Kroniky Anethylgry - 5. kapitola IV. časť

11. července 2014 v 12:03 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Princ zachytil chlapcov prekvapený pohľad a zdalo sa, že sa dobre baví: "Záfučina je hrozné miesto." Záhadný tieň v jeho očiach pominul. Vrátila sa do nich preňho príznačná iskra veselosti, ktorá zmizla pred piatimi dňami, keď odchádzali z Jeradu. No teraz akoby z neho doterajšia ťarcha opadla a opäť to bol ten Philip, ktorého Agar doteraz poznal.

Agar si povšimol, že vojaci blízko nich spomaľovali svoje kone, nik si nedovolil kráčať pred princom. Posledný kôň odstúpil a odrazu sa chlapec zbjavil vedľa hlavného veliteľa a ďalších významných vojakov. O dva kone napravo Agar rozoznal Havranca. Bol v samom čele družiny!
"Ale večer by sme ju už mali nechať za sebou."
Princ sa naňho usmial, "Máš lepší odhad než ja." Na Melyngarovi sa zdal byť tak vysoko...
Sponad chlapca zahrmel Mliečnikov dôrazný hlas: "Záfučinu večer musíme nechať za sebou, princ môj. Vietor síce poľavil, avšak na večer vždy zosilnie. Nemôžeme tu nocovať."
"Ale veď je takmer isté, že to stihneme."
Veliteľ sa zamračil. Chvíľu sa zdalo, že o čomsi premýšľa, až napokon pustil z ľavej ruky otiaže a ukázal za seba. Obaja sa obzreli. Agar z poníkovho chrbta najprv zbadal nozdry koňa idúceho za ním, potom plece ďalšieho, brucho koňa vedľa neho a nespočetne veľa dupotajúcich nôh. Až potom si uvedomil, čo veliteľ myslel. Spolu s kavalériou putovali krajinou ťažké mračná. "Budú tu čo nevidieť."

Princ sa zamračil, "Máte pravdu, veliteľ. Klusom!" Posledné slovo vykríkol za seba a masa koní za nimi sa dala do dunivého pohybu. Skákajúci Daminol uprostred dlhonohých teplokrvníkov pripomínal veveričku.
"Do Celyngaru dorazíme asi o päť dní, čo poviete, pán Mliečnik?" ozval sa Philip, stojac v strmeňoch. Agar si pomyslel, že medzi zručnosti šľachticov patrí aj plynulé rozprávanie počas akéhokoľvek konského chodu.
"Ak našu cestu nič nepreruší, tak určite."
"Zásoby nám nevydržia. Vo Viničkách v týchto dňoch nie sú trhy," pokračoval Athlysole. V posledných slovách Agar vycítil jemný závan trpkosti. Okrem Jeradu žiadne mesto nemalo privilégium pre celoročné vydržiavanie trhov.
"Ja by som sa skôr obával," Havranec zvrtol svojho vraníka podobného princovmu k rečniacim, "či nás správy o Jerade nepredbehli. Nedá sa určiť, ako sa celyngarčania k tejto situácií postavia."
Princ sa na chvíľu zamyslel. "Máš pravdu, Havranec, ale sedliaci či šľachta by bola sotva rýchlejšia než my."
Havranec zovrel pery, no neprehovoril. No Agar sa mu zo zvedavosti lepšie prizrel. Mladý šermiar niesol meno s významom a také nosili bežní nevoľníci. Dokonca aj chlapcovo meno malo význam - agar bol druh riečnych kamienkov. Toľká česť, ktorá sa Havrancovi dostávala už len spôsobom, akým sa mohol rozprávať s kráľovičom, bola pre bežného človeka nedosiahnuteľná. Takejto cti sa nedostalo ani najvyššiemu veliteľovi kráľovských vojsk. Tieto rozdiely a náznaky si chlapec všímal len teraz a spätne si uvedomil, s akou toleranciou k nemu všetci pristupovali. Čosi mu uniklo.
Chlapec spomalil poníka, zozadu obišiel princovho a veliteľovho koňa, zodpovedne sa vyhýbajúc kopytám, aby sa ocitol pri Havrancovi. Zvedavosť bola silnejšia než on.
Havranec sa naňho prívetivo usmial: "Vitaj!" Koľko prostosti odrazu chlapec badal v črtách jeho širokej tváre s hrubými lícnymi kosťami a ostrou sánkou. Uvedomil si, že s týmto šermiarom sa dosiaľ nerozprával.
Rýchlo sa spamätal a vyhŕkol prvú vetu, čo mu prišla na rozum: "Bol si niekedy v Celyngare?"
Šermiar sa usmial. Jeho vlasy boli skutočne čierne, ako havranie pierka. "Iste, a nie raz. Môj otec sa poznal aj s pánom vojvodom z Celyngaru."
"Vojvodom?"
"To je titul," veselo zakričal Philip predvídajúc chlapcovu nevzdelanosť. Agarovi odrazu padlo nepríjemne vedomie, že odpočúva ich rozhovor.
Havranec s pochopením prikývol: "Je tam krásne. Cez deň sa na nádvoriach ozýva hudba a večer sa hrad odráža od brehu jazera s fontánou a labuťami, jeho tisíckami sviec vysvietené okná sa mihajú na hladine a tie sviece sú všade." Na okamih sa pohrúžil do myšlienok.

Zdalo sa, akoby ich cesta v takomto duchu mala plynúť i naďalej.
Klus im nepomohol. Vetrom nesené mračná boli rýchlejšie než nohy. Keď prvé kone nacvállali, neborák Daminol musel tryskať. Hory pred nimi sa neustále zväčšovali, no nádej, že ešte dnes k nim dorazia, bola naivná. Rozhovory utíchli.
Prvá kvapka za sebou zanechala tmavý fľak na Agarovom plášti. Už zasa!
"Rýchlo!" Začul vykríknuť veliteľa lukostrelectva, Árona. Kvapky nasledovali svoju zablúdenú sestru. Netrvalo dlho, kým sa z oblohy spustil silný lejak. "Pod stromy!" Dodal a stočil svojho koňa doprava, až sa skoro zrazil s ďalšími dvoma.
Agar sa obzrel. Napravo od nich sa v hmle dažďa črtal výbežok lesa Nazdávali sa, že stromy ich ochránia pred vetrom a dažďom, no tie sa pod náporom vetra podľa chlapca až príliš nakláňali. V hline sa tvorili mláky a blato prskalo spod kopýt. Až prvý rad kavalérie prenikol medzi stromy. Dážď poľavil a zmenil sa na šum, osamotené kvapky čpľachtali v pôde.
Ľahkým cvalom šprintovali pomedzi kmene stromov. Vietor prefukoval riedky les, vháňal vetvičky do tvárí či odrazu šľahal do chrbta. Vrcholce stromov sa ohýbali a skláňali, ani čo by si chceli votrelcov lepšie obzrieť. Zaprašťalo drevo a ďaleko pred nimi víchor strhol konár.
Vtom niekoľko jazdcov divo vybehlo dopredu. Keď míňali Agara, spoznal tmavohnedého Gerenadovu kobylu, Pstružneca a Havranca. Rozptýlili sa medzi stromami. Akoby čosi naháňali.
Koruna mladého stromu pred nimi sa priveľmi naklonila. "Pozor!" Družina strhla svoje vzpínajúce sa kone a už sa len dívali, ako cestu pred nimi s praskotom zahatal strom.

Na mieste, kde sa mladý buk pod náporom vetra zlomil, sa črtali ostré kusy dreva. Agara zamrazilo, keď prišli bližšie. Pod pňom ktosi ležal. Rýchlo zosadol z vykopujúceho poníka. Rozbehol sa na pomoc.
Zablátený muž, ktorého kmeň takmer pridlávil, sa s dychčaním vyprosťoval spod neho. Agar zazrel jeho uhľovo čiernu šiju. "Havranec!"
Havranec ležal horeznak, s ľavým bokom a nohou privaleným kmeňom. Tvár mal rozpálenú a po čele mu stekal pot. Lapal vyrazený dych. Niekoľkí vojaci s Mliečnikom dobehli k stromu a pokúšali sa ho odvaliť.
"Dýchaj, Havranec..."
"Tam - Červená breza... Ja-"
Mladý gaštan pomaly povoľoval a odvaľoval sa z privaleného tela. Keby bol peň hrubší... na to nechcel chlapec kľačiaci vedľa šermiara ani pomyslieť. Havranec sykol od bolesti. Ľavú nohu mal čudne vykrútenú. Princ s pomocou Kalinca a Lutnaja ho opatrne podopreli. "Za brezou... Za brezou stál človek - červený... Pozoroval..."
"Pokoj, kamarát," odpovedal Philip, zatiaľ čo Lutnaj hľadal ďalšie zranenia. "Bolí ťa niečo?"
"Jasnosť," z druhej strany pŇa vykukla Gerenadova tvár s vytreštenými očami. Bol bledý ako mlieko: "Medzi stromami sme zbadali akúsi postavu, rýchlo však zmizla. Havranec vyrazil dopredu, ja so Žicoňom za ním. Človek zmizol, keď odrazu sa jeden zo stromov vyvrátil a rúti sa rovno na nás. Vykríkol som na Havranca. Ten sa snažil zastaviť koňa. Zviera sa splašilo, keď zbadalo strom. Vzopälo sa, on sa neudržal a spadol. Kmeň ho v tom okamihu privalil."
Vietor naďalej šumel a divo sa preháňal v korunách. Zamračená obloha potemnela. Praskot lámajúcich sa vetvičiek znel hrozivo až sa nevdojak obzerali po stromoch. Hlavný veliteľ vyhľadal niekoľkých vojakov, ktorí hneď preskočili kmeň a vybehli napred hľadať stopy.
"Nechaj ma, Lutnaj, som v poriadku... Vstanem."
Lukostrelec odstúpil a pokrčil plecami.
Mliečnik si prekrížil ruky: "Vážne? Tak to skús."
"Iste, ja..." Nedôverčivý Havranec skrčil svoju pravú nohu pod seba. Zachytil sa vedľa postávajúceho vojaka a pokúšal sa dvihnúť na ľavú nohu ale tá ostala bezvládne ležať. Keď ho pri štvrtom pokuse tak pichlo v boku, až sa nechtiac skrútil, Philip ho zarazil. Havranec zavrel oči. "To nič, ja... Len si trochu oddýchnem... Kde je môj kôň?"
"Ušiel, Havranec."
Šermiar si odhrnul čierne vlasy zakrývajúc rukou tvár, zatiaľ čo mu Lutnaj prezeral nohu. Nemali nič, čím by ju spevnili.
V praskote vetvičiek a hučaniu vetra sa ozvali kroky vracajúcich sa zvedov: "Nič sme nenašli. Iba vraný kôň cvála krížom cez roviny smerom na juh. Máme ho ísť chytať?"
"Musíme ísť ďalej," vyhlásil Philip. Havranec ticho zanadával.
"Súhlasím. Do sediel, o chvíľu odchádzame!" Veliteľ sa otočil k Lutnajovi: "Tá ryšavá kobyla je tvoja?" Lukostrelec prikývol. "Je dosť ťažká, unesie teba a Havranca." Mliečnik sa spokojne zvrtol.
S Agarovou chabou pomocou pomohli Havrancovi vstať. Lutnaj priviedol odsedlanú kobylu zatiaľ čo zraneného podopieral Žicoň z jednej strany, Philip z druhej. Opatrne ho vyhodili do jej sedla. Agar sa snažil nevšímať to, ako ten dobrý šermiar zatínal zuby a snažil sa nekriviť bielu tvár. Keď takto sedel na koni, s jednou nohou bezvládne spustenou pozdlž brucha, bol naňho biedny pohľad. Lutnaj sa vyšvihol za ním.
Všetci vojaci už stáli uprostred cesty a keď sa k nim pridal al Lutnajov kôň, dali sa do pohybu. Obišli kmeň, pričom Agar nespúšťal zrak z jeho hrozivo trčiacich konárov.
"Vieš, čo máte ty a ten buk spoločné?" ozvalo sa vedľa neho.
"Netuším, Gerenad," tušil, že vysvetlenie nebude vhodné situácie.
"Obaja statočne viete, kedy si dovoliť spadnúť. Vždy vás niekto zachytí," uškrnul sa a potľapkal chlapca po pleci. Ten jeho ruku striasol a mrzuto popchol Daminola.

Autor fotografie: Tomsumartin;

>> Čítať ďalej

5. kapitola, V. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sarinka Sarinka | Web | 11. července 2014 v 15:06 | Reagovat

Neskutočne sa mi páči tvoj štýl písania :)

2 Créatio Créatio | Web | 12. srpna 2014 v 21:49 | Reagovat

[1]: Ďakujem, Sarinka! Som veľmi rada, že ťa to zaujalo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .