Kroniky Anethylgry - 5. kapitola III. časť

6. července 2014 v 22:24 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Spod kopýt koní sa uvoľňovali kamienky a vratká hlina. Kone nespokojne fŕkali, prudko dvíhali hlavy a vytrhávali jazdcom otiaže z rúk. Bol to druhý deň ich putovania a práve sa snažili zdolať neobývanú Záfučinu, no jej prudký vietor ich akoby vyháňal preč. Už hodnú chvíľu sa veliteľ snažil prekričať ho: "Zosadnite!" Vojaci v jeho blízkosti zoskočili na zem, tí vzadu si jeho príkaz domysleli. Čižmy sa zabárali do hliny a suchého lístia.
Bol to piaty deň ich putovania.
Ich cesta pokračovala prudkým zrázom. Muži pravými rukami objali konské krky a opatrne začali zostupovať. Chodidlá vedľa ťažkých kopýt, hlina v suchých očiach, v nose pach konskej srsti. Kavaléria sa pomaly pohýňala.
Len na vrchole zrázu postával hnedý poník a s vytreštenými očami hľadel na zmenšujúce sa zadky kamarátov. Krk stuhnutý, hriva zježená, predne nohy zarazené do zeme ani koly. Chlapcove tíšiace slová odnášal vietor spred úst. Kavaléria už pomaličky mizla kdesi dolu. Vojaci sa zaoberali zostupom a svojimi vystrašenými koňmi, nik sa neobzeral za seba. Len vietor zavýjal a kvílil, akoby sa na tom všetkom neskutočne zabával.
Až predsa...

"Domirad!" zvolal Agar, aj keď ho kamarát nemohol začuť. Ale kývanie určite uvidí.
Áno, zbadal to. Čosi zakričal svojmu bratovi, ktorý sa lopotil so svojou kobylkou vedľa a so svojim tmavým hnedákom sa otočil naspäť. Pár mužov za ním mu uhlo z cesty a Agar ho s výčitkami svedomia pozoroval. Výstup nahor bol rovnako ťažký ako zostup, a splašený valach to svojmu jazdcovi neuľahčil.
"Nechce?" dychčal Domirad, keď sa už konečne skláňal nad ním a prehodil si hnedákove remene cez plece. Agar mu slová odčítal z pier. Nestačil prikývnuť, už mu dvojča bralo poníkove otiaže. Potkýnajúc sa podišiel k poníkovi, odopol remene z udidla a pustil splašené zviera. Daminol sa rozcválal pozdlž zrázu a zúfalo hľadel dolu na pohýňajúce sa stádo.
Domirad sa vrátil k vystrašenému chlapcovi: "Chyť sa Havrana," povedal. Agar zdesene kývol hlavou k poníkovi aby sa opýtal, čo s ním, no Domirad zrejme nepovažoval za vhodné odpovedať. Len naňho hľadel a čakal, kým sa Agar zprava zachytí hnedákových oťaží, ktoré z druhej strany napínl. Chlapec sa desil tých silných nôh s kĺbmi väčšími než jeho päste a keď všetci traja začali pomaly zostupovať, čakal, kedy sa pod ne zrúti.
Vietor nepoľavoval. Dul nárazovo a okrem slov kradol výdychy, myšlienky, i kráčajúce nohy. Agarovi sa videlo, akoby ten zostup nemal konca a zakaždým, keď sa obzrel, videl siluetu poníka črtajúcu sa proti oblohe, ako hrabe kopytami, kluše zo strany na stranu a zúfalo hľadí nadol. Najradšej by sa preň vrátil, ten pohľad mu zvieral srdce.
Odrazu sa žrebec pošmykol. Dvíhol hlavu, otiaže vyleteli chlapcovi z rúk. Nad sebou videl jeho tmavú siluetu a obrovské kopytá svištiace vzduchom.
Vodopád rútiacej sa hliny ho stiahol so sebou.
"Agar!"
Dĺho padal a naberal na rýchlosti. Niet sa čoho zachytiť, všetko sa rútilo s ním. Akýsi kameň mu popálil rameno a v ušiach mu pílilo divé erdžanie.
Až do niečoho prudko vrazil a vykríkol.
"Och, pokoj, kamarát, už stojíš."
Agar hľadel do tváre, ktorú zanechal kdesi povyše zrázu...
"Môžeš vstať?" Gerenad z neho oprášil hlinu. "Teda, mal si najpraktickejší zostup zo všetkých. Len si si mohol trocha lepšie naplánovať smer, nechcelo sa mi behať takú diaľku za tebou." Staršie dvojča sa trocha chvelo, keď ukázalo dolu za seba. Ocitol sa takmer na samom konci zrázu, avšak pár konských dĺžok pred ním trčali ostré špice skalísk zo zeme. Chlapec si radšej ani nepredstavoval, čo by sa z neho zvýšilo nebyť Gerenada. Teraz cez ne preskakovalo niekoľko postáv a bežalo k nim. "No, Agar, kde si mi nechal brata? Negúľa sa hádam niekde za tebou..."
Agar sa obzrel. Domirad sa ešte stále potácal s koníkom a ustarostene hľadel smerom k nim. Gerenad naňho zakýval a dvíhol otvorenú dlaň do vzduchu, všetko je v poriadku. Domirad prikývol a konečne zastal, aby si odpočinul.
"Čo sa mu stalo?" vyprskol Philip a rýchlo si kľakol k roztrasenému chlapcovi. Ostatní muži boli o mnoho krokov za ním, čo kráľovič tak rýchlo bežal. "Je ti niečo?" V očiach sa mu čosi zračilo, no Agar nevedel, čo.
Miesto neho odpovedal Gerenad, no to už pri nich boli i ostatní a Agar mu v tom zmätku nerozumel. Havranec si čupol z druhej strany a zovrel chlapcovo plece. Veliteľ Mliečnik stál obďaleč s prekríženými rukami na hrudi.
"Nie, nič mi nie je," odpovedal Agar. Nadvihol sa, aby to Philipovi dokázal a zotrel ten ustarostený výraz z jeho tváre. No pozabudol sa. Princ rýchlo nadvihol chlapcovo rameno a ten čudný výraz v jeho očiach sa ešte prehĺbil. Odrazu vstal, muži mu skoro nestihli uvoľniť cestu, čo tak rýchlo okolo nich prešiel a zmizol kdesi vzadu.
"Nie je to nič hrozné, iba škrabanec. Ten sa zhojí a o dva týždne naň aj zabudneš," prihovoril sa mu Bazín, šermiar starý tridsaťosem zím a pomohol mu vstať.
O líce sa Agarovi obtrelo čosi teplé a na brade zacítil dych. Keď sa obzrel, hľadel priamo do hnedých očiek. Strach o chlapca bol pre poníka silnejší než des zo zrázu. Šťastný pohladil Daminola po žuchve a keď sa zhluk mužov roztrúsil, tíško sa rozplakal, zabárajúc tvár do Daminolovej hrivy.
"Najradšej by som toho koňa poobšíval, ako sa patrí. Ja že ti pomôžem a skoro ťa môj kôň porazí," Domirad vyzeral skľúčene, keď si s bratom kľakol vedľa neho. Jeho rozrušený kôň poklusával naokolo s dvihnutou hlavou a nič neušlo jeho pozornosti.
"On sa časom upokojí, braček."
"Je valach, Ger. Ten sa mal upokojiť už po dvoch zimách!"
"Čo by si chcel? Takú kobylu, akú mám ja? V noci sa bojím o svoj plášť a cez deň ju musím po každom kroku presviedčať, aby spravila ďalší. Keby aspoň nehrýzla. Agar, k tej sa nepribližuj," žmurkol Gerenad.
Domirad zanadával, oprašujúc z chlapcovho chrbta hlinu.

Putovali už šesť dní, avšak Agarovi sa videlo, akoby cestu započali len včera. Stále mal pred očami zhorenisko a stále tomu akosi neveril. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, prirýchlo! Jedna poľovačka sa zvykla chystať aj pol týždňa a odrazu stačilo jediné ráno, aby princ pozbieral svoje stráže a druhov a dokonca zavolal aj jeho. Nikdy predtým sa to nestalo. On, hlupák, chcel ešte princa zavrátiť naspäť, pri pomyslení na to mu prebehol po chrbte mráz. Či vtedy tušili, že unikajú pred smrťou? Napriek všetkému o tom Agar pochyboval.
Athlysole mu zachránil život, rovnako ako všetkým vôkol neho.
No Agar vedel, že i keď sú tu, ich srdcia už navždy ostali v Jerade.
On, chlapec bez domova, obstál najlepšie. On nemal rodinu, preňho nejestvovali osoby, ktoré v podhradí zanechal. Mŕtvych nemožno zanechať. O svoju rodinu prišiel vtedy, keď mu umrel otec a brat. Obchodník so zeleninou podhradie opustil už pred rokom.
Ale Kastar...
Keď sa ešte pred rokom motal po trhovisku a vyhrával na svojej gitare, keď sa pri ňom prvýkrát pristavil Philip, Agar si v prvom momente myslel, že opäť vidí svojho brata. Až keď sa lepšie prizrel, pobadal svoj omyl. No napriek honosnému odevu a trocha inému výrazu tváre bol preňho Kastarom. Vedel, že nič také nie je možné, neveril na duchov. No bolo to, akoby sa k nemu jeho brat vrátil.
Agar povolil Daminolove oťaže, aby si ustatý poník mohol uvoľniť krk.
Putovanie, hľadanie potravy a zodpovednosť za vlastný život vojakov naučilo žiť v prítomnosti za veľmi krátky čas. Napriek tomu, že len zopár z nich skutočne zanechalo svojich najbližších v Jerade, hrad bol pre všetkých domovom. Strata im trhala vnútra na kusy a zároveň všetkých spojila.
Z myšlienok ho vytrhol smiech. Skutočný bujarý smiech!
"A potom, -" šikovný lukostrelec, ktorého volali Žicoň, sa snažil prekričať smiech aj keď jeho samotného zadúšal: "A potom som k nemu prišiel a povedal mu: Vari už nemáš ani to, čo som ti ja dlžný? Mali ste vidieť, ako odtiaľ utekal!" Smiech sa znásobil.
Po chlapcovej pravici sa nečakane zjavil čierny kôň.

>> Čítať ďalej

5. kapitola, IV. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 vrania vrania | E-mail | Web | 2. ledna 2015 v 23:06 | Reagovat

Trošku sa mi nepozdáva slovné spojenie "vratká hlina" =D
Hneď v úvode akoby si mala trošku prehádzané vety (fúkal vietor. putovali druhý deň tak a tak. veliteľ sa ho snažil prekričať.). ĎAlej by som tam dala konkrétne, koho viedli. Dá sa to vydedukovať, ale je to trošku mätúce, odpútava to pozornosť od deja =)
Ja už ani neviem, čo by som ti mala chváliť =D Veď sa stále opakujem - staré pekné slovíčka, scénky s Daminolom (aj keď, neviem prečo, doteraz som bola v tom, že je biely a ajhľa, hnedák sa z neho vykľul =D). Mám rada, keď sa tvoje postavy rozprávajú. Normálne ich počujem, s takým... ako to opísať... trošku ťahavým "spevavým" prízvukom =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .