Kroniky Anethylgry - 5. kapitola II. časť

1. července 2014 v 22:27 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Obedňajšie augustové slnko ostro pripekalo a nenapojená tráva sa skláňala k zemi. Kvapky dažďa ani len nepomysleli na to, aby zavlažili suchú pôdu a vietor zrejme hladil konáre iných stromov. Tu sa ani lístoček nepohol, len bača kdesi v susednej doline pásol svoje ovce. Hudba ich zvončekov a bečania sa rozliehala doďaleka...
Hľa, a predsa.
Hore po pasienku si vykračoval akýsi mladý muž. Silné nohy veselo šliapali trávu, ktorá sa za ním už nedvihla. V prstoch krútil stonku bielej ruže a veselo si popiskoval, akoby celý svet patril jemu.

Tu zrazu zastal. S doboka naklonenou hlavou hľadel na krík vŕby. Klobúk v jeho ruke pomaly ovisol. "Prúty. Vraj prúty mu mám nazbierať. Akoby si to nevedel sám spraviť!" Frajersky si zastokol ružičku za stuhu klobúka. Akože to otec vravel? Konáre majú byť dlhšie, ohybné a dosť pevné. Na koncoch sa nemajú štiepiť, nie ako tento. Ale henten bude isto dobrý...
Tiene sa o kus predĺžili, keď sa mladík vystrel. Na zemi vedľa ležala riadna kopa prútov. Pohľadom ju chvíľu odhadoval a spokojne pokýval hlavou. Konečne bude otec musieť uznať, že jeho syn odviedol dobrú robotu. Spokojný sám so sebou sa zvalil do trávy vedľa prútia. Predsa len, taká robota by skolila nejedného statného muža, vari nie? Klobúkom si prikryl tvár, nech ho slnko nepáli. Načúval spevu vtákov, kdesi preletela včela. Ako krásne rozvoniava orgován. A tie ovce len bľačia a bľačia. Robotným ticha nedajú. Vari ich len ruší pri pasení, kradne steblá spod zúbkov? I tak fajná nie je, tá tráva pichá horšie než tucet ježkov. A vlastne už ani nie...
"Vstaneš?!"
Čosi zamrmlal a prevrátil sa na druhý bok.
"Ty drichmúň akýsi, chrbtom sa mi obracať budeš!?"
Mládenec precitol, zťažka otvoril zaspaté oči. No razom bol na nohách, akoby doňho udrel blesk. Stál pred ním postarší muž, o pol hlavy nižší než on, tvár červená od hnevu. Ako ho našiel? "Či som ti nekázal, aby si hneď a zaraz doniesol zopár prútov? A ty si tu vychrupávaš až sa zem otriasa a vedľa teba kopa vrbíc, žeby ťa cez ňu ani plch neuvidel!" Mužovi preskočil hlas.
"Nie, otec, ja..."
"To celé si mi chcel do domu naznášať?! Či celú vŕbu dokmásať a potom sa rozhodnúť, ktoré prúty sú dobré?"
"Nie, otec..."
"Nie prútia, len hanbu do nášho domu nosíš, mne a našej rodine. Ani pole neobriadiš, len aby ťa človek do žiadnej roboty nevolal, ináč mu škodu narobíš miesto osohu! Robiť si mal, priúčať sa v cechu, sám sa starať o zvieratá a pôdu, sám sa chytať roboty, - ženiť si sa už mal! Stále tvojej matke vravím, čo si ty za omyl prírody, ale ona nie, tá sa ťa musí stále zastať. To je tvoja odplata, Horec?"
"Mamičku do toho nemiešajte!"
"Ešte i také pekné meno ti vybrala, po kvetine, akoby už vtedy tušila, aký budeš. Iba na okrasu - Horec neužitočný, ako kvet, - Vari mi tu nereveš?!"
Horec sa odvrátil.
"Ešte i krehký si ako kvetina, namojdušu." Sedliak sa plný opovrhnutia otočil a odišiel.

Horec sa zohol pre klobúk. Vŕba bola celá poškubaná až sa ani na ker nepodobala. Škoda, lebo ani z prútia nič nebude. Neodnesie ho domov. Keď je otec taký múdry, nech si ide preň sám.
Otec. Aké ťažké slovo.
Vôbec to nie je po prvýkrát, čo sa s ním pohádal. Raz dokonca košikár jediným úderom rozbil stôl, čo sa tak rozzúril a on musel zohnať nový. Iste, nepodarilo sa mu to a otec mu to dal pocítiť.
Všetko, čo mládenec robil alebo neurobil, bolo zle. Slabo nakŕmil prasce, pri výmene podstieľky spod koní postrácal priveľa slamy. V zime nenarúbal dosť dreva, v lete krivo pokosil lúku. Na jar prihusto posial na poliach, v jeseni ich nedooral. Celé dni vraj len presedel či sa za dievčatami obzeral. A čo mal robiť? Boli časy, kedy sa i roboty chytal alebo chcel chytiť, pýtal sa otca či nepotrebuje pomoc. "Nie, Horec. Máš mi to dobabrať, radšej sa sám potrápim." No tak keď on takto, vari Horec ináč?
Dokonca aj mladší brat Čibec si z neho uťahoval, zo svojho staršieho brata! Eše mal ten krpec dosť odvahy aby poštval proti nemu i ďalšich chlapcov z dediny. Až napokon nebolo domu, v ktorom by sa nešuchlo, že miestny košikár si nevie rady so svojim najstarším synom. Bodaj by ich všetkých čerti vzali!
Ach, vŕba. Ctižiadostivosť mu zatienila rozum a ona si to odniesla... Ale veď, čo ho po tom, narastie nová.
Horec sa zvrtol a vykročil.


Autor fotografie: Tomsumartin;

V dedine bolo rušno, keď sa mládenec vrátil. Ženy vedno po práci posedávali na lavičkách pri domoch a zhovárali sa. Zas len ohovárajú, klebetnice. Horecov pohľad nevdojak zablúdil k jednému domu na kraji dediny s vysadenými ružami v predzáhradí. Nemýlil sa. Na schodíku sedelo mladé plavovlasé dievča a hralo sa s mačaťom. Keď ho zbadalo, rýchlo uložilo mačiatko do košíka a pobehlo mu v ústrety. Srdce sa mu vrelo rozbúšilo.
"Nehraj sa s ním, poškriabe ťa," povedal Horec, keď zastal pri plote.
"Pekné je, že? Susedia nám ho dali, majú ich veľa," usmiala sa Zorica držiac mača v náručí. "Rada ťa vidím, Horecko."
"Veď i ja." Ako sa vždy rozkošne červenala pripomínajúc púčik jarnej ruže. Niekedy sám sebe nemohol uveriť, že to dievčatko je jeho. Skutočne jeho. Sebavedome sa lakťom oprel o plot. "Počúvaj, Zorka, pozajtra večer je muzika v dolnom hostinci. Poď si potancovať, i ja idem."
Zorica uhla zrak a úsmev jej vymizol, "Nemôžem, mama mi nedovolí. Treba dom vypratať."
"Nie vypratať, zabaviť sa treba! Či si myslíš, že môj otec bude rád?"
Slnko sa skláňalo tesne nad kopcami. Zorica si rukami objala ramená, bolo jej chladno.
"Pokúsim sa mamku prehovoriť. Príď zajtra."
Horec sa usmial, "Prídem." Prídem, Zorička, určite prídem, hoc by ma otec nepustil. Hoc by ma zamkol do maštale či poslal na kraj sveta, prídem. Už ho nebolo. Rezko kráčal domov s teplou vidinou ďalších dní. Oddýchne si, zabaví sa. A Zoricu tak vytancuje, až topánočky postráca. To budú všetci pozerať!
Ich dom stál na druhom konci dediny. Posledný zkraja, tak sa to učil ako malý, s poschodím, veď kedysi patril richtárom! Teraz tu bývajú ľudia len o trošku chudobnejší. O trošku viac. No keby pár osôb ubúdlo, napríklad jeho brat... Čibec! Už od plota ho videl, ako vysedáva pod strechou na priečni rebríka a hompáľa nohami div mu neodletia. "Bodaj by si spadol!" zakričal naňho. Najradšej by ten rebrík bol polámal.
"Bodaj by si sa ty roztiekol ako maslo, braček. Doma sa varí kaša."
"Čo taký vrabec ako ty o tom môže vedieť, keď len na rebríku vysedávaš ani čo by to strom mal byť."
"Závidíš?"
"No tebe už hej, vtáčik."
Zamieril k domu a pod bratovým posmešným pohľadom otvoril dvere. Nikdy by to z vlastnej vôle neurobil, ani keby neviem čo bolo. Radšej by oknom liezol, než by mal stretnúť svojho otca, no na šiji cítil bratov výsmešný pohľad.
Hrozivo stál na prahu. I keď ho Horec prevyšoval o pol hlavy, teraz to bolo zanedbateľné.
"Kde si sa toľko ponevieral! Okamžite sa prac dnu, mamička ti už dvakrát polievku prihrievala."
Rýchlo sa prešmykol popri ňom. Otec ho vtedy obdaril prudkým zauchom, až mládenca v očiach zaštípali slzy. Sklonil hlavu, aby si otec nič nevšimol.
Posadil sa za stôl, na ktorý už jeho mama stihla položiť tanier s polievkou. Práve mu odrezávala krajec chleba. Jej oči sa mu vyhli. Vždy plakala, keď sedliak kričal na svojho syna. Ona ho aspoň mala rada, nech bol akýkoľvek.
Dvere sa zabuchli, zrejme otec šiel kŕmiť kravy. "Matka, neplačte," povedal ticho. Bodaj by ho s bučaním zjedli...
"Jedz," stroho mu odpovedala a s metlou v ruke zmizla do vedľajšej izby.
Kapustová polievka so zemiakmi. Tá mu vždy veľmi chutila. Prisolil si chlieb. Vo dverách sa opäť zjavil otec. Bez slova podišiel do stredu miestnosti k jediacemu synovi, potiahol drevenou stoličkou a posadil sa. Horec odložil lyžicu, už sa nepatrilo jesť. Sedliak chvíľu skúmal syna pohľadom, akoby čosi zvažoval. Jeho tvár nadobudla nepreniknuteľný výraz. Až prstami krátko zaklopal po dreve, čo značilo, že sa rozhodol.
"S mamičkou sme uvážili, že bude najlepšie, ak ťa kamsi vyšleme. Popýtal som sa v meste, či niekto nehľadá učňa. Áno, učňa. Pôjdeš sa učiť za čižmára, je to dohodnuté."
Horec sa vystrel. To od neho otec nemôže chcieť! "Kedy?"
"Na jeseň. Akonáhle zo stromov spŕchne lístie, pôjdeš ta. V Červenci je dobrý čižmár, ten ťa už zaučí." Keď si otec myslí, že ho čižmár niečomu priučí, bude to asi tvrdý človek. Iba o takých by mal otec mienku, že čomusi zaučia jeho neschopného syna.
Horec odrazu vyskočil: "Prečo práve na zimu! Pôjdem, ale neskôr. Na jar, keď sa sneh roztopí..." Odrazu cítil, že potrebuje pre seba získať čas. Nevedel na čo ani prečo, iba cítil, že to tak musí byť a musí sa mu to podariť.
"Nie. Povedal som na jeseň a moje slovo platí."
"Na jar."
"Horec!" Horec sa dvihol a chystal sa na odchod. Sám nevedel, ako sa to opovážil. "Okamžite sa vráť!"
Horec sa pootočil, "Na jar."
Otcova tvár bola stále nečitateľná. Ostala taká i vtedy, keď po dlhej chvíli povedal: "Dobre. Ale prv poorieš pole pod orechmi."

Autor fotografie: Tomsumartin;

>> Čítať ďalej

5. kapitola, III. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .