomne zamrmlal. Odopol si pás a vystúpil.
"Doparoma, čo vám preskočilo?" vykríkol kancelár.
Gripský otvoril zadné dvere: "Vystúpte, sme na mieste."
"Čo? Došľaka, veď to je o dve ulice ďalej..."
"Vystúpte, hovorím. Máte nesprávnu adresu."

* * *

Staručká domáca pani ich uviedla dnu. Čosi im hovorila, no on nemal ani poňatia, čo. Spomienky ho odrazu prevalcovali. Veď tá brána, ktorou prešli, bola kedysi červená, nie modrá a ten plot do predzáhradky ako malý šarvánec mnohokrát zdolával, aby si vždy na jeseň nazberal za hrsť červených šípok. Na tomto trávniku kohosi naháňal... Vari mal aj bratov? A ten dom, kedysi s bielou fasádou, bol teraz krémový.
"Máte krásnu predsieň," vyriekol, keď si uvedomil, že sa nachádzajú vnútri domu, všetci vyzutí v teplých papučiach, okrem neho.
Vstupná chodba sa nezmenila. Rovnaký koberec, rovnaký stolík s bielym obrusom, kde však chýbala váza s čerstvými kvetinami. Na novej šatníkovej stene však bolo menej kabátov.
"Poďte ďalej, nech sa páči." Vráskavá tvár sa napla do úsmevu, keď ich stará pani ponúkla, aby sa v obývacej izbe posadili. Odrazu mal pocit, že tí ďalší dvaja s Magdalénou na čele sú len nazvyš. Gauč nespoznával, ani tie kvetinové závesy na okne. Takisto strop a steny boli iné. Zdalo sa mu, akoby zo steny zmizol obraz.
Staručká pani sa posadila naproti nim: "Tak povedzte, čo vás tak náhle privádza do môjho domu?"
Všetky oči sa upreli naňho. Prehltol.
Kývol k dverám po pravej ruke: "Povedzte, nie je toto špajza?"
Sivé obočie sa jemne nadvihlo: "Máte pravdu. Potrebujete niečo?"
"Na poschodí máte štyri izby s dlhou pozdlžnou chodbou, nie je tak?"
Pani naklonila hlavu a úsmev sa vytrácal. "Správne."
"Za domom sa stále nachádzajú maštale? Škola je odtiaľto vzdialená asi pol hodiny v susednej dedine, všakže? Je kuchyňa s priamym výstupom do sadu s jabloňami a slivkami?"
"Skutočne sa cez kuchyňu dá prejsť za dom, no sad tam býval len kedysi." Odrazu sa predklonila. "Povedzte, pane, kto ste?"
Kancelár si odkašľal, no on ho umlčal dvihnutou dlaňou. "Poznali ste rodinu Gripských?"
"Ja som Silvia Gripská."

V lete rozhorúčené deti schladila voda v potoku, z ktorého všetky žaby ušli, čo im chlapci nedali pokoja. Susedia pred nimi skrývali úrody po pivniciach. Leto, plné hier s rovesníkmi, dokiaľ sa starší kamaráti nevrátili z poľa, kde pomáhali rodičom. Na jeseň nejestvovala mláka, do ktorej by neskočila neposedná noha, nebolo blata, ktoré by nezašpinilo oblečenie či líca. V zime nebolo človeka, ktorý by neostal zguľovaný dedinskou chasou či lampášom na plote, ktorý by sa nezhasol vtedy, keď sa ľudia navracajú domov. No na jar by nejestvovalo jahniatka, ktoré nebolo obšťastnené čírou detskou láskou.
Na to sa Jozef Gripský rozpamätal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 vrania vrania | E-mail | Web | 1. února 2015 v 22:11 | Reagovat

To je tak pekne napísané =) Ani neviem, čo ti mám k tomu povedať. Mám rada tvoj jemný štýl, žiari z neho teplo a cit... No, nechávam sa uniesť tou vlnou, ktorú si pripravila =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .