Kroniky Anethylgry - 4. kapitola IV. časť

21. dubna 2014 v 22:17 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Po mĺkvej chvíli, kedy dvojčatá s nezvyčajnou vážnosťou a smútkom pokukávali po Agarovi, sa započúvali do rozhovorov vôkol nich. Agar si uvedomil, že vojaci hovoria o kavalérií cudzích jazdcov: "Možno nejdú do kráľovstva, možno sa nemáme čoho báť," uvažoval čiernovlasý šermiar, ktorého meno si chlapec výnimočne pamätal, Scílaj z Ľadozeme. "Sotva majú nepriateľské úmysly. Možno chcú hrad iba obísť, veď naša krajina sa Jeradom nekončí."
"Kam by chceli ísť? Do Bielovodskej doliny? Do Čerešian či Vetristého mesta? Čo by tam robili? Kráľovstvo hradom nekončí, ale veľa toho za ním tiež nie je," odporoval mu veliteľ Mliečnik.

"No a čo ak predsa! Čo keď si povyrazili niekam na túru, ponatriasať kosti tak ako my?" ozval sa Gerenad a dvojča ho obdarilo obdivným pohľadom.
Havranec sediaci po ľavom boku kráľoviča však pokrútil hlavou: "Pochybujem."
Vtedy sa pohľady prítomných akoby na povel posunuli naľavo. Len veliteľ našiel odvahu ozvať sa: "Vaša jasnosť, čo vy na to?"
Kráľovič sa strhol zo zamyslenia, ani čo by ho pichla včela.
"Ćože?"
"Och, milý princ, žijete! To je radosť počuť. S ostatnými premýšľame nad tým neznámym zhlukom jazdcov, ktorých sme dnes videli cválať smerom k hradu. Čo vy na to?"
Philip sa vystrel: "Čo si ja o tejto veci myslím?" Jeho hlas znel nezvyčajne prudko. "Prečo ste sa ma nepýtali na názor vtedy, keď sme zišli z cesty? Moja myseľ už nie je schopná takýchto vznešených pchodov."
Veliteľ sa zamračil, "Ospravedlňte ma za moju opovážlivosť, ale to vy ste sa chceli hoc i sám potácať lesom, len aby ste došli domov skôr."
Princov šepot bol sotva počuteľný no ostrý ako čepeľ jeho meča. "Ja som sa v tomto lese, v kráľovskom lese, ešte nikdy nestratil, veliteľ."
Mliečnik sa odvrátil. Ignoroval pánove slová a miesto toho sa obrátil na svojich vojakov: "Chlapi, pripravte nocľah." Jeho tvár ostala nečitateľná, no Agarovi sa jeho vrásky zdali byť hlbšie.
Muži sa hneď dvihli a usporiadane sa pustili do príprav na nocľah. Vyčistili široký kruh zeme od polámaných halúzok a kameňov a ktosi zasypal ohnisko. O pol zvona už každý prosto zaspal tam, kde si ľahol. Niektorí prikrytí svojimi plášťami, iní nie, podľa toho, ako skoro im spánok privrel viečka. Ich chrápanie statočne otriasalo horou.
Len Agar bdel. Ležal pri koreňoch duba a s akýmsi stiesneným pocitom hľadel do jeho koruny. V bruchu cítil bolesť. Vždy sa mu listnaté stromy veľmi páčili, no dnes ich jaksi nedokázal oceniť. Konáre mu pripadali ako hrozivé ruky, ktoré sa skupinu chystali obklopiť a zajať. Keď pozrel nižšie, pred seba, na východnom horizonte zbadal oblohu žiariacu oranžovým svitom. Do rána pritom ostávalo ešte pár chvíľ.
Zlá predtucha mu nedopriala spánku.

Krátko po svitaní bola družina na pochode. Vtáci nad ich hlavami si šli duše vyspievať. Tráva sa od ťažkých ranných sĺz klonila k zemi a ligotala, akoby ju ktosi posial drahokamami a oni kráčali po jazdeckej ceste popri koryte Amurrinu. Na jeho vlnách sa vznešene niesli divé kačice, zrejme si namýšľajúce labutí pôvod.
"Aké krásne ráno! Vyspali ste sa, kamaráti?" Gerenad priam kypel veselosťou a očividne bol jedným z mála oddýchnutých.
"O chvíľu sme doma. Už sa neviem dočkať poriadnych raňajok."
"Aby si si ich zaslúžil, braček. Vraciame sa predčasne a bez úlovku, ten sme totiž zjedli."
Energickým klusom postupovali po miernom svahu porastenom štíhlymi javormi. Za ním nasledovala Buková dolinka, aby vzápätí opäť vychádzali na svah. Agar ten kopec poznal, - bol to ten vŕšok, na ktorý ho princ kedysi vyviedol a on odtiaľ po prvýkrát uvidel svoj druhý domov z výšky. Kráľovský výhľad ako na dlani, veru!

Začiatok: 2:27; | Koniec: 5:00

Prvé kone už kráčali po temene kopca. Keď odrazu jazdci zastali. Ďalšie vrazili do nich a erdžali, zatiaľčo prví jazdci na kraji vrchu zamrzli a zízali kamsi dolu. Čosi sa deje, pomyslel si chlapec. Hlavný veliteľ na čele sa obrátil a krátko zamával na kráľoviča. Jeho valach vybehol hore kopcom a ako sa blížil k veliteľovi, vojaci s koňmi sa mu ustupovali. Čosi sa stalo. Traja kamaráti šli takmer na samom chvoste pochodu. "Tak ich omráčil výhľad?"
Vojaci sa nehýbali, iba sa dívali nadol a dívali...
"Preboha, čo sa deje?" Kamaráti pohnali svoje kone a takmer vybehli hore svahom. Keď sa ktosi rozkričal: "Stojte, princ!" Athlysole zoskočil z vraníka a po vlastných sa chcel rozbehnúť dolu k Jeradu. "Stojte!" Do oboch ramien sa mu zavesili jeho vlastní vojaci.

Zamrazilo ho a nebolo to chladným ránom. Pretrel si oči, uštipol sa do ramena, no márne. Nebola to vidina, ani sen. Všetko, čo kedysi na Jerede stálo, ľahlo popolom.
Padlo.
To nemôže byť pravda. To svojim očiam neuverí.
V uliciach sa váľali obhorené trámy domov a kde-tu ešte posledné oranžové plamene pahltne obžierali sttrechy. Strešné šindle chýbali, okná boli vybité a zhorené. Severný múr horného hradu sa prepadol a ostala po ňom len diera, ako rozďavená, vysmievajúca sa papuľa. Zdalo sa, akoby miesto žuly bola postavená z pergamenu.
Nik ich už nečakal a oni sa už nemali kam viac vrátiť. Už nebol žiaden Jerad. Žiaden kráľ... Už nemá otca.
"Nech žije kráľ..."
"Kráľ je mŕtvy! Nech žije kráľ!"
Ozývalo sa navôkol. Zastreto, zachrípnuto. Jeho vojaci zosadli z koní a kľakali si pred ním do trávy. Spoza kopcov vyšlo slnko a ožiarilo jeho tvár. Akoby ho uznalo svojim monarchom. Athlysole sa zmätene obzeral. No akosi vycítil, čo má urobiť.
Spod plášťa vytasil svoj meč. Vojaci vyzreli nahor. Aj vtáci na okamih utíchli. Čepeľ strieborného, nie zlatavého meča sa v slnku ostro zaleskla.
Toto sa nikdy nemalo stať...
"Kráľovstvo padlo prudko a tvrdo, ako lístie skmásnuté vetrom." Akoby jeho pery samotné formovali vopred dohodnuté slová. Akoby sa tie slová rodili kdesi hlbšie než v ňom. Nerozumel tomu. "Dnešná strata bude dlho tiecť našimi žilami. No sľubujem vám, stojac nad prahom zničeného, že vás..." prehltol," že vás ako váš kráľ, hodný svojho rodu, povediem i na kraj sveta, ak ma budete chcieť nasledovať. Nech je svit dnešného dňa svitom nového Jeradovského kráľovstva a Zlatej krajiny."
Kľačiaci vojaci vytasili meče z pošiev. Čepele týčiace sa k nebu a slzy sa leskli rovnako, keď Philip prešiel pomedzi nich. Na jeho pokyn starý veliteľ povstal. "Budem veľmi rád, ak príjmete hodnosť veliteľa kráľovského vojska a môjho poradcu, veliteľ Mliečnik. Budem vás potrebovať."
Pohľad starého Mliečnika chvíľu spočinul na bývalom zverencovi, ktorého poznal od mala. Jeho tvár sa uvoľnila aby sa na nej usídlil náznak chabého úsmevu. "Príjmam, Vaše veličenstvo. Bude mi cťou," a zovrel kráľovu ruku pevným, úprimným stiskom na znak odpustenia. Stisol ju, aby hneď na to druhýkrát pokľakol a aby sa jeho pravého pleca dotkla rukoväť meča: "Týmto ťa menujem za môjho hlavného poradcu, za palatína podľa Najvyššieho menovacieho nariadenia a za hlavného veliteľa kráľovského vojska."
Až keď veliteľ príjmajúc titul povstal, vojaci sa vzpriamili a nasledujúc príklad svojho nového kráľa vysadli do sediel.
Agarovi v živote nenapadlo, že by mohol zažiť predkorunováciu.

V Kronikách Anethylgry, Zlatej krajiny, sa vtedy písal 3. augustový deň spopäťdesiateho štvrtého roku Zlatého veku.

>> Čítať ďalej

5. kapitola, I. časť
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 vrania vrania | E-mail | Web | 3. listopadu 2014 v 21:51 | Reagovat

Uf, musím pochváliť hudobnú vsuvku. Naozaj rozozvučala právne strunky v srdiečku.
A- a neviem, čo k tomu viac povedať. Som zvedavá, ako sa novému kráľovi bude dariť =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .