Kroniky Anethylgry - 6. kapitola VI. časť

10. září 2014 v 22:59 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Tvár hostinského bola červenšia než kedykoľvek predtým, keď skoro ráno stál uprostred toho zmätku, čo sa na jeho malom dvorčeku tlačili ľudia a kone chystajúce sa na urýchlený odchod. So sklonenou hlavou prešľapoval pred princom a v rukách držal hnedý mešec, veľký ako sedlá na chrbtoch jeradských koní: "Pane, vezmite si aspoň toto, na cestu..."
Philip si prekrížil ruky na prsiach: "Prečo by som mal? Už i tak ste nám dosť škody narobili."
"Ja viem, ja viem," zavrčal. "V tom mechu máte zásoby jedla, koreniny a iné užitočné veci, pre každého z vás. Keď ma uvidia, že vám pomáham..."


"To sa nás nebude týkať. Z vášho hostinca nás odchádza o jedného menej, mnoho nás je poranených. Vaši ľudia nás urazili, pripravili o nocľah aj raňajky." Havrancov vraník kopol zadnou nohou do steny hostinca, ktorá sa zatriasla, až Agar spod nej naľakane odskočil.
Hostinský zakňučal a chytil sa za hlavu: "Ja viem, pane! Budete ho potrebovať. Veď som vám ho chystal celú noc, tak..."
V Philipových očiach sa hrozivo zablyslo, keď sa k nemu varovne priblížil: "Takže ty si o tom vedel."
"Čo? Ja? Nie, nie, pris..."
"Neprisahaj, lebo tvoja prisaha je hodná blata na mojej čižme, darebák!" vykríkol Domirad z druhej strany dvora.
"Koľkými zlatkami museli podplatiť tvoju pažravosť?" Athlysole ho prevyšoval o hodnú hlavu a pol.
"Vaša výsosť, vidím ich!" Všetci uzreli hore. Na streche hostinca za komínom kľačal Žicoň otočený k červenej žiare zory, ktorá mu osvetľovala tvár: "Sú na dohľad. A je ich dosť, Vaša výsosť."
Philip poslednýkrát fľochol pohľadom po hostinskom a rýchlym krokom zamieril do stajne, až Agar nestačil s jeho krokom. Keď mu pomáhal osedlať Melyngara v uličke medzi stojiskami, neprehovorili ani slova. Míňali ich sotva vytriezvení vojaci hľadajúci si svoje veci. Mliečnikov drsný barytón sa rozliehal malou maštaľou. Mali málo času.
Keď vraného Melyngara vyviedli na dvorček, Agar zbadal, ako Lutnaj so Žicoňom pomáhajú Havrancovi vysadnúť na Lutnajovu kobylu. Agar hladil Daminolov krk.
Až sa konečne ozval povel na odchod. Prví jazdci už prešli cez bráničku a zhromaždili sa na druhej strane plota. Agar sa pripojil k dvojčatám na konci kavalérie. "Domirad, ako sa máš?" Prihovoril sa dvojčaťu po svojej pravej ruke. Otiažami brzdil Daminola a čakal, kým sa pred ním uvoľní miesto:
Mladý šermiar sa naňho prívetivo usmial: "Ďakujem, Agar, už lepšie." Pod košeľou sa mu na hrudi črtalo plátno obväzujúce ranu.
Gerenad za nimi vzdychol: "Lebo sa musíš miešať do takých ponižujúcich vecí!"
"Nechajte to už."
Druhé dvojča už otváralo ústa, že sa s bratom zasa poháda, keď ich vyrušil ruch. Pred bránou si zastal hostinský a z jeho postoja bolo zrejmé, že ich odmieta pustiť. "Ber sa odtiaľto, pálenčina!" Mliečnik huckol svojho koňa priamo na krčmára, ktorý pred kopytami ledva odskočil.
Brána sa roztvorila, akoby ju z pántov vyhodil. Okamžite sa ňou začali hrnúť kone.
Keď ňou Agar prechádzal, čosi ho potiahlo za pätu. "Chlapec drahý, vezmi ten mešec," hostinského líca sa chveli. "Prosím." Vtláčal mu tvrdú látku do rúk, až sa z nej veci začali sypať na zem. "Keby som len vedel! Veď to je vlastizrada... Zradil som vlastného kráľa!"
Gerenad ho jemne štuchol do ramena a odmietavo krútil hlavou.
Agar mal dojem, že ten obrovský muž sa rozčapí pod nohami jeho poníka.
"Rýchlo, sú čoraz bližšie!" vykríkol Žicoň zo strechy.
Hostinský naňho pozrel, akoby mu víno z pivnice ukradli. "Ver mi, malý vojak, že keby som mohol hovoriť skôr, tak to všetci viete už v ten večer, keď ste sem, pre Mocný osud, prišli." Pevnejšie mu zovrel pätu, až chlapcom myklo. "Prečítaj si pergamen v mešci, chlapče. I preto si ho musíte vziať."

* * *

"Stojte!"
"Nemôžeme..."
"Zastavte, drahý princ! Už zasa." Slnko už vyšlo nad obzor, svitol nový deň. Na stráni zaliatej zlatom babieho slnka ako starý dobrý otec bdel ranný opar. Kvapky rosy sa trblietali, akoby bola tráva posiata kryštálikmi.
Družina zastala. Niekoľkí vojaci zosadli púšťajúc svoje kone a zhŕkli sa na konci kavalérie. Neďaleko Agara a dvojčat zastal Lutnaj a mrzuto dvíhal ruky. "Ja už viac bylín nemám!"
Agar sa obzrel za seba. Keď sa kone odstúpili, uvidel jedného z lukostrelcov nepohnute ležať v tráve. Vôkol neho kľačali jeho spoločníci a kôň sa pásol obďaleč, so sedlom stiahnutým na boku.
Pomedzi stojacich vojakov si kliesnil cestu veliteľ. Krátko pokynul Lutnajovi, aby ho nasledoval, až sa obaja skláňali nad ležiacim Kalincom. Mliečnik odrazu vstal a neveriacky odskočil. Lukostrelec v tom momente pôžitkársky zachrápal. "Dotiahnite koni sedlo, prebuďte ho a nech nasadne. A vy ostatní sa vzchopte," pohľadom sa zastavil na niekoľkých s ledva rozlepenými očami, ktorým k pádu z koňa toho veľa nechýbalo. "Ak ešte niekoho vytratíme, zobudia ho kopije." Popchol koňa.

>> Čítať ďalej

7. kapitola, I. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .