Kroniky Anethylgry - 2. kapitola III. časť

4. listopadu 2012 v 22:31 | © Créatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
"Všimol som si, že nemáš meč," Philip podal chlapcovi jednu z dvoch pošiev.
Agar chytil zbraň za úzku rukoväť a na okamih ho oslepil záblesk lúčov na čepeli, keď ho vytiahol. "Je skutočný?"
"Isteže!"
Bolo dopoludnie ďalšieho dňa. Stáli uprostred zelenej lúky pod hradom, ktorú z troch strán chránili stromy Aragonitovho lesa. Trošku bokom sa vedno popásali ich kone, malý hnedý Daminol vedľa vysokého Melyngara, čierneho ako noc. Poník mu ledva siahal do polovice pliec. A ešte viac bokom, roztrúsene postávali kráľovskí vojaci, odetí v modrých kabátcoch, - kráľovičova osobná stráž.

Úbohý Agar ešte stále neveril svojim zmyslom. To, o čom sníval každú noc pred spaním, sa plnilo. Na ľavom stehne cez odev cítil chlad čepele, cítil váhu skutočného meča. Pred sebou videl toho, kto ho mal šermu priúčať - samotného korunného princa. Páni! Neexistoval nik, kto by ho lepšiemu šermu mohol priučiť! S vnútorným vzrušením si spomenul na mnohé príbehy o dávnych udatných bojovníkoch Jeradovského kráľovstva, ktoré tak rád počúval. Teraz cítil rovnaký pocit, ako kedysi cítili i oni.
Philip ho v stručnosti poučil o tom najzákladnejšom, z čoho však nanešťastie chlapec vnímal sotva polovicu. Ruky sa mu chveli vzrušením. "...Ešte jeden krok cúvni. Pri skutočnom strete by si takto zaujal správnu vzdialenosť, ale keďže sa nechceme navzájom... napichnúť, musíš cúvnuť. Áno, presne tak."
Pomyslel si, že princ ho veľmi preceňuje.
Dvihli meče. Agar skúmal svoj viac podvedome než zámerne, - jeho ťažkosť, rozloženie váhy. Uklonili sa. Díval sa princovi do očí, striehnuc na najnepatrnejšie žmurknutie či záchvev v tvári, presne ako mu to Philip radil. Opäť si pripoemnul, že Athlysole je ľavák, aby na to počas cvičenia nezabudol. Keď odrazu...
"Ale to nie je tvoj meč!" Pamätal sa na princov meč celkom presne. Nikdy totiž nevidel taký pekný meč, zlatavý ako slnko za rána a s rukoväťou v podobe orla s rozpätými krídlami.
Odpoveďou mu bol náhly grif.
Agar temer okamžite zareagoval. Najrýchlejšie ako vedel, opísal kružnicu a úderom útok odrážal. Lenže mieril úzkym krajom, nie plochou stranou, preto rovnako otočený kráľovičov meč minul. Keď meč v druhej polovici kruhu dvíhal nahor, rozboleli ho ramená a ruky sa mu rozochveli. Je naňho priťažký!
Kráľovič pokračoval ďalším výpadom. Chlapec ho len tak-tak stihol odraziť. To sa mu už potili dlane a meč mu čoraz viac oťažieval.
Po opäť nevýhodnom odrazení útoku, ktorý bol už tvrdší a prefíkanejší, sa chlapec odhodlal zaútočiť sám. Rozhodol sa mieriť na pravú ruku, ktorú si princ niekedy menej kryl. Hneď po odrazení sa rozmachol, no čepeľ nebola ani na polovici svojej cesty, keď mečom preletela už dobre známa vibrujúca ozvena - Philip jeho pokus ešte v zárodku znemožnil.
Agara prudký náraz vyviedol z rovnováhy. Samozrejme Athlysole okamžite využil šancu a pokračoval výpadom. Agarova obrana stroskotala a keď Athlysole útok zakončil, zhora prudko zamieril nadol, - takým ťahom by mu mohol poraniť brucho. No pokračoval, prikrčil sa a zdola prepletol chlapcov meč, až sa ohol ako vŕbový prútik. Princova čepeľ mu prešla tesne popri malíčku.
"Premýšľaj!" Krátka chvíľa, zmenili si stanovištia.
Opäť zaútočil Agar. Mieril na princovo ľavé plece, lež ten jeho zámer znova na počiatku odrazil. Chlapec však opäť spontánne vycítil nekryté miesto. Hneď zaútočil na princovo pravé rameno.
A odrazu sa charakter cvičenia zmenil. Ak bol doterajší súboj rýchly, teraz nabral vražedné tempo. Čepeľ meča len tak šibala pred jeho očami a na tvári jeho šermiara sa zračila veselá unudenosť. Jeho útoky plynuli ako rieka, jeden za druhým, až sa Agar nenazdal a odrazu mu rukoväť vyletela z ruky a dopadla zo štyri dobré kroky od nich do trávy.
Doľahlo k nim obdivné hvízdanie vojakov.

* * *

Do podhradia vošli až za tmy. Chlapec sa krátko rozlúčil a až keď princ so strážami odchádzal, s poníkom sa utiahol na svoje miesto pod hradbami. Rozrušený dennými udalosťami chvíľu sledoval uličky osvetlené mäkkou žiarou lampášov rozvešaných po budovách a ľudí, ktorí sa pod rúškom teplého večera náhlili domov.
A odrazu opäť zbadal Philipa. O čomsi sa zhováral s obchodníkom, ktorý vykladal nepredaný tovar do vozíka. Keď sa ich troch pohľady stretli, chlapec sa zahanbene prikrčil. Princ mu však pokynul, aby podišiel bližšie.
Rýchlo vstal. V mdlom svite lampášov sa obchodník usmieval. Oči sa mu čudne leskli, keď si chlapcovu ruku vzal do veľkých dlaní a stisol ju.
Philip si sňal klobúk z hlavy. Sklonil sa k nemu: "Nedovolím, aby môj kamarát spal pod hradbami môjho hradu. Bež si pre svoje veci a poníka."
Prikývol. Rozbehol sa ku kamenným hradbám, aby prebudil driemajúceho poníka, vzal sedlo a s tým všetkým bežal naspäť. Poník za ním znechutene cupkal.
Philip vedúc svojho koňa kráčal k hradnej bráne. Vraníkova srsť sa zlatavo leskla, keď prechádzali popod lampáše vysiace z konárov stromov. Prešli ponad priekopu tesne obnažujúcu vlastné sídlové hradby. Keby sa Agar zahľadel do jej hĺbky, na hladine by zazrel tvár strapatého chlapca s očami vytreštenými od zvedavosti. A keby pod bránou zaklonil hlavu, proti hviezdami žmurkajúcej oblohe by na cimburí zazrel tiene vojakov.
Za bránovým oblúkom sa obom oneskorencom naskytol nádherný pohľad na pekný rozložitý hrad okrášlený čarom nočnej tmy. Jeho tvar a štýl bol chlapcovi známy, veď jeho oči každé ráno ešte zlepené snom vídali jeho svetlé múry a každý večer s týmto obrazom majestátnosti zaspávali. Nikdy si však neuvedomil, aký musí byť v skutočnosti veľký. Jeho pôdorys nebol zložitý, - štyri krídla upínajúce sa na štvorcovú, hlavnú časť stavby. K nebu sa týčili mnohé vežičky a veže. V niektorých oknách sa ešte matne svietilo. Agar sa neubránil obdivu. Bol to krásny kastel. V ten večer toho veľa nevidel. Počul iba zvuk vlastných krokov a zvedavé fŕkanie poníka.
Kráľovič zastal pred vstupom. Z tmy sa z ničoho-nič vynoril postarší pán v honosnom odeve: "Vitajte, Najjasnejší princ! Očakávali sme vás."
"Ďakujem, Vrabič. Povedzte otcovi, že som sa vrátil."
Sluha sa uklonil. Vzal od Philipa vraníkove otiaže a s krátkym zaváhaním aj Daminolove. Odviedol ich kamsi preč. Zrejme do stajní.
Keď vyšli hore širokým mramorovým schodišťom, mohutné dvere hradu sa otvorili. Pri krídlach z každej strany stál sluha v úklone. Prešli niekoľkými veľkými, honosne zariadenými miestnosťami a chodbami, ktoré Agar vnímal veľmi hmlisto. Iba sa pamätal na vravu a smiech.
Jeho izba na prízemí hradu nebola prázdna. Ktosi ležal v posteli až po uši prikrytý perinou a hlasito odfukoval. "Ďakujem ti," šepol Agar, no princa už nevidel.
Ešte chvíľku stál na prahu izbietky, čo sa bál vkročiť. No únava na seba nenechala dlho čakať, napokon sa pobral k posteli. Ani nezačul smutné erdžanie z kráľovských stajní.

>> Čítať ďalej

3. kapitola, I. časť
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .