Kroniky Anethylgry - 6. kapitola II. časť

28. srpna 2014 v 0:43 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Keď Agar vošiel dnu, musel uznať, že vzduch plnší čudného zápachu nikdy necítil. V drevenom hostinci to páchlo potom, vínom a štipľavým dymom z hlinených fajok. Hostinec praskal vo švýkoch a hostinský mal čo robiť. Trvalo dlhšie kým si jeho oči privykli na tlmené svetlo kde-tu rozvešaných svietnikov. Agar v kúte naproti výčapu rozoznal kozub. Do chlapca vrazil tvrdo vyzerajúci sedliak.

"Agar, tu sme!" zamávali naňho dvojčatá. Všetci už sedeli za jedným z posledných prázdnych stolov pod oknom. Prekliesnil si cestu pomedzi lavice a povystierané nohy a posadil sa vedľa Domirada. Starí vojaci, ktorých Agar poznal ako Žiareca a Hríba, sa nakláňali nad pokrčeným pergamenom a čítali z neho druhy vín: "Dáš si niečo?" opýtal sa chlapca Žiarec. Pokrútil hlavou. Myslel si, že ich prvou starosťou po príchode do hostinca budú čo najlepšie hody.
"Vyberme si Bielovodské víno. Má dlhoročnú tradíciu."
"Ohnivé je ostrejšie."
"Sme vo Viničkách, najlepšie víno je domáce!"
"Ale Pšeničné z juhu je staršie, vyzretejšie."
"Jeradovské je najsladšie."
"Ešte jedno slovo o bývalom kráľovstve a sám ťa popravím, Iskrec! Rozkrikujete sa horšie než vaše kone v stajni," zahrmel Mliečnik. "Každý si dá trochu, zdôrazňujem, trochu vína, ktoré si vyberie a postará sa, aby ho mal z čoho zaplatiť." Vojaci sedeli ticho pozorujúc maľbu dreva na stole. Agar bol v tejto chvíli úprimne rád, že si hlavný veliteľ dokázal upevniť autoritu medzi mužmi. V tieni nepohnute sedel princ a ticho hodnotil počínanie ľudí navôkol.

Trvalo dlho, kým sa pri nich pristavil hostinský. Roztržito prešľapoval na mieste a v rukách žužval starú handru. Koľko sa mu potu lialo po čele, keď príjmal sedemnásť rozkazov. No trvalo ešte dlhšie, kým sa k ním opäť vrátil. Široká tácňa s pohármi mu zakaždým nadskakovala nad velikánskym bachorom a keď ju kládol pred vojakov na stôl, bola červená od rozliateho vína z čaše. "Tak, tu to máte. Viac odo mňa nechcite, i tak pre vás robím viac než sa dá, nemám pravdu? Nie ste tunajší," vravel, kým opatrne vykladal poháre na stôl. Ruky sa mu mierne chveli. "Stále samí cudzinci. Za starých dobrých čias ich tu bývalo zopár a ja som sa aj tešil, donesú peniažky, myslel som si. A teraz chodia akoby mi tu víno z neba padalo. Nechaj tú karafu, darebák!" špinavou handrou ťapol Gerenada po ruke.
"Akí cudzinci?" potichu sa z tieňa ozval Philip. Vojaci si so štrngotom brali poháre.
Hostinský sa snažil zaostriť zrak: "Ja viem, čo sa starám? Nejaký vychudnutý ryšavec, akoby na hlave líščí kožuch nosil a druhý je hrbatý, len sedlo mu na chrbát položiť. Furt má také fajnové reči, akoby zožral neviem čo. Len si čistú vodu pýta. Naj ide to potoka! Keby bolo na mne, ja by som ho v tok potoku aj utopil, nemám pravdu?" Muži už mierne opojení vínom, sa rozosmiali. Len princ ostal vážny.
"Ryšavý?"
"Hej. Vychudnutý, akoby mu niekto kožu na strunách natiahol. Má nejaké kšefty či čo. Len hrá karty s tamtými," hlavou kývol na opačnú stranu ku skupine hráčov, "a potom nemá z čoho platiť." Zjavne mu bolo potešením vyžalovať sa, no chytro sa vzdialil.
Agar sledoval hostinského, ako sa predieva davom domácich a ako jedného, čo sa mu nechcel ustúpiť z cesty, udrel podnosom po hlave. Na druhej strane hralo zopár mužov akúsi hru, - ako to hostinský nazval, karty? - a jeden práve úsečne rozhadzoval rukami, zrejme sa s ostatnými hádal. Pri ďalších stoloch sedelí popíjajúci muži, jední z prítomným pohľadom, druhí už ani nie.
Vína rôzneho druhu rýchlo rozprúdili medzi vojakmi rozhovor a odrazu sa tak živo rozprávali ako v prvé letné dni, keď ich ešte povznášal pocit slobody a šťastia. Jeden druhému vykladali o svojich zážitkoch, ktoré s postupom času strácali na význame. Dvojčatá s ostatnými mladšími vojakmi sa navzájom doberali a na druhej strane stola Lutnaj rozprával ďalší zo svojich príbehov. Agar nevedel, kam skôr natŕčať uši. Philip s Mliečnikom sa nakláňali k sebe a na čomsi sa ticho dohadovali.

"Na mojom statku pri Vyšnobrode sa chovalo mnoho zvierat. Mal som vyše tucta a pol dobrých dojníc, husi, morky, kačice a králiky. Vyše dva tucty sliepok a stádo rýchlych teplokrvníkov, štyriťažné kone a dva páry volov. Na panstve mi pracovalo sedem sluhov a dvaja paholkovia," hrdo vypínal hruď Hríb.
Slovo si uchytil Pstružnec: "Môj otec bol zasa najlepší rezbár v Jahodnici a v šírom okolí. Keby chcel, na trhu by za jeden deň toľko zarobil, koľko neutŕži ani prisťahovalý obchodník so svojím horúcim kakom či ako to volajú."
Odrazu sa k nim pritočila zavalitá žena od vedľajšieho stola. Dievčensky zapletený vrkoč jej poskočil na pleciach: "Jahodnica? To je neďaleko Jeradovského hradu. Je pravda, že vyhorel?"
V tej chvíli akoby uťal. Vojaci odrazu skúpi na slovo stíchli. Až pomaly utíchla celá krčma.
"Je to pravda?"
Od stola kartárov sa odtrhol širokoplecí, zavalitý roľník. Agarovi pri pohľade na jeho svalnatú postavu nebolo všetko jedno, keď taký široký zastal vedľa nich. "Nič lepšie ako vyhorenie sa mu nemohlo stať, dobre tak! Lebo, lebo..." Slová vystridalo hlasné štikútanie. Roľník sa zaknísal: "Nech parom poberie všetkých z toho prekliateho kráľovského-!"
Ozval sa neskutočný rachot a muž ležal na zem, bijúc a kopajúc všade navôkol. Masa tiel a brala so sebou lavice, stoličky a odsúvala stoly s rinčaním skla. Všetci naokolo kričali, vyskočili a v snahe pomôcť začali sa mlátiť všetkým, čo prišlo pod ruku.
"Pane! Veliteľ Rumed!"
Agarovi sa na okamih naskytol výhľad a skutočne - tí, čo ako prví zaútočili na roľníka, boli oni. Philipova tvár bola zmraštená od zúrivosti a od náhleho prílevu energie bil, kde sa dalo. V mužovi, ktorý sa prepadol cez stôl, spoznal veliteľa šermiarov. Ďalší, ktorý mu pribehol na pmoc, bol Narcin, váľajúc lavice a preskakujúc stoly. Havranec sa s revom zosunul z lavice a kamsi sa plazil. Márne sa hostinský chytal za hlavu.
"Gerenad, rob niečo!" zaúpel zdesený Agar a potiahol dvojča sediace vedľa za plece.
Popred ich tváre preletel tanier a oškrel vojakovi nos: "Čo ako?" Agar nevedel.
Roľník ležal na zemi pod ťarchov útočníkov, no akýmsi spôsobom sa mu podarilo vyslobodiť a o chvíľu s ďalšími dvoma mužmi pomaly získavali prevahu. Až odrazu pravou rukou siahol pod kabát a vytiahol čosi, v čom sa odrazila mdlá žiara svietnikov. Agar chcel kamarátov varovať, no neskoro. Nožíkom dvakrát krátko bodol a zasiahol cieľ. Ozval sa prenikavý výkrik.
Muži naďalej revali a pokrikovali na seba, no to krátke zvolanie začuli i tí, ktorí práve zasadzovali údery Lutnajovi a Žiarecovi.
Ktosi blízko Agara čosi zašepkal.
"Je to on," znela odpoveď.
Keď sa Agar obzrel, už videl len dva plášte odchádzajúcich.
A keď sa obrátil naspäť, ich odevy nasiakovali krvou.

>> Čítať ďalej

6. kapitola, III. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .