HV - Dialóg po tme

11. října 2014 v 23:41 | © Créatio
"Buď svetlo!"
A svetlo zhaslo...

"Au!"
"Prepáč, nechcel som..."
"Čo? Vari mi chceš zlomiť rebrá. Kto si? Kde si? To ty si zhasol? A prečo mi šliapeš po nohách? Au!"
Ja len... chcem nájsť vypínač."
"Presne tak, múdro. A rozsvietiť, hádam."
"Nie, len to nie!"

"Čože? Akože nie? Vari tu mám ostať s cudzím človekom po tme? Ha, no určite. Okamžite rozsvieť, lebo..."
"Lebo čo?"
"Lebo... Chcem ísť von."
"Prečo? Teraz?"
"A kedy? O sto rokov?"
"Nemôžeš ísť teraz preč. Ešte sme..."
"Čo ešte sme? Láskavo sa ma prestať dotýkať! O čo ti ide?"
"Ešte sme čosi nedoriešili."
"Ach tak. Ďakujem veľmi pekne, ale deti mať nechcem. Zapáliš už to svetlo alebo ti k tomu mám pomôcť?"
"Aká si prchká."
"No a?"
"Ja, totiž... Vždy si taká bola."
"Och, a čo ty o tom môžeš vedieť? Zapaľ to svetlo, lebo...!"
"Nuž, viem o tom všetko. Viac dokonca, než ty sama."
"To sú slová hodné Ronalda. Ten tvoj medový hlások ma unavuje, tuším zaspím."
"Myslím to vážne."
"Mmm, už chrápem, počuješ...?"
"Nemôžeš spať. A ani ísť von, rozumieš? Musíš tu ostať a musíme sa porozprávať. Nikdy ma totiž nepočúvaš, a ani teraz..."
"My? Veď ťa ani nepoznám. A rozprávať sa nemáme o čom. Hnusíš sa mi. A pusť ma konečne von. Je tu ťažký vzduch, ešte sa udusím."
"Tak otvorím okno."
"Tu je nejaké okno? Ach, čerstvý vzduch, presne to mi chýbalo. Kde je, nech sa nadýchnem..."
"Ostaň tam, kde si. Ani sa nepohni!"
"Počúvaj ma, ty skadiduch. Už ma to prestáva baviť. Rozsvieť to svetlo a pusti ma odtiaľ. Veď tento rozhovor postráda významu. Nebaví ma, prosto. Zotročuj si niekoho iného..."
"Pozor!"
"Och! Och, čo to bolo? Šuchot krídel, napravo, počul si to! Bojím sa... Svetlo, zapaľ svetlo! Chcem ísť preč, bojím sa! A pusť ma!"
"Ticho, pokoj, už je to preč."
"Čo to bolo?"
"Neviem. Malo to krídla, vletelo to dnu a zasa von. Je preč."
"Zavri to okno, zavri ho! Nech ostane zavreté, tak je to lepšie."
"Vidíš, a ty si chcela ísť k nemu."
"Och... Kto si vôbec?"
"To nie je podstatné. Potrebujeme sa na chvíľku pozhovárať. Pozhovárať o tvojom dni, o skutkoch, ktoré si dnes urobila, a o rozhodnutiach, ktoré ťa čakajú. Musíme ti venovať krátku chvíľku, aby si popremýšľala o svojej budúcej perspektíve, o ľuďoch navôkol teba, o svojich prioritách. Možno aj o tom chlapcovi, ktorého..."
"Tak dosť, čo to sú za absurdnosti? Odmietam sa s cudzím človekom rozprávať o svojich osobných veciach. Kto si, aby si mi do nich zasahoval? Ticho, nechcem už počuť ani slovo!"

"Halo? Haló, si tu ešte?... Vari som tu sama? Och, kde si, ozvi sa! Nemôžem tu ostať sama, neviem, kde je vypínač a čo ak sa vráti to okrídlené čosi... Halo? Kde si? Prosím... To si taký trpezlivý? Prepáč, zariekla som to. Dovoľujem ti prehovoriť, prosím, len sa ozvi..."
"No, ach tak. Už ti vari chýbam?"
"Ja... Nie, akože? Samozrejme, že nie, ja sa o seba viem postarať sama."
"To sotva."
"Čo? Aká drzosť. Zapaľ to svetlo, privádzaš ma do zúfalstva."
"To je moja podstata."
"Čo? Zhasínať svetlá?"
"Privádzať ťa do zúfalstva a potom ťa z neho vyviesť."
"O môj bože, aké reči. A kto si vôbec? Nepoznám ťa."
"Isteže ma nepoznáš. Zabudla si na mňa."
"Čo? Ja? Nikdy. Ja nikdy na nikoho nezabúdam."
"Tak sa teda vrátime k tým veciam, ktoré sme..."
"Ale ešte si sa mi ani nepredstavil, ty hlupák!"
"Priveľa analyzuješ."
"Ty zasa neanalyzuješ vôbec nič."
"Aj to je moja podstata."
"Och, vieš čo, choď mi z očí. Vypadni. Áno, presne tak, vypadni! Už ťa nechcem ani vidieť... Teda, ani počuť. Prac sa odtiaľto, keď mi nechceš pomôcť.
"Ale chcem."
"Tak zapaľ svetlo."
"Nezapalím."
"No vidíš, nechceš. Tak ma už nechaj na pokoji."
"Skutočne?"
"Skutočne, nedoslýchaš?"
"Dobre, pôjdem..."
"Ešte si tu?"
"...Ale čo si bezo mňa počneš?"
"Svetlo nepotrebujem. Vyleziem von oknom a bude to."
"Si si istá?"
"Stopercentne."
"Si si istá, že to zvládneš po tme aj bez intuície?"
"Čo? Prečo bez?"
"Lebo odídem."
"Čo- Nie, počkaj! Ty si moje srdce? Och, môj ty bože, počkaj, ostaň! Nechoď preč, ja...

"Buď svetlo!"
A svetlo zhaslo...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sw sw | Web | 12. října 2014 v 8:48 | Reagovat

Celou dobu to gradovalo, strašně jsem se těšila na závěr a ten byl dokonalý! Moc hezky napsané! :)

2 Créatio Créatio | Web | 12. října 2014 v 9:50 | Reagovat

[1]: Ďakujem! :) Bála som sa, aby to neuspalo, či to nie je pridlhé, rozvláčne. :)

3 Iris V. Iris V. | E-mail | Web | 12. října 2014 v 21:25 | Reagovat

Moc se mi to líbí! A také se mi moc líbí ty jazykové prostředky, které používáš. Ve slovenské slovní zásobě se sice moc nevyznám, ale například slovo "vari" jsem díky tobě viděla poprvé. :-) Myslím, že takový rozhovor s vlastním srdcem bychom občas potřebovali všichni (akorát by od nás nakonec nemohlo pokaždé odejít).

4 vrania vrania | E-mail | Web | 13. října 2014 v 21:42 | Reagovat

Chvíľami to bolo naozaj desivé. Ale inak veľmi pekné. Podarilo sa ti to =)

5 Kika Kika | E-mail | Web | 20. října 2014 v 14:26 | Reagovat

pořád jsem přemýšlela, kdo si to s ní tak může povídat, tušila jsem, ale závěr byl skvělý! Vážně dokonalý!

Taky jsem vari viděla poprvé, ale radši to používat nebudu, neb si nejsem moc jistá jestli bych to užila ve větě správně :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .