Kroniky Anethylgry - 7. kapitola VII. časť

26. října 2014 v 0:57 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Mliečnik uchopil Melyngarove otiaže: "Stojte, princ."
Vraník spomalil cval až pozvoľne zastal. "Čo sa deje?" Sústredene pozorval veliteľov profil. Dupot koní za nimi utíchol.
"Jeleň."
Philip pozoroval smer veliteľovej ruky.
Od konečného cieľa cesty ich delili už len necelé dva údery zvonu a kraj, na ktorý sadala noc, teraz pomaly zahaľovala hmla. No ani jej narastajúca beloba a šero neukryli ďalekú siluetu statného zvieraťa uprostred poľa. Mohutné parožie pripomínalo konáre holého stromu, keď sa obzrel ich smerom. Princove ruky upokojene spočinuli na vraníkovom krku. Vojaci ticho pozorovali ladný jelení krok a čakali, kedy sa zver vzdiali, aby mohli pokračovať v ceste.
Z orechov na medzi spŕchlo lístie, keď im chladný vietor zavial do tvárí.
Jeleň sa zvrtol a niekoľkými skokmi bol preč.
Nevdojak sa obzreli. Čo ho vyplašilo? Nehybnosť okolia a rozpitý horizont nadobúdali strašidelný ráz.

"Počujete to?" hlesol Verenz.
Agar videl jeho sústredením naklonenú hlavu. Červené kučey mu clonili oči. Havranec otváral ústa, že ho štipľavo zahriakne, keď doňho jeden z lukostrelcov štuchol a položil si prst na pery, zatiaľ čo Gerenad zoskočil z koňa, ľahol si na zem a načúval.
Nebolo treba. Len čo rozoznali hlboké dunenie a chvejúcu sa zem, porozumeli.
"Cvalom vpred! Utekajte!"
Kone prudko vyskočili. Naslepo tryskali cez polia poháňané svojimi jazdcami. Vedľa Agara preletela Gerenadova kobyla, zachytil kamarátov smutný pohľad. Jeho druhé dvojča sa zjavilo neďaleko.
Už zasa? pomyslel si a mocnejšie pohnal svojho poníka. Nech sa Daminol akokoľvek snažil, splašené teplokrvníky ho predbiehli.
S dunením sa niesli chrapľavé výkriky a pískanie.
Za sebou uvidel Žicoňovho žrebca s červenými nozdrami, ako cválajúc vykopáva prednými nohami, šmuhu Lutnajových plavých vlasov a ešte ďalej hmlu rozčesnutú sivými tieňmi neznámych jazdcov. Nebezpečne blízko.
"Pozor!" vykríkol ktosi vpredu.
Všetky kone naraz odbočili doprava a hnali sa krížom cez pole k medzi. Na mieste, kam ešte pred chvíľou mierili, sa v mlieku hmly zhmotňovali ďalšie body. Unikali z dosahu ich smrteľného prstenca.
Až kým kone so šmykom nezastali. Splašene dvíhali hlavy a ich jazdci sa zúfalo obzerali.
Nepriateľ bol všade.
Dunenie ustalo. No ktorýmkoľvek smerom Agar pozrel, vždy uvidel širokoplecých vojakov na ťažkých čiernych koňoch s mečmi a kopijami v rukách. Ich zarastené tváre boli skrivené náhlou krutosťou, ktorú nezjemňoval ani závoj hmly.
"Čo chcete?" princ popchol svojho vraníka a spolu s veliteľom vystúpili zo zhluku družiny uprostred. "Kto vás vedie?"
"Hádam si sa chcel opýtať, kto tu velí," kone naproti sa rozostúpili a z kruhu sebavedome vystúpil zavalitý vojak. Červený plášť za ním pri chôdzi vial.
Princ na odpoveď vzdorovito dvíhol bradu: "Čo od nás chcete?"
Muž s plášťom sa vyzývavo obzrel po kruhu svojich jazdcov, ktorí sa mrazivo rehotali.
"Čo chceme? V podstate nič," chytil si nos. "Musíte sa rozhodnúť, drahý princ," vyriekol ironicky, "na koho stranu sa pridáte. Aj keď podľa mňa niet z čoho vyberať."
"Vyhrážate sa mi?"
Jazdec podišiel k nemu. Spod hustého obočia sa varove blýskalo: "Keď to nespravím ja, urobia to ďalší. Ani sa nenazdáte, a váš vlastný ľud vás rozdupe a povesí ako najbezohľadnejšieho vlastizradcu."
"Prečo by mali?"
"Pretože ich nechránite, keď to najväčšmi potrebujú. Radšej sebecky meráte cestu do Brodského panstva, aby ste sa ukryli pod patronát brata vášho neschopného otca. Ste rovnaký ako on."
"Ochranu? Pred čím?" princove oči sa rozšírili od úžasu.
Keby Agar nepočul dýchanie koní, domnieval by sa, že zastal čas. Nevdojak sa primkol k poníkovmu krku.
Vojak teraz stál bezprostredne pred Philipovým vraníkom. Stačilo popchnúť koňa a bolo by po všetkom.
"Pred nami, drahý princ, alebo ste si to ešte neuvedomili? Kým my sa tu bezcieľne zhovárame, ich domovy oblízajú plamene. Skupujú sa všetky ťažké kone, otcovia, muži a synovia sa verbujú do vojsk, úroda zo sýpok sa odváža na vozoch. Kováči sa bez spánku skláňajú nad horúcimi železami. Zatiaľ čo vy sa ponáhľate do Celyngaru, aby ste si obhájili svoj nárok na korunu. Hlúposť! Ste presne taký hlúpy ako váš otec!
Nie, my nič od vás nechceme. Vravíme vám iba to, čo vašim poslom, drahý princ." Posledné dve slová priam vypľul.
Veliteľ zovrel päste, Havranec prudko dvíhol pohľad.
"Naši poslovia," zopakoval Philip neprítomne. "Kde sú?"
"Nikde. Boli."
Princ sa s veliteľom a niekoľkými ďalšími vojakmi naraz vyrútili na nepriateľa. Prvé meče sa rozozvučali.
Vtedy sa strhlo peklo a zdalo sa, že niet kam ujsť. Všade sa hmýrili vrané kone, neprestajne vykopávali zadnými nohami a triafali všetko, čo sa za nimi objavilo, zatiaľ čo ich jazdci v ich sedlách sekali hlava-nehlava. Na jedného kráľovského vojaka pripadali štyria bojujúci, pričom ďalší sa držali v úzadí uzatvárajúc kruh.
Popred vzpínajúceho sa Daminola preletela ryšavá šmuha. Verenz sa s pripraveným mečom rozbehol medzi kone.
Agar sa chytil poníkovej hrivy, keď sa ten vyplašene rozutekal. Pokusy o spomalenie boli márne a chlapec sa mu ani veľmi nečudoval. Veď každému, kto sa mihol okolo nich, siahali po strmene a podrážky na čižmách. Sotvakto si ich všimol.
Z tváre si zotrel hrudky hliny.
"Agar!"
Pomedzi mihajúce sa konské nohy zbadal Havranca. Vikomt mu krátko kývol, kým ho masa ľudí a koní opäť nepohltila.
Tesne sa vyhol dorážajúcemu meču a zúfalo odrazil ďalší. Ruky sa mu triasli a srdce mu šlo vyskočiť z hrude. Zem pod kopytami koní stenala, keď len tesne míňali poníka. Agar sa v tej chvíli cítil tak malý a bezmocný. Naprázdno prehltol a zovrel hnedákove boky.
Okolo Daminola preletel Žicoňov žrebec. Mladý vojak jediným úderom usmrtil vojaka pred chlapcom a zmizol. Medzera však postačovala. Nikto si nevšimol chlapca na poníkovi, keď unikal z obkľúčenia. A zjavne neboli jediní. Z masy šermujúcich a kričiacich mužov sa odpojili ďalšie tri kone. Náhlil sa k nim.
"Odtiaľto smerujte vždy rovno, na sever. Prejdite cez rieku a keď budete míňať mesto, na kopci nad ním stojí hrad vášho strýka." veliteľove slová zanikali v hluku. "My dorazíme skoro ráno."
Princ hľadiac na vraníkov krk prikývol. Mešec, ktorý mu veliteľ podal, si ukryl pod plášť.
"A princ," ktosi za nimi bolestivo vykríkol, "dajte si pozor."
Mliečnikov hlas sa zdal tichší. Krátko sa obzrel, keď otáčal koňa a s pripraveným mečom sa vracal pomôcť svojim mužom.
Kone sa rozcválali.

"Opäť sú za nami, Philip," vravel Havranec. Ľavá noha mu stále visela zo sedla a neustále sa prispôsobovanie hojdajúcemu konskému chrbtu mu spôsobovalo bolesti, nepovedal však nič. Bolo divu, že sa udržal v sedle.
"Zastavme," odpovedal princ a jeho vraník akoby vzrástol do zeme. Daminol sa zjavil vedľa neho. "Počujete?"
Agar naklonil hlavu a započúval sa. Nepretržite cválali už zhruba tri zvony najrýchlejšie, ako sa dalo, pretože hmla neustupovala. Teraz k nim doliehal trojdobý chod koňa, ktorý v doterajšom tichu náhle vynikal. Agarovi prebehol mráz po chrbte.
"Iba jeden jazdec?"
"Na ľahkom koni."
Philip zosadol a pomaly, nečujne vytasil meč. Keď ho Agar chcel nasledovať, pokrútil hlavou.
Všetci traja hľadeli na svoje stopy a čakali. Kôň sa blížil.
Až kým hmlu neprerezal tmavnúci obrys jazdca na koni.
Princ napriamil meč.
Jazdec dvíhol ruku s otvorenou dlaňou, na plece mu skĺzli červené kučery: "Čo ste sa zbláznili? Okamžite vysadnite, idú ďalší!"
Havrancovi preskočil hlas: "Čo to má znamenať, Verenz? Kde je veliteľ a prečo sedíš na jeho kobyle?!"
"Zmiznite odtiaľto vravím, ty pšocher!" zdalo sa, že má značný problém udržať koňa na mieste.
Princova postava sa zjavila v Melyngarovom sedle.
"Kadiaľ máme ísť?"
"Doprava cez les a potom rovno k rieke. Rýchlo, ledva som ich predstihol."

* * *

Nad krajom zaliatym mliekom hmly sa niesol hlas polnočného zvona z hradnej veže. Na jeho cimburí sa menili hliadky, keď mladý vojak zostupoval z hradbových schodov k bráne. Hlavný strážnik ho priateľsky poklepal po pleci a zaprial mu dobrú noc. Pod bránou sa pripojil k ďalším známym tváram, ktoré preberali strážnu službu do svitania. Ruky ukrývali vo vreckách a z úst sa im parilo. "Ľavá strana, podajte hlásenie."
"Nič nové, pane."
"Ani vy?"
"Nie, hlavný strážnik."
"Ako vždy. Rozchod!"
Každý dostal dva benáky na dlaň a rozišli sa za odpočinkom, až sa nádvorie vyľudnilo. Len jeden vojak z predošlej služby nerozhodne postával.
"No čo, Kapec, ty nejdeš?"
Vojak dvihol hlavu.
"Nemám spania, kamarát."
"Čo ťa obhrýza?"
Kapec mávol rukou, "To nestojí za reč, Dobroň." Rukou si prehrabol čierne vlasy a zahľadel sa kamsi do diaľky. Chvíľu premýšľal, až napokon zovrel kamarátovu ruku, "Poď hore na cimburie."
Aj v slabom svetle bolo vidno, ako sa Dobroň uškrnul: "Tak predsa!"
Vyšli hore schodmi. Každý jeden bol preliačený dovnútra od mnohých ťažkých čižiem, ktoré po ňom šliapali a niektoré bolo lepšie prekročiť. Vojaci ich už vedeli naspamäť. Kapec vyzrel cez strelnicu.
"Pozri sa, vidíš niečo?"
Vojak žmúril do diaľky. "Nič nevidím, iba hmlu."
"Hľaď lepšie. Akoby sa od juhovýchodu blížilo kmitajúce svetielko."
Obaja sa krčili pri jednej strelnici a poťahovali nosmi.
"Vidím, máš pravdu! Dvaja... traja jazdci."
"Idú sem?"
"Hej."
Naraz sa rozbehli. S krikom skákali po schodoch, div nezburcovali celý hrad.
"Stráže, spustite most! Otvorte bránu!"
Nad ich hlavami sa ozval buchot. Proti nočnej oblohe sa zjavila hlava, vzápätí sa ozval štrkot reťaze. Mohutná brána vedľa nich sa zachvela. Na námestí sa zjavili šiesti statní muži, jeden odhasproval, dvíhol závoru a ďalší už odtláčali jedno krídlo brány.
Na moste sa ozývalo klopanie podkov.
"Otvorte bránu!"
Jemný vánok prefúkol dvom kamarátom tváre, keď na námestie popri nich vbehli tri kone s jazdcami. Z ich slabosťou sa chvejúcich tiel stúpala para. Jeden jazdec svižne zoskočil, fúknutím uhasil tlejúci plamienok v dlani. Pobehol k vraníkovi, ktorý zastal obďaleč.
"Pomôžte mu," vedľa dvoch vojakov sa zjavil hlavný strážnik.
Zdalo sa, že druhý jazdec je vážne ranený. Malátne sa opieral zvieraťu o krk a keď mu spoločne pomohli zosadnúť, hlava mu klesla dozadu a keby ho ten neznámy jazdec s malým chlapcom nepodopreli, zviezol by sa na zem.
"Odveďte niekto kone do stajní a zavolajte pomoc."
Námestie sa razom dalo do pohybu.
"Si v poriadku?" strážnik sa sklonil nad tmavovlasým chlapcom, ktorý smutným pohľadom odprevádzal miznúceho poníka. "Och, chlapče, veď máš sotva štrnásť liet!" Zovrel chlapcovu studenú ruku v dlaniach a obrátil sa k neznámemu: "Čo sa stalo?"
"To počká. Najprv sa postarajte o princa."
"O princa? Syna nášho pána kráľa?"
Neznámy prikývol. Tvárou mu preletel neurčitý tieň.
"Životov syn, drahý Osud, opatruj dnešnú noc!" strážnik zbledol a pohltila ho hmla.

>> Čítať ďalej

8. kapitola, I. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .