Kroniky Anethylgry - 7. kapitola I. časť

22. září 2014 v 0:07 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Ten nepožiteľne vyzerajúci korienok, ktorý im Lutnaj rozdal, pálil Agara v ústach. Podľa tvárí dvojčiat vytušil, že nie sú na tom ináč. No jeho účinky boli neodškriepiteľné. Celý deň prežili na jedinom korienku.

Postupovali ticho, obmedzili sa na nevyhnutné útržkovité vety. A preto výkrik spoza chrbtov začuli aj tí úplne vpredu.

"Stojte!"

Kone na čele jazdy zastali. "Ak sme niekoho vytratili, pokračujte v jazde," zamrmlal veliteľ.


Dobiehal ich Žicoň.

Už od svitania putovali veľmi rýchlo. Žicoň sa opäť prejavil ako mladý vojak na mieste. Navrhoval, aby jeden jazdec sledoval skupinu v odstupe a informoval by ju o prípadnom nebezpečenstve. Hneď sa aj ponúkol za prvého hliadkujúceho a Žiarec sa k nemu pridal.


A teraz jeden z nich nástojil, aby zastali.


Kútikom oka Agar zbadal veliteľovho žrebca, ako obchádza kavalériu a mieri mladému vojakovi v ústrety a Philip sa k nemu pridal.


Nech akokoľvek vojaci napínali uši, z rozhovorov nevypočuli nič. Žicoň vzrušene rozhadzoval rukami, zatiaľ čo princ si prešiel rukami po vlasoch a veliteľ kamsi neprítomne hľadel. Keď sa zdalo, že sa na niečom dohodli, Philip iba vykríkol: "Zosadnite."

A to bolo všetko.



Oheň na suchom dreve príjemne hrial a praskal. Jeho iskry ihravo vyletovali z ohinska. Vyše tucta vojakov sedelo vôkol neho netrpezlivo vyčkávajúc druhov, ktorí by sa každú chvíľu mali navrátiť z lovu, od ktorého si nik veľa nesľuboval.

Agar sa s dvojčatami, Lutnajom a ďalším postarším šermiarom ponevierali po okolí a zbierali popadané konáre..


"Myslíte, že sa vrátia?" vyhŕkol, keď odhŕňal dlhé listy papradia. Kráčať popredku a čistiť cestičku lesnej zveri tak, aby za ním mohli ostatní prejsť, mu dodávalo odvahy.

Boli si na istom, že ich už nik neprenasleduje. Na pláňach, ktoré dosiaľ družina križovala, nebolo o človeku chyrovať. Z blízkych poli vykukovali hlavy mladých srncov či trsy obilia sa zavše vlnili, keď si nimi kliesnil cestu líščí chrbát. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa nepriateľa zazretého Žicoňom na streche hostinca striasli.

"Samé tajmostvá," zašomral Gerenad. Konár, ktorý držal, vhodil do húštiny vedľa cestičky, až z nej vyleteli hrdzavé vrabce. "Samé tajnosti! Ak čoskoro nedorazíme do Celyngaru, ja..."

Čo, to sa však nedozvedeli. Vzduchom letel ďalší konár. "Náš ránhojič už ďalšie plátna nemá, tak sa zbytočne nezraň."

"Nechaj ma!" Gerenad zo seba striasol Bazinovu ruku.
Lutnaj sa pootočil za nimi a napomenul ich. Jeho pleť sa v šere lesa zdala nazelenalá. "Sú stále za nami. Ale neukážu sa." Znel smutne ako hora za hmlistej jesene. Zdalo sa, akoby sa i stromy nakláňali k nim, aby lepšie počuli.

Vo vzduchu bolo cítiť vôňu živice a húb.

"Prečo?"

Netušili, či Lutnaj hľadal slová alebo pozoroval dve biele hríby čupiace medzi koreňmi buka. Až kým jeho neúprimný smiech nepreťal náhle ticho ako brnknutie tetivy na jeho luku. "Priam vidím, ako sa ich surové bruchá natriasali od smiechu, keď pred sebou videli opitého vojaka, čo sa sotva na koni držal. Pre nich to bola zábava zasiahnuť ho."

"Žiareca?"

"Hej."

"Chceš povedať, že za nami sliedia?"

Lutnaj sa uvažujúc načiahol po hríboch. "Ešte v Jerade som jasnosti a veliteľovi prizvukoval, že po nás bude určite niekto sliediť. Ktokoľvek. Buď budú jeho jasnosť hľadať s dobrými úmyslami alebo aby dokončili ono jeradské dielo, že inej možnosti niet."

"Myslíš, že nám chcú pomôcť?"

"Si príliš naivný, chlapče... Prepáč."

"Ja som vravel, aby sme tam nešli," zadúšal sa Gerenad. "Čo povieš, Lutnaj, vezmeme tie huby?"



* * *


"Ach, Agar, ty si ten mešec predsa len vzal!"


Vzduch bol chladný, pri každom nádychu ho cítili v hrdlách. Bola posledná hodina pred východom slnka. Vojaci jeden po druhom poľahali do tieňa ohniska, až pri jeho bezdymových plameňoch ostali len niekoľkí. Veliteľ, princ, mĺkvy Havranec, Agar a ešte jeden lukostrelec, ktorého meno chlapec zabudol.
"Keby to záležalo odo mňa, nikdy by som si s tým kúskom plátna ruky nešpinil," uškŕňal sa princ. "Ale keď je už tak, čo nám doňho ten pätolízač zbalil?"

Agar vytiahol mešec a zamyslene si ho prehadzoval v dlaniach: "Zatiaľ som v ňom našiel dve slivky, strapec hrozna, drevenú lyžicu, mešteky s korením a soľou..."

"Čože? V tom mešci?" Havranec sa prekvapene vystrel a natiahol k Agarovi ruku: "Ukáž to sem."

Agar mu ho podal ponad plamene: "Ani mne sa to nevidelo."

"To je úžasné."

Mešec koloval dookola. Bolo to skutočne čudné, - mešec trebalo síce držať oboma rukami, no akoby nemal dna.

"Vskutku zaujímavá vec. Ten chrap-... chlapík sa mi možno napokon bude aj pozdávať..."

"Havranec, ty žartuješ!" Philip päsťami naznačil súboj.

"Ale to nie je všetko," ozval sa nadšene chlapec. Zopakoval im posledné krčmárove slová o akomsi kúsku pergamenu, ktorý má byť v mešci. Z konára nad nimi zahúkal kuvík.
Athlysole sa zachmúril. "Aký pergamen? Našiel si ho v ňom?"

"Ešte nie."

"Prosím, podaj mi ho, Havranec."

Havranec, ktorý si mešec doteraz obzeral ako malé dieťa, mu ho podal. S dvihnutým obočím pozoroval princove márne snahy nahmatať v mešci čosi podobné pergamenu. Keď vytiahol hrnček s odbitým uškom, vtáčie pierka, zo tri spučené maliny a lopúchové listy, na čo sa všetci traja rozosmiali, Havranec sa víťazne uškrnul.

"Musíš ho poprosiť."

"Havran, chápem, že ti ten strom okrem nohy privalil aj rozum, ale môžeš ma týchto poznámok ušetriť?"

"Ale ja to myslím vážne."

Obaja sa prepaľovali pohľadmi, podobne ako oheň medzi nimi. Až kráľovič nakoniec prehral. Tak ticho, že ho ani pozorné uši kuvíka nad nimi nezačuli, mešec poprosil. Siahol doň rukou až po lakeť a na tvári sa mu usadil úsmev. Vytiahol pergamen.

"No prosím! Ten chlapík to nemohol vymyslieť dôvtipnejšie, pretože jedna z vecí, ktoré našej drahej jasnosti chýbajú, sú pokora, zmysel pre vďaku a..."

Jeho slová zanikli v údere hrnčeka s odbitým uškom. Presná trefa do lícnej kosti, pomyslel si Agar. Keby sa ešte ozvalo puknutie, bol by si na čistom, že do konca túry budú Havrancove kosti zbierať v lesoch po častiach.

Agar a veliteľ podišli k princovi. Ten sa natočil bokom k ohňu a všetci mu ponad plecia nakúkali na škaredé písmo ožiarené blikotom ohňa. Veliteľ a princ si vymenili pohľady.

"Čo sa tam píše? Neviem čítať," ozval sa Agar.

Tá správa musela byť veľmi prekvapujúca, keď sa nad Agarovým vyhlásením nik nepozastavil.

"Píše sa tam: Kukučka."

>> Čítať ďalej

7. kapitola, II. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .