Září 2014

13. chvíľka hudobných postrehov

28. září 2014 v 15:21 | © Créatio |  Hudobné výstrelky
Trinástka je vraj zlé číslo. Čo poviete? Ja myslím, že vôbec nie, a nielen preto, že som sa narodila 13. dňa v mesiaci. A vraví sa, že vážna hudba je vážna. Čo si o tom myslíte? Totiž, keď skĺbime tieto dve informácie, vychádza mi, že by nebolo na škodu venovať 13. hudobnú chvíľku humoru, žartom a nehodám v klasickej hudbe. No nech dvihne ruku ten, kto nesúhlasí! :)

Tak, poďme sa na to pozrieť.
Prajem vám príjemnú chvíľku s hudbou! :)

10. autorský denník - 27. septembra 2014

28. září 2014 v 0:16 | © Créatio |  Autorský denník
Tak, a je tu už 10. zápisník v autorskom denníku. Zápisník je aktívny už skoro dva mesiace, celých 7 týždňov. Opisuje celkom 20 dní, počas ktorých som bola spisovateľsky aktívna. S autorským denníkom som dokončila 5. kapitolu, spísala 6. a začala 7., celkom som s denníkom napísala 10 častí z týchto kapitol. Toľko zhrnutej štatistiky na úvod.

HV - Miesto, ktoré miluješ (ľubovoľný útvar)

26. září 2014 v 22:40 | © Créatio
Tak, prikladám polienka do ohňa a opúšťam svoje pasívne fandenie, pridávam sa k pisálkom s výzvou. A skutočne som v tomto momente zvedavá, ako s týmto prvým zadaním naložím, pretože teraz nemám poňatia! :) Ale nazdávam sa, že najlepšie by bolo túto výzvu otvoriť s úvahou, keďže mi už aj zadanie príde také... osobné.
Nuž teda, malá čerešnička na úvod, pár riadkov.

Existuje miesto, ktoré by človek mohol milovať bez zábran? Bez výčitiek a strachu z pominuteľnosti? Knihomoľ miluje svoje zatuchnuté kreslo v rohu knižnice. Klavirista môže milovať každú miestnosť, v ktorej sa nachádza dobre naladené koncertné krídlo. Záhradkár zasa môže milovať svoju záhradu a každý ker v nej, rovnako ako turista môže milovať každé novo objavené uličky v cudzine či tie plné nostalgie v rodisku. No záhradkárovi môžu tuhé mrazy, víchrice či záplavy zrovnať polovicu záhrady so zemou, vášnivému čitateľovi môže niekto to kreslo obsadiť alebo nedajboože vyradiť, pretože je staré, dokonca i knižnica sa časom môže zatvoriť. Rovnako ako klavirista môže utrpieť vážnu ujmu na zdraví a prísť o schopnosť rozoznievať klaviatúry.
Existuje teda miesto, ktoré by človek mohol milovať bez zábran a naveky?
Je dobré sa upínať na veci, ktoré pominú a poskyxtujú iba dočasný pôžitok a útechu?

Nie je vari krásne, keď sa človek so srdcom prekypujúcim radosťou vracia na miesto jemu tak milé?
A nie je vari toto podstata lásky, milovania všetkého?
Všetkého. Od tej najnenápadnejšej buriny, z ktorej nikdy nebude osoh, až po najvyšší tón, ktorý človeku viac drása uši než pohladí ducha?

Hřejivá výzva

26. září 2014 v 21:34 | © Créatio
Hřejivá výzva. Bože, aký krásny názov. Priam pred sebou vidím horiaci krb, teplé ponožky, horúcu šálku v rukách. Už pri prvom pohľade som mala nutkanie zapojiť sa. Skvelý nápad, Iris a Vlasta! :) Tak ja to skúsim. Termín je síce do 21. marca, ale hádam to stihnem. Pri mojom spisovateľskom tempe síce... no, ale čo. Určite! :)



Kroniky Anethylgry - 7. kapitola III.časť

25. září 2014 v 21:43 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
"Matka príroda sa dnes prebudila do krásneho dňa," Agar sa nadšene obzeral po Aragonitovom lese. Nachádzali sa v jeho otvorenejšej časti, kde pomedzi koruny útržkovito presvitala teraz fialovo-modrá obloha skorého ranného úsvitu. Nízko nad zemou sa plazil kopovitý ranný opar, príznačný pre tento kraj, blízko Jazernej marky.
Lutnaj prikývol, "Bodaj by nad nami so svojim synom bdeli."

9. autorský denník - 14., 22.-24. septembra 2014

25. září 2014 v 20:16 | © Créatio |  Autorský denník

14. september 2014, 23:48

Chjaj, dnes mám pocit, že som zmeškala svoj rýchlik. Ešte pred dvoma hodinami som mala nápady z nadšenia, na ktoré si teraz už nespomínam. Dokonca som zabudla, v akom rozpoložení som tú prvú časť sedmičky dnes v noci dopísala a ako som chcela pokračovať. Stratila som niť. Teda, buď si nájdem novú, alebo to na dnes balím. A na prepisovanie sa dnes opäť necítim. Bodaj by sa to zmenilo, teda! :)

Kroniky Anethylgry - 7. kapitola II. časť

24. září 2014 v 23:30 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
"Už si doma?"
Zacítil, ako sa matkine rameno pod jeho dotykom strhlo. Prudko sa obrátila, až jej biely čepiec, ktorý tak rada nosila vo všedné dni, skoro uvoľnila. Na krk jej padli krásne špinavoplavé vlasy. Rýchlym pohybom si ich zo zvyku chcela napraviť, syn však bol rýchlejší. Jeden prameň zovrel v pästi a prekvapene naň hľadel.
"Mama, povedzte mi, prečo nemám čierne vlasy po otcovi?"

Kroniky Anethylgry - 7. kapitola I. časť

22. září 2014 v 0:07 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Ten nepožiteľne vyzerajúci korienok, ktorý im Lutnaj rozdal, pálil Agara v ústach. Podľa tvárí dvojčiat vytušil, že nie sú na tom ináč. No jeho účinky boli neodškriepiteľné. Celý deň prežili na jedinom korienku.

Postupovali ticho, obmedzili sa na nevyhnutné útržkovité vety. A preto výkrik spoza chrbtov začuli aj tí úplne vpredu.

"Stojte!"

Kone na čele jazdy zastali. "Ak sme niekoho vytratili, pokračujte v jazde," zamrmlal veliteľ.


Dobiehal ich Žicoň.

Už od svitania putovali veľmi rýchlo. Žicoň sa opäť prejavil ako mladý vojak na mieste. Navrhoval, aby jeden jazdec sledoval skupinu v odstupe a informoval by ju o prípadnom nebezpečenstve. Hneď sa aj ponúkol za prvého hliadkujúceho a Žiarec sa k nemu pridal.


A teraz jeden z nich nástojil, aby zastali.


Kútikom oka Agar zbadal veliteľovho žrebca, ako obchádza kavalériu a mieri mladému vojakovi v ústrety a Philip sa k nemu pridal.


Nech akokoľvek vojaci napínali uši, z rozhovorov nevypočuli nič. Žicoň vzrušene rozhadzoval rukami, zatiaľ čo princ si prešiel rukami po vlasoch a veliteľ kamsi neprítomne hľadel. Keď sa zdalo, že sa na niečom dohodli, Philip iba vykríkol: "Zosadnite."

A to bolo všetko.



Oheň na suchom dreve príjemne hrial a praskal. Jeho iskry ihravo vyletovali z ohinska. Vyše tucta vojakov sedelo vôkol neho netrpezlivo vyčkávajúc druhov, ktorí by sa každú chvíľu mali navrátiť z lovu, od ktorého si nik veľa nesľuboval.

Agar sa s dvojčatami, Lutnajom a ďalším postarším šermiarom ponevierali po okolí a zbierali popadané konáre..


"Myslíte, že sa vrátia?" vyhŕkol, keď odhŕňal dlhé listy papradia. Kráčať popredku a čistiť cestičku lesnej zveri tak, aby za ním mohli ostatní prejsť, mu dodávalo odvahy.

Boli si na istom, že ich už nik neprenasleduje. Na pláňach, ktoré dosiaľ družina križovala, nebolo o človeku chyrovať. Z blízkych poli vykukovali hlavy mladých srncov či trsy obilia sa zavše vlnili, keď si nimi kliesnil cestu líščí chrbát. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa nepriateľa zazretého Žicoňom na streche hostinca striasli.

"Samé tajmostvá," zašomral Gerenad. Konár, ktorý držal, vhodil do húštiny vedľa cestičky, až z nej vyleteli hrdzavé vrabce. "Samé tajnosti! Ak čoskoro nedorazíme do Celyngaru, ja..."

Čo, to sa však nedozvedeli. Vzduchom letel ďalší konár. "Náš ránhojič už ďalšie plátna nemá, tak sa zbytočne nezraň."

"Nechaj ma!" Gerenad zo seba striasol Bazinovu ruku.
Lutnaj sa pootočil za nimi a napomenul ich. Jeho pleť sa v šere lesa zdala nazelenalá. "Sú stále za nami. Ale neukážu sa." Znel smutne ako hora za hmlistej jesene. Zdalo sa, akoby sa i stromy nakláňali k nim, aby lepšie počuli.

Vo vzduchu bolo cítiť vôňu živice a húb.

"Prečo?"

Netušili, či Lutnaj hľadal slová alebo pozoroval dve biele hríby čupiace medzi koreňmi buka. Až kým jeho neúprimný smiech nepreťal náhle ticho ako brnknutie tetivy na jeho luku. "Priam vidím, ako sa ich surové bruchá natriasali od smiechu, keď pred sebou videli opitého vojaka, čo sa sotva na koni držal. Pre nich to bola zábava zasiahnuť ho."

"Žiareca?"

"Hej."

"Chceš povedať, že za nami sliedia?"

Lutnaj sa uvažujúc načiahol po hríboch. "Ešte v Jerade som jasnosti a veliteľovi prizvukoval, že po nás bude určite niekto sliediť. Ktokoľvek. Buď budú jeho jasnosť hľadať s dobrými úmyslami alebo aby dokončili ono jeradské dielo, že inej možnosti niet."

"Myslíš, že nám chcú pomôcť?"

"Si príliš naivný, chlapče... Prepáč."

"Ja som vravel, aby sme tam nešli," zadúšal sa Gerenad. "Čo povieš, Lutnaj, vezmeme tie huby?"



* * *


"Ach, Agar, ty si ten mešec predsa len vzal!"


Vzduch bol chladný, pri každom nádychu ho cítili v hrdlách. Bola posledná hodina pred východom slnka. Vojaci jeden po druhom poľahali do tieňa ohniska, až pri jeho bezdymových plameňoch ostali len niekoľkí. Veliteľ, princ, mĺkvy Havranec, Agar a ešte jeden lukostrelec, ktorého meno chlapec zabudol.
"Keby to záležalo odo mňa, nikdy by som si s tým kúskom plátna ruky nešpinil," uškŕňal sa princ. "Ale keď je už tak, čo nám doňho ten pätolízač zbalil?"

Agar vytiahol mešec a zamyslene si ho prehadzoval v dlaniach: "Zatiaľ som v ňom našiel dve slivky, strapec hrozna, drevenú lyžicu, mešteky s korením a soľou..."

"Čože? V tom mešci?" Havranec sa prekvapene vystrel a natiahol k Agarovi ruku: "Ukáž to sem."

Agar mu ho podal ponad plamene: "Ani mne sa to nevidelo."

"To je úžasné."

Mešec koloval dookola. Bolo to skutočne čudné, - mešec trebalo síce držať oboma rukami, no akoby nemal dna.

"Vskutku zaujímavá vec. Ten chrap-... chlapík sa mi možno napokon bude aj pozdávať..."

"Havranec, ty žartuješ!" Philip päsťami naznačil súboj.

"Ale to nie je všetko," ozval sa nadšene chlapec. Zopakoval im posledné krčmárove slová o akomsi kúsku pergamenu, ktorý má byť v mešci. Z konára nad nimi zahúkal kuvík.
Athlysole sa zachmúril. "Aký pergamen? Našiel si ho v ňom?"

"Ešte nie."

"Prosím, podaj mi ho, Havranec."

Havranec, ktorý si mešec doteraz obzeral ako malé dieťa, mu ho podal. S dvihnutým obočím pozoroval princove márne snahy nahmatať v mešci čosi podobné pergamenu. Keď vytiahol hrnček s odbitým uškom, vtáčie pierka, zo tri spučené maliny a lopúchové listy, na čo sa všetci traja rozosmiali, Havranec sa víťazne uškrnul.

"Musíš ho poprosiť."

"Havran, chápem, že ti ten strom okrem nohy privalil aj rozum, ale môžeš ma týchto poznámok ušetriť?"

"Ale ja to myslím vážne."

Obaja sa prepaľovali pohľadmi, podobne ako oheň medzi nimi. Až kráľovič nakoniec prehral. Tak ticho, že ho ani pozorné uši kuvíka nad nimi nezačuli, mešec poprosil. Siahol doň rukou až po lakeť a na tvári sa mu usadil úsmev. Vytiahol pergamen.

"No prosím! Ten chlapík to nemohol vymyslieť dôvtipnejšie, pretože jedna z vecí, ktoré našej drahej jasnosti chýbajú, sú pokora, zmysel pre vďaku a..."

Jeho slová zanikli v údere hrnčeka s odbitým uškom. Presná trefa do lícnej kosti, pomyslel si Agar. Keby sa ešte ozvalo puknutie, bol by si na čistom, že do konca túry budú Havrancove kosti zbierať v lesoch po častiach.

Agar a veliteľ podišli k princovi. Ten sa natočil bokom k ohňu a všetci mu ponad plecia nakúkali na škaredé písmo ožiarené blikotom ohňa. Veliteľ a princ si vymenili pohľady.

"Čo sa tam píše? Neviem čítať," ozval sa Agar.

Tá správa musela byť veľmi prekvapujúca, keď sa nad Agarovým vyhlásením nik nepozastavil.

"Píše sa tam: Kukučka."

>> Čítať ďalej

7. kapitola, II. časť

8. autorský denník - 10. - 14. septembra 2014

14. září 2014 v 23:46 | © Créatio |  Autorský denník
Tralalá, a je to tu! Na svedomí už onedlho budem mať aj siedmu kapitolu románu Kroniky Anethylgry. Už je to sedem kapitol, čo straším ľudí! :) Júj, tak sa teším, ako pri šiestej kapitole - a to bolo v podstate nedávno. Sedem kapitol... Veď mi nikdy nenapadlo, že by som ich niekedy mohla napísať až toľko, keď si vezmem, aké sú rozsiahle. Ale v podstate, prečo nie? A ak chcem ten príbeh dokončiť, tak vôbec vlastne prečo nie absolútne? :) Ak rozumiete teda... :D

Ale, nuž, poďme sa na to pozrieť bližšie. :)


Digitálna kresba - Teplokrvník

14. září 2014 v 23:44 | © Créatio |  Digitálne kresby
Práve dokončená digitálna kresba teplokrvníka, s ktorou som veľmi spokojná. V poslednej dobe sa mi veľmi páčia také čisto čierne kone s hnedými slabinami a papuľkami. Veľmi. Dokonca takého nejakého si predstavujem aj pre Havranca z Kroník Anethylgry. V angličtine je to "seal bay" ale aj tak presne túto farbu medzi koňmi musíte dohľadať.

S koníka som vážne unesená. Veľmi sa mi páči! :D Je ľahkého typu, primeraný teplokrvník, možno jedine či krk nemá užší ale, v podstate ani nie, no... A dokonca som spokojná aj s pozadím! Ale to bude zrejme preto, lebo som ho vyslovene nerobila - je to upravená voľne použiteľná fotografia živého plota na tento účel - tzv. "stock". Len ju bol trošku problém upraviť tak, aby sedela.
Ale dúfam, že sa to podarilo. Čo poviete? :)


Kroniky Anethylgry - 6. kapitola VI. časť

10. září 2014 v 22:59 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Tvár hostinského bola červenšia než kedykoľvek predtým, keď skoro ráno stál uprostred toho zmätku, čo sa na jeho malom dvorčeku tlačili ľudia a kone chystajúce sa na urýchlený odchod. So sklonenou hlavou prešľapoval pred princom a v rukách držal hnedý mešec, veľký ako sedlá na chrbtoch jeradských koní: "Pane, vezmite si aspoň toto, na cestu..."
Philip si prekrížil ruky na prsiach: "Prečo by som mal? Už i tak ste nám dosť škody narobili."
"Ja viem, ja viem," zavrčal. "V tom mechu máte zásoby jedla, koreniny a iné užitočné veci, pre každého z vás. Keď ma uvidia, že vám pomáham..."

Kroniky Anethylgry - 6. kapitola V. časť

7. září 2014 v 14:26 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Každý úder akoby mu myseľ z hlavy vytláčal. Alebo srdce z hrude. Opäť jeho telom prenikal ten prudký valčíkový rytmus galopujúceho koňa. Vari sa preňho vrátili?
Vypľul horkú hlinu z úst a otvoril oči.
Nad kopčekmi rozrytej prste sa nepohnute dvíhali trsy trávy k červenajúcej sa oblohe. Okolitá krajina sa zdala čistá, nedotknutá a okrem zbrázdenej cestičky nič nenasvedčovalo tomu, že len pred chvíľou sa tadiaľ prehnalo veľa, veľa jazdcov na koni.
Akože sa tomu v jeho končinách vraví? Vojsko?...
Horec pohol viečkami a sledoval dlhé tiene pod stromoradím, od ktorých zvuk prichádzal. Keď cválajúce zviera vyšlo z tieňov topolí na dosah zhasínajúcich lúčov, mohol sa mu lepšie prizrieť. Jazdec na koni. Odev mal špinavý s mnohými nezaplátanými dierami, no ešte sa dala rozoznať jeho bývalá drahosť a keď sa naň človek pozornejšie zahľadel, pripomínal šatstvo urodzeného pána, rovnako ako teraz už chatrný klobúk s perím. Koňa mal zablateného so zlepenou hrivou. Fŕkajúc skákal po ceste z Mokraníc, presne po tej, uprostred ktorej ležal Horec.
Švihnutie bičom, ktorým mocne popohnal zviera, doletelo až k nemu. "Pane! Ste v poriadku? Je vám niečo?" Kôň bol už len pár skokov od Horecovej tváre, keď ho jazdec vzopäl. Horec kŕčovite zavrel oči pred mračnom prachu. Bodaj by sa všetky kone pod zem prepadli! "Pane! Čo tu robíte?"Jazdec jedným pohybom zosadol z koňa a so sňatým klobúkom sa náhlil k nemu. "Zrazili ste sa s nimi? Videl som ich, ako sa tadiaľto hnali, barbari. Kde sú ostatní?" Horec na chrbte zacítil jeho dotieravé ruky, ako mu uvoľňujú kapsu a snímajú strmeň z čižmy, ktorý sa pri páde odtrhol zo sedla. Keď sa dotkol jeho ľavého ramena, Horec sa rozkričal ako pomätený. "Och, vy ste ranený! Počkajte, pomôžem vám."
Ani sa nenazdal a už ho ten muž, ani čo by mu bol pestún, obracal na chrbát, až mu do očí udrela modrava oblohy. Proti nej sa kontrastne vynímala jazdcova ustráchaná tvár. Keď sa ich pohľady stretli, neznámy jazdec vyskočil a cúvol tri kroky.
"Čo je!?" vyhŕkol nasrdený Horec. Jazdec ho každým svojim pohybom privádzal do šialenstva.
Hnedák stojac obďaleč skúmal trsy trávy a netrpezlivo švihal chvostom.
"Ale vy nie ste- Ach, takto to teda je..." Jazdec vstal a mimovoľne si objal ramená: "Prepáčte, splietol som si vás," cúvol o pár krokov, až vrazil do brucha svojho hnedáka. "Och, nechajte to tak..."
"To znamená, že mi nepomôžete?"
Jazdec rýchlo stiahol ruku, ktorou sa už chystal uchopiť oťaže koňa. "Čože? Nie, nie- Samozrejme, že nie!" Keď mu pomáhal vstať, nechtiac sa dotkol ľavého ramena, až Horec zasyčal od bolesti a klesol späť do prachu: "Tu vás zasiahli? Ale no! Nekrvácate príliš. Ste ľavák?"
Horecovi skoro vyletela ruka na úder: "Ešte na mnoho vecí sa ma budeš vypytovať? Kto vôbec si?!"
Muž stíchol a zdalo sa, že načúva. Skutočne, o chvíľu už obaja počuli prichádzať dva kone spod hraníc od Mokraniec. Vyšli z tieňa topolí a jazdec na nich zamával. Najprv ukázal na seba, na Horeca stále ležiaceho pod ním a potom čosi vysvetľoval posunkami. Prichádzajúci prikývli, priklusali k nim a zosadli.
Horec sa mimovoľne odtiahol, pretože všetci vyzerali rovnako zanedbane ako ten prvý. Obaja boli omnoho starší než ich spoločník, ten vyšší sa mu predstavil ako Koprivec a druhý ako Vrabič. Ľútostivo sa usmievali a krútili hlavami.
Prvý jazdec k nemu natiahol ruku a pomohol mu vstať. Keby ho len teraz videl Čibec, až po zemi by sa kotúľal od smiechu. Keď sa Horec boľavo vystrel, upokojilo ho, že bol z prítomných najvyšší
"Prešli ťa?" Koprivec pohľadom skúmal rozrytú pôdu, uprostred ktorej stáli. Horec sa tiež obzrel a napriek všetkému sa musel pousmiať nad mnohými zákrutami, ktoré sa ťahali lúkou od horizontu až sem, ako stopy obrieho hada. Prikývol a zovrel vytrhnutý strmeň v pästi. "Nemáš koňa..."
Vrabič zvraštil čelo: "Je ich mnoho a to ešte nie sú všetci. Prenasledujeme ich."
Strmeň mu vypadol z ruky. "Čo robíte? Prenasledujete ich?" nepríčetne sa rozosmial. "Veď ste traja a ich je..." Rozhodil rukami.
"No a? Ak sa k nám pridáš, budeme štyria."
"A čo ja s nimi? Aby ma zasa zaorali do zeme?"
"Sme bývalí správcovia a lokaji Jeho zosnulého Veličenstva, z hradného dvora kráľa Rundolfa II. Prenasledujeme vojakov, ktorí sa zaslúžili o najzávažnejšiu vlastizradu, aká je len možná. Priamo za ich chrbtami hlásame túto do neba volajúcu nespravodlivosť týchto podliakov bez chrbtovej kosti... A až do konca nášho alebo ich života sa budeme pričiňovať o naplnenie trestu, aký prislúcha takýmto úbohým omylom našej Matky prírody." Horec predstieral unudené zívanie. Koprivec si prekrížil ruky na prsiach. "Jerad padol, drahý chlapče."
Slnko zašlo za obzor. Krajinu zahalil ružovkastý svit nadchádzajúceho večera. Stromy sa rozšumeli a svrčky vo vysokej tráve, ktorá nepodľahla ničivým rozmarom, spievali svoje neskoré piesne. Kone jeradčanov ticho erdžali.
Kebyže Cíbik, tretí jazdec, Horeca nezachytil, bol by opäť padol na zem."Ako padol? To nie je možné..." Tí vojaci, ktorých zahliadol... Preto ho temer rozdupali, - nik ich nemal vidieť! Podúvajúci vietor sa mu razom zdal chladnejší, keď si uvedomil, že tí muži boli schopní omnoho horších činov než len rozdupať náhodného okoloidúceho.
"Pozri sa naňho, veď ten má dušu v topánkach. Ako by sme ho mohli vziať so sebou?" Koprivcova tvár však naňho hľadela so súcitom a iba jeho smutne priateľský pohľad Horeca zabrzdil, aby mu nevynadal.
Vrabič mu zovrel rameno: "Žartoval som, nemusíš ísť s nami. Tí, ktorých prenasledujeme, možno ani nie sú ľudia. Ale jedno by si mal vedieť, chlapče. Máš otca?"
Horec s odfŕknutím prikývol. "Ćo má byť?"
"Ten, ktorého pokladáš za otca, nie je tvoj otec." Cíbik pokynul ostatným jazdcom. Svorne vysadli do sediel. "Ostávaj v zdraví, priateľ Jeradu!" Popchli svoje kone v ústrety zoranej lúke.

>> Čítať ďalej

6. kapitola, VI. časť

7. autorský denník - 3., 5., 6. a 7. septembra 2014

7. září 2014 v 13:13 | © Créatio |  Autorský denník
Už siedmy autorský denník, v ktorom spisujem svoje spisovateľské dojmy. Aj v dnešnom zápisníku sa budem zaoberať románom Kroniky Anethylgry (teda, dúfam :D). A, tramtadadá, štyri dni do jedného zápisníka! :D (neprehnala som to?)

3. september 2014, 22:19

Už mám málo času na písanie, ale aj tak. Vitaj, september! :)
Juj, hrozne sa tešm. Nie len na školu, (to najväčšmi, prirodzene! :)), ale aj na písanie. Neverila som, že dostanem možnosť mať notebook na internáte. Prišla ako správa z neba, úplne nečakane, a k tomu mi takáto možnosť ani nenapadla, čiže som o ňu ani nežiadala. A odrazu je tu, no fúha! :) Považujem to za veľmi pozitívnu vec, písať v podstate už môžem kedykoľvek. Jediná nevýhoda je v tom, že svoj časový spisovateľský návyk budem musieť posunúť hneď o niekoľko hodín skôr, pretože večierku máme iba do pol jedenástej. Pre mňa z pohľadu písania je to skoro, z pohľadu spánku tak akurát (a nie zriedka ju aj predbehnem :D).
Čiže, záver z tohoto "románového" odstavca? Môžem písať aj cez pracovné dni.

Eona - posledná zaklínačka draka

3. září 2014 v 20:48 | © Créatio |  Recenzie
Eon, Eona. Takto sa volajú dve časti príbehu o zaklínačke drakov od Alison Goodmanová, a takto sa volajú knihy, ktoré som čerstvo dočítala. A spokojnosť? Nadmerná.

Málokedy sa mi stáva, že by som v našej mestskej knižnici v oddelení pre mládež našla knihu, ktorá by bola dobrá a nečítala som ju. Ale, aká sláva, že zázraky sa dejú. A k tomu som túto knihu nenašla ja, ale moja kamarátka. Navrhla mi, či by som nechcela skúsiť prvý diel tejto dvojdielnej série. Keďže ma neskutočne chytila od prvej vety, prečo nie?


Kroniky Anethylgry - 6. kapitola IV. časť

1. září 2014 v 23:38 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Philip padol na kolená.

Protivník sa skláňal nad ním. Jeho kučeravé vlasy mu padali do tváre a vo zvraštených očiach sa vedľa mesačného svitu odrážal víťazoslávny lesk, ktorý berie životy. Athlysole z posledných síl odtláčal nepriateľov meč od svojej hrude.

Bol slabší.

Po čele mu stekali kropaje potu. Muž sa o meč zapieral celou váhou a jemu sa pod tou ťarchou chveli už beztak doráňané ruky. Priam cítil, ako ho telo zrádza.

Keby ten človek tušil, s kým sa zahráva, koho sa snaží zabiť!...

Už to viac nevydrží.

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .