HV - Kukučka

29. října 2014 v 21:03 | © Créatio
Dlho som uvažovala, čo na túto tému napísať. Dokonca keď som si už za ňu sadla, stále som netušila, čo z toho vzíde. Až odrazu je z toho čosi pochmúrnejšej myšlienky...

"Myslel som, že som videl."
"Čo ste si mysleli?" oči za priveľkými sklíčkami okuliarov sa ešte väčšmi rozšírili. Ešte trochu a prerástli by rámy.
"Myslel som si, že som videl, pán doktor," starý dôchodca si upravil striešku na klobúku a nepokojne sa zahniezdil v hlbokom kresle. Sedel uprostred zatuchnutej ordinácie očného lekára, ktorý vlastne tiež neprekypoval životom. Končekmi prstov prechádzal po vrúbkovanom povrchu opierky. "Viete," teraz si roztržito škrabal strnisko, "také iskričky. Také drobné iskričky a potom svetlo. Tvary, farby a tak, ako keď spíte a ktosi z vás stiahne prikrývku. No potom len puk! - a bolo to preč."


Doktor si odkašľal: "Nepili ste?"
"Ale pán medikus, za čo na máte?"
"Pozrite sa," lekárov plášť jemne zašušťal, keď sa ten predklonil. Jeho prsty bubnovali sextolový rytmus na dreve stola. "Váš nervus opticus je natrvalo poškodený. Ten sa už nenapraví a keby aj, šošovka je úplne zakalená. Máte úplne oslabený očný nerv, rozumiete mi? Ako by ste v tomto stave mohli vidieť podľa vás?"
"Nuž ako vravím - iskričky, svetlo..."
"Pane, počúvate ma?"
Starček nečitateľne mlčal, jeho pohľad zakrývali slnečné okuliare.
"Prečo ste sa dali na hodinárčenie? Veď podľa záznamov v lekárskej správe ste už vtedy mali slabý zrak, či sa mýlim? Toľká hlúposť."
Pacientov hlas znel neprítomne: "Máte pravdu, pán doktor, no nebola to hlúposť. Keď ráno vstanete, váš prvý pohľad smeruje k takým dvom malým ručičkám, ktoré pravidelne navštevujú dvanásť číslic. Pri každej pobudnú chvíľu a potom idú ďalej. Presne ako čas - raz žijú jední, potom druhí. Keď idete do práce, opäť sledujete, ktorá ručička ktorý domček navštívi. Tak sa to opakuje celý deň, až sa poberáte na spánok - a opäť sledujete ručičky, ktoré už bežia svoj druhý maratón. A teraz si predstavte, že by sa tie ručičky pozabudli alebo by zvýšili svoj výkon. Čo by ste robili?"
Lekár sa zamračil: "Samozrejme, že by som šiel k hodinárovi, pane, nie som školák."
"No vidíte, pán doktor. Čo by ste však robili, keby toho hodinára nebolo? Sotva by ste si prešteľovávali tie gombičky a smyčky sám, všakže? Ja som čosi také nemohol pripustiť, veď v celom našom meste a ešte široko-ďaleko navôkol niet ani jedného hodinára!"
Ozvalo sa šušťanie papierov, keď sa lekár začal prehrabovať v spisoch.
"A viete, pán medikus, čo som videl, keď sa mi zrak na kratučký okamih prinavrátil?"
"To sotva..."
"Viete, čo som videl?" starček si sňal slnečné okuliare. Belaso modré oči spoly privreté ťažkými viečkami hľadeli do neurčita, akoby do inakšieho sveta. "Stál som vtedy uprostred svojej malej obývačky vedľa konferenčného stolíka, kde moja manželka vždy kladie vázu s voňajúcimi kvetinami. Na stene oproti stolíku visia staré kukučkové hodiny. Započúval som sa do ich pravidelného zvuku, pripomínajúceho dirigentskú taktovku a premýšľal nad mnohými nepodstatnými vecami. Keď tu odrazu tik - blik, tak - blik. Až som uvidel."
Doktor si neveriacky odfŕkol.
"Myslite si, čo chcete, pán medikus, ja vám to predsa neberiem. No hľadel som doprostred hodinového ciferníka ako býk do terča. Bolo za päť minút desať, meškali o tri a dve stotiny sekundy. Keď mi tu odrazu pohľad skĺzol na kyvadlo a ja som si uvedomil, ako mi tie hodiny odrátavajú čas. Čas žitia, pán doktor. Každé kývnutie znamenalo chvíľku v mojom živote a každé odkývnutie zas jej pominuteľnosť. Potom puk! - a bolo po všetkom."Kreslo krátko zaškrípalo, keď sa starček oprel.
"Zaujímavá historka, pane. Čo ste urobili potom, priliali si vína?"
"Nie, pán doktor, aj keď viem, čo si myslíte. Hneď potom som hodiny zvesil a po pamäti som ich posunul o tri a dve stotiny sekundy dopredu. Keď už majú tikať, tak nech nemrhajú časom. Pretože čas je drahý, pán doktor."
Lekárov pohľad skĺzol na dvere čakárne: "Máte pravdu, je."
"Presne tak, pán medikus. A keď ručička opúšťa domček, aby vzápätí smerovala k nasledujúcemu, ozve sa kukanie kukučky. Alebo zádušná omša."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 vrania vrania | E-mail | Web | 30. října 2014 v 17:31 | Reagovat

Tak toto... toto sa ti naozaj podarilo. Veľmi smutné, ale pekne, citlivo napísané.

2 Kika Kika | E-mail | Web | 30. října 2014 v 17:34 | Reagovat

Mně se strašně líbí jak každá povídka má nějaké své specifické slovo :) hned jsem si zapamatovala pán medikus :D

(krásná povídka, skvělý závěr - až mi bylo chvilku smutno, že dneska už skoro všichni koukají na digitální hodiny na mobilu :-( )

3 Créatio Créatio | Web | 30. října 2014 v 19:46 | Reagovat

[1]: Ďakujem, Vraní! :)

[2]: Máš pravdu. Koľko ľudí dnes ani nevie odrátať čas z ručičiek, a pritom klasické hodiny majú svoje čaro. :) Ďakujem!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .