Kroniky Anethylgry - 5. kapitola V. časť

18. srpna 2014 v 10:08 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Táto časť kapitoly je prvá písaná s doprovodom Autorského denníka. Ak by ste mali záujem prezrieť si moje myšlienky bezprostredne súvisiace s písaním tohoto diela a tejto časti priamo, môžete nazrieť do 2. autorského denníka zo dňa 8. júla.


Keď vkročil do maštale, privítala ho lahodná vôňa sena odloženého v kútoch. Usmial sa. Veľmi ju mal rád, už od detstva, keď sa za horúcich letných dní kĺzal zo zväzov sena nadol. O pár rokov neskôr ho zas kosil a myslel na to, ako bude jeho koníkovi chutiť. Vtedy bol ešte jeho Šípoň mladý, sivý a dlhonohý
Ponad stojisko vykukla široká hlava kravy. Zvonček na jej krku tíško zazvonil.
"No čo, Muška?" prihovoril sa jej Horec. Muška švihla chvostom a odvrátila strakatú hlavu.
Mali dve kravy. Ostatní sedliaci mali celé čriedy s teľatami, o pánoch nevraviac. No im stačili dve Lužanské kravy. Aké vďačné plemeno! Pokojné, kŕmiteľné, s dostatkom mlieka. Čo by si mohli viac želať?

Nešiel však za kravami. Čakali ho iné povinnosti.
Za dreveným priečelím stáli tri kone. Párik ťažných, do záprahu, a Šípoň. V prítmí tmavého stojiska jeho biela srsť akoby žiarila ako perie labute medzi kačicami. Keď sa mu Horec šeptom prihovoril, vyzrel von a strihol uši. Od mlada mal mládenec slabosť pre biele kone. Ich čistá srsť mu pripomínala sneh a chuchvalce bielych mrakov na letnom nebi súčasne. Nepoškvrnené, ako málo vecí navôkol. Ťažké belúše sa na znášanie dreva z hory nehodili, pretože človek by ich po práci len ťažko obriadil. Nehodili sa ani na lov, pretože boli príliš nápadné. Taký koník by však pekne vynikol v záprahu, no na koč či bričku rodina starého košikára nemala peňazí. Na nič súci, ako jeho pán.
Kôň švihol chvostom. Sklonil hlavu a ušklbol si slamy.
"Ty truľo, to sa neje."
Horec sa zvrtol. Spod steny naproti si doniesol veci na obriadene. Žbilká, hrebeň, kefu, háčik na kopytá a kantár. Odviazal koníka, založil mu uzdu a vyviedol ho do chodby. Začal mu čistiť žbilkom srsť.
Ach, Zorica, Zorička moja. Čochvíľa budem pri tebe... Už videl jej tvár osvietenú ohňom. Videl jej oči rozžiarené šťastím. Zbadal jej líčka, ako naberajú červeň od únavy z toľkého tanca a predstavoval si, ako ju drží v náručí a v doprovode krásnej pomalej hudby ju vedie. No teraz naňho padal prach a kúsky blata.
Kde má sedlo?
Horecova ruka poklesla. Prečo ho nevzal? Vždy to robil. Odhodil žbilko na zem, až sa beluš strhol. Vrátil sa k uzdám a chomútom, no sedla nikde.
Nespadlo? A kam by malo? Nie, určite nie.
Dočerta!
Horec vybehol von. Spoza mračien vykúkalo slnko. Bolo bezvetrie. "Čibec? Sto hromov, kde trčíš?!" Obzrel sa. Hľadela naňho iba metla odložená pri schodoch. "Ty jedno nepodarené decko, v ktorej diere zasa sliediš!"
Určite sa skrýva na čerešni a veselo sa huhne na ňom. Bodaj by ho tam škorce doďobali, až by z jeho dutej hlavy kôstka miesto rozumu vypadla.
"Čibec!"
No všade navôkol bolo ticho. Ešte ani z kuchyne sa neozývali žiadne zvuky. Len holuby odkiaľsi spod povaly zahrkútali. Vrabec jeden, nesedí niekde medzi nimi?
Horec sa pomalým krokom vracal k stajni. Akoby mu ťarcha sveta spočinula na pleciach. Bolo to predsa otcovo staré sedlo a on ho stratil. Čo sa pre neho už ani štipka šťastia nezvýšila?
Premýšľajúc sa rukou dotkol belušovej teplej srsti. No čo, zvládne to i bez sedla.
Vyviedol koňa zo stajne na dvor. Ruky položil na chrbát koňa a šibko vyskočil. Koník sa prekvapene pohol, jeho pán ho nepriúčal jazde bez sedla. Horec ho popchol holeňami, prešli cez bránu a svižným krokom smerovali povyše dediny.
Tešil sa. Vnímal hojdanie belušovho brucha medzi kolenami a ako sa mu prispôsobuje on sám. Kopytá mäkko dopadali na udupanú hlinu a nos mu napĺňala silná vôňa orgovánu z spredzáhradok. keď míňali susedovie domy. Tam býva hrnčiarova rodina, tam zas chovajú prasce. Ten skromný drevený patril rezbárovi bez cechu. Plné červené plody rajčiakov v záhradkách sa vynímali medzi živým zeleným lístím, podobne ako červené jablká. No prevládali tu kvetiny a kry, ktoré jasne vypovedali o nezdravej súťaživosti susedov. Horec tým z duše pohŕdal. Stále sa predbiehali, kto dopestuje šťavnatejšie jablká, kto bude mať krajšie kvety či kto skôr zaseje či zožne polia.
Bol rád, keď tie prisladké domčeky mal za sebou. Pred ním sa rozprestierala iba šíra zeleň, jednoduchá a krásna. Vietor mu na okamih pohladil tvár a on sa nadchol pre tú náhlu nebotyčnú slobodu.
Vedel, kde svoju Zoričku nájde. Už len pri pomyslení na ňu sa mu rozbúšilo srdce a keď sa mu ruka mimovoľne dotkla kľúčnej kosti pod košeľou, zacítil svoj nepokojný tep. Zorica o takomto čase zachádzala k svojej starej mame, aby jej priniesla koláče. To šikovné dievča veľmi rado vypekalo.
Možno sa i jemu niečo zvýši.
Klasy pšenice tíško šuchotali, keď sa pomedzi ne preháňal letný vetrík. Na chvíľu zastavil koňa a pozoroval jeleňa bežiaceho cez lúčinu.
Horec poznal cestu. Možno už i Šípoň si na ňu zvykol, pretože sám od seba zamieril na kopec a potom dolu, krížom cez polia a ponad úzku rieku cez drevený most. Tam pomedzi stromy a za nimi...
Horec zaúpel a nečakane prudko potiahol koňa. Zviera sa zopälo.
To nie je možné. Nie, určite ho klame zrak. Alebo myseľ. Ticho vynadal sám samému a popchol koňa naspäť na cestičku...
Opäť tam však boli.
Pomedzi kmene stromov jasne rozoznal masu cválajúcich koní s ozbrojenými jazdcami na svojich chrbtoch. A koľko ich bolo! Na čele kavalérie sa držali traja jazdci vedľa seba. Jeden v pravej ruke držal tyč červenej zástavy s dvoma nepodarenými vtákmi oproti sebe s vetvou v zobákoch.
Veď čo, cesta nie je široká, obídu ho.
No keď jazdci boli čoraz bližšie a nič nenasvedčovalo tomu, že sa tak chystajú urobiť, Horec zneistel.
V poslednej chvíli zvrtol koňa a ozlomkrk ho hnal naspäť. Dunenie nespočetných kopýt za ním sa blížilo, o chvíľu prihluchne. Mal ich v pätách. Akoby ho chceli zahlušiť a potom rozdupať na prach.
Teraz neboli v čele s vlajkonosičom, ale s ním.
Horecovi vystúpili kropaje potu na čelo. Oblúkom otáčal koňa, aby im uhol z cesty. Dunenie však neprestávalo a keď sa obzrel, videl do tváre prvých vojakov.
Skúsil to opäť. Nič. Kamkoľvek stočil koňa, jazdci stále cválali za ním.
Horec od náhleho strachu nevidel pred seba: "Čo chcete?" Vykríkol, strachom sa neobzerajúc.
Žiadna odpoveď. Len ten hnusný dupot.
"Čo chcete!?"
Holeňami zúfalo pohnal beluša no cítil, že starý žrebec už rýchlejšie cválať nedokáže. Och, Šípoň!...
Akoby tým menom privolal na seba nešťastie.
Tesne popri uchu mu čosi preletelo. Iba čo zazrel ostrý hrot. Šíp zletel pár hodných konských dĺžok pred ním a zaboril sa do hliny. Výstraha.
Odrazu vedel, čo má spraviť. V ústach zacítil horkú pachuť žlče, čo mu prišlo nevoľno. Srdce sa mu rozbúšilo a svaly na spánkoch mu stuhli.
Pustil belušove oťaže a hodil sa na zem.
Zbadal ich a toto bolo jeho trestom.

Dunenie stále neprestávalo. Akoby navôkol neho dupotali stovky koní v divom rytme podsvetnej hudby.
Otvoril oči.
Do nosa mu udrela vôňa rozrytej zeminy a on ležal tam, kde spadol - neďaleko stromoradia, hraníc mariek. Kone nebolo vidieť. Vďaka všemohúcej Matke prírode, že tí muži mali toľko rozumu, že ho nerozdupali a nenechali zahynúť.
Vážne nenechali?
Pod dlaňou zacítil čosi tvrdé, úzke ostré.
Šíp.
Preto ho nechali. Pretože si mysleli, že ho zasiahli.
Dvíhol ruku, aby si odhrnul vlasy zo studeného čela, keď v hline vedľa otlačkov prstov zbabal stopu kopyta.
Jelenieho kopyta.
Horec opäť stratil vedomie.

>> Čítať ďalej

6. kapitola, I. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .