Kroniky Anethylgry - 8. kapitola I. časť

26. října 2014 v 15:59 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Vôňa levandule. Pomalá hudba. Teplo a praskot horiacich polien. Čosi mäkké sa dotklo jeho tváre.
Otvoril oči.
Pozlátený drevený strop osvetľovala blikotavá žiara krbu. Kdesi napravo zavŕzgala stolička a on zbadal tvár lemovanú plavými vlasmi: "Preberáte sa už pol zvona, Vaša jasnosť."

"Lutnaj," princova mokrá tvár sa zvlnila úsmevom. "Zasa sa... len o mňa staráš."
"To nestojí za reč, milý princ. Vaša sesternica je veľmi šikovná."
Philip sa prudko posadil, až navlhnuté uteráky spadli na dlážku, "Amína!" Obzrel sa po rozľahlej miestnosti, až kým v oranžovom svetle ohňa nezbadal chudú postavu ženy s dlhými gaštanovými vlasmi. Jemne sa usmiala. "Sme v Celyngare?"
Obaja prikývli.
"Ako sa máš? Kde sú ostatní, sú v poriadku? Máte Verenza? Ako sme sa sem dostali? A kde je chlapec?"
Amina ho jemne zatlačila naspäť, "Upokoj sa, Philip. Ani sa neopýtaš, ako sa mám? Na tieto otázky bude ešte mnoho času," zasmiala sa.
Princ vydýchol: "Je aspoň všetko v poriadku?"
Obaja znehybneli. Sesternicin pohľad sa mu vyhol. Zvrtla sa: "Priveďte mladého vikomta, Peveľ." Dvere sa otvorili a služobník zmizol na chodbe. Princ ju náhlivo chytil za ruku.
Lutnaj mu utrel druhú stranu tváre: "Váš prášok proti krvácaniu sa míňa, Vaša jasnosť, no nebojte sa. Gróf sľúbil, že sa na to pozrie."
Dvere sa opäť otvorili a spolu s chladom do miestnosti vstúpilo niekoľko postáv. Amína vstala. "Dala som zavolať vikomta, braček a ty si gróf. Určite ešte chvíľku počkáš. Vy takisto, drahý otče."
"Prečo? Veď si žena."
"Teoden!"
Dvere sa zabuchli. Náhly chlad zamrazil princovo líce a ten sa nevdojak zachvel. Nad sebou uvidel Havrancovu tvár: "Ako ti je?" Grófka s ránhojičom sa stiahli do úzadia.
"Havranec, ty chodíš!"
Šermiar sa usmial, "To nestojí za reč. Ako ti je, Philip?"
"Skvele," odpovedal neurčito.
Vikomt sa uškrnul: "Pod patronátom nášho ránhojiča sa ani inak nedá cítiť." Lutnaj si odfrkol. "Myslím to v dobrom, kamarát."
"Ako sme sa sem dostali? Neublížili ti? A kde je chlapec?"
"Agar?" zasmial sa. "Ten malý fagan sa tuším nemal lepšie. Tuším sa niekde potuluje po hrade a skúma zákutia, o ktorých ani drahá grófka, ani jej otec a brat netušia. O toho si nemusíš robiť starosti."
"Ale veď ten poník ho zhodil, keď sa za nami zjavili tí vojaci. Spadol pod kopytá ich koní!"
"On už vie, ako z kaše von." Barla, o ktorú sa Havranec opieral, padla na zem. Vikomt sa usadil k princovmu lôžku. "Viem, čo ti po rozume, Philip, a opäť ti vravím, aby si prehodnotil svoje plány. Veľmi by si ho zarmútil."
Princ sa odmietavo odvrátil. "Ako sme sem došli?"
Amína sa obzrela.
"Keď nás dohonili, hneď prvá rana ťa zasiahla. Zviezol si sa na krk svojho žrebca a my sme museli spomaliť, aby ťa zviera nevytriaslo. Krátko po polnoci sme došli sem."
"Nerozumiem, Havranec. Ako sme sa ich striasli, ako sme prešli cez brod? Kto nám otvoril bránu?"
Vikomt si povzdychol a prosebne pozrel na Lutnaja. Ten vkročil do svetla.
"Po tom, čo ste upadli do polovičného vedomia, sa vás ujal Verenz, drahý princ."
"Čože?"
Havranec nepatrne prikývol a Lutnaj pokračoval: "Keď vás zasiahli, vyrazil proti vašim prenasledovateľom a rozohnal ich. Havranec vám zatiaľ zastavil krvácanie vašimi rozdrvenými lístkami hojivníka. Šľachtic sa vrátil aj s chlapcom a všetkých vás viedol do Celyngaru. Strážil Bielovodský most, keď ste ním prechádzali, chlapec zatiaľ viedol vášho koňa. A keď ste sa blížili k hradu, v dlani vraj rozhorel malý plamienok, aby ho stráže v hmle uvideli," tu si pochybovačne odfrkol, no Havranec opäť nepatrne prikývol.
"Ryšavý fľak falošnosti! Želie."
Princ sa posadil a vzal si šálku, ktorú mu Lutnaj podával, z čaju sa ešte parilo. "Sú tu všetci?"
"Nie, princ," Havranec sa nepokojne zahniezdil.
"Veliteľ umrel v tretej salve."
Princovi sa zakrútila hlava.
"Ešte niekto?"
"Nie. Iba niektorí sú poranení."
No už nepočúval. Mliečnik je mŕtvy.
Odrazu si spomenul na niekoľké obrazy z detstva, keď sa ako malý chlapec prizeral vojenským nácvikom. Hlavným veliteľom bol starý vojvoda Arcirad z Kožušníkova a vtedy ešte mladý Mliečnik bol vymenovaný za jeho zástupcu. Mal na starosti cvičenia v streľbe a jazdení. Princ sa vždy rád chodil pozerať na cvičiacich vojakov. Mliečnikovi sa to nevidelo, naoko bol ku kráľovmu synovi nevrlý a chladný, no po lekciách preňho vždy niečo mal. Keď ho stretol na nádvorí za hradným parkom vedľa Fagusovej šermiarne, vždy mu do dlane vložil kúsok tuhého medu, pečený gaštan či hrsť malín, ktoré mal na olovrant. Neskôr ho kráľ vymenoval za veliteľa osobnej stráže svojho syna a to bola jedna z mála vecí, kedy sa mladý princ nevzpieral otcovmu rozhodnutiu.
Keď sa mu vybavili veliteľove posledné slová pri bojovom poli, zapálili ho oči. Tak odhodlane zvrtol svojho koňa, aby sa vrátil svojim mužom na pomoc. Až padol na čele družiny, ktorá pod jeho velením bojovala iba preto, aby on mohol ujsť.
Dajte si pozor bolo posledné, čo mu veliteľ povedal. Ach, prečo sa podľa tej rady nezariadil on sám? Kto ich teraz povedie?
Cítil sa prázdny a neskutočne sám.
Grófka Amína sa dotkla jeho ramena. Strhol sa. Až teraz si uvedomil, ako veľmi sa zahĺbil do vlastných myšlienok, zatiaľ čo postavy v miestnosti trpezlivo čakali.
"Philipiero, môj otec si želá na zajtra otvoriť Strieborný snem a bol by rád, ak by si sa zúčastnil."
Mdlo prikývol, ledva vnímajúc jej slová.
Na líci zacítil jej letmý bozk, keď spolu s Havrancom a služobníctvom opustili miestnosť. Lutnaj sa po krátkej chvíli odobral tiež až princ ostal v izbe sám.
Opäť sám.

>> Čítať ďalej

8. kapitola, II. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .