QUO VADIS - v prešovskom DJZ

13. října 2012 v 12:45 | © Creatio |  Recenzie
Prešovské divadlo Jonáša Záborského malo opäť ako lákať divákov. A to prostredníctvom veľmi vydareného muzikálu Quo vadis. Včera som sa naňho bola pozrieť. Ako to vyzeralo? Asi na úvod toľko, že keďže som sedela v prvom rade, mala som dojem, akoby tvorcovia, režiséri, technici a herci mali v pláne divákov v prvom rade najprv zvalcovať tanečníkmi, ohlušiť hudbou, spevom a "sudovými" bubnami, udusiť dymom, neskôr opiecť na ohni a nakoniec nabodnúť na meč. Ehm, s tým mečom myslím iba seba.

Do Prešova sme došli hodinu pred začatím predstavenia. O 17:39 sme hrdo kráčali pre lístky. V duchu som až pištala od radosti, keď som počula jednu zo skladieb muzikálu - pravdepodobne na skúške pred predstavením. Oni mali skúšku! - no to mi úplne stačilo, aby ma tá atmosféra divadla pohltila a dostala do tranzu. A koľko málo k tomu stačí!


Rýchlo sme sa najedli a vrátili sme sa do divadla. Usadili sme sa - to bol šok, prvý rad! Nevedela som si predstaviť, ako tam vydržím, ale nemyslela som si, že to bude také veľké... dobrodružstvo? Znie to možno detinsky ale keď ja som taký nadšenec do divadiel... Sedadlá sa zapĺňali a komu by v tom okamihu napadlo, že predstavenie má za sebou stovky uvedení. A ľudia na to stále chodia. A veruže sa im nečudujem.

Príbeh je vypracovaný na základe veľmi zložitého románu s rovnakým názvom a aj tak je vcelku jednoduchý. Len mne akosi unikol, asi za to mohol aj šok, o tom nižšie. Predstavitelia postáv svoje role zahrali úžasne, niet im čo vytknúť. Niektorí tak poteicky pracovali hlasom, až to niekedy mohlo pôsobiť prehnane, ale nepôsobilo. Presne vyvážene, klobúk dolu.

Plátno s veľkým nápisom názvu muzikálu sa dvihlo, svetlá zhasli. Ohlušila nás hudba a vydesili postavy vystupujúce spod pódia. Kedy mi napadlo, že meter predo mnou stáli herci... :D Nasledovali vážne nádherné piesne, hudobný doprovod pasoval(takmer, mne nesedela klavírna hudba k rímsky tématickému muzikálu, ale "nevadí") k udalostiam. Vpredu sa dvíhali podjaviskové priestory zatiaľ čo vzadu sa prestavali kulisy. Bola tam aj scénka ako vojaci odnášali kresťanov aby ich neskôr zabili a to vyzeralo asi tak, že vojak najprv nadvihol štvorec podlahy, potom doňho skočil/a kresťan/ka a so zámerným hlasným klapotom ich zaklapli - škoda, že nie úplne naraz, ale to sa asi ani nedá. Kulisná stena s troma dverami či výklenkami, ktoré pri Márií Antoinette slúžili ako akési balkóniny pre hercov, teraz so svojimi dverami slúžila úplne ináč. Tá všestrannosť javiska ma tak prekvapovala... Ani som neverila, že sa tam toho toľko pomestí.

Tance boli úžasné, to bola jedna z vecí, ktoré som mala na tomto predstavení najradšej. Tu som si zasa neobľúbial konkrétne postavy, ale scény a určité osoby tanečného zboru.

Sedieť v prvom rade nebolo také hrozné, ako som si myslela a predsa bolo. Dym, ktorý bol vypúšťaný pre efekt - kvôli tomu mám prešovské divadlo tak rada - však často zablúdil k divákom, no tá drobnosť za sedenie v prvom rade stála. Tak blízko sedieť pri hercoch, tanečníkoch, skrátka pri javisko je veľky zážitok. Hlavne pri konečnom aplauze a potleskoch, keď sú doslova blízko na meter-meter a pol. Veď by ste im mohli aj ruku podať.



Po niekoľkých okamihoch som sa však desiť chtiac-nechtiac musela. Najprv to začalo ohňami, prvé boli v podobe sviec, faklí, a neskôr po celej strane javiska pred divákmi vypúšťané do vzduchu, presne rytmicky. Ak boli vypúšťané ručne, tak -wáu. Teplo plameňov som cítila na tvári, tak blízko boli. Neskôr nasledovali švihania bičom po javisku, tak blízko divákov. Sedela som takmer v strede, teda to predo mnou presne nebolo, ale bála som sa.

A keď nasledovala scéna v cirkuse... Jedna postava(meno absolútne neviem, aj keď to nebola vyslovene vedľajšia rola) ohlásila príchod gladiátorov. To znamenalo tanečné kreácie v brnení štyroch tanečníkov(?), dvoch s mečmi. Z nich išla taká energia... Pri kraji javiska pokľakli na jednom kolene, jeden z kraja s mečom priamo predo mnou. Vtedy, ani neviem, čo to bolo, vôbec neviem, ale bola to silná emócia. Zbytok si domyslíte, fakt neviem :D Možno aj intuitívna predzvesť, aj keď na to príliš neverím.
To by, jasné, nebolo na tom nič, keby nenasledovali ďalšie tanečné kreácie štyroch vojakov, potom sa opäť blížili ku kraju javiska, ozval sa krik a ja som už iba videla úplne čiernu siluetu osoby v brnení ako na mňa s tým klasickým pokrikom mieri tenkým mečom. Nie, vôbec nefantazírujem, vojak stál úplne na kraji javiska a meč mieril priamo na mňa. Neskôr sa to isté stalo stredoškoláčke sediacej odo mňa asi štyri(?) sedadlá napravo. To bol... des!

Trvalo to iba okamih a bolo to ku koncu predstavenia. Našťastie, pretože sa ma zmocnil doslova šok - keď to niekto povie, tak už budem vedieť, čo to znamená šok. Najprv mi bola zima, neskôr pri odchode z divadla (boli iba štyri stupne) neznesiteľne horúco. Nohy aj ruky sa mi triasli, keď som sa usmiala tak líca takisto. Úplná trasľavka, ruky sa mi potili. A to z ničoho! Kebyže na mňa s tým mečom vojak namieri bez hlasových usmernení, možno by to také nebolo. Preto sa vo vojnách a pri prepadoch používal krik. Bóže!...

Neskôr, keď som nad tým tak premýšľala, vlastne prečo nie? Prečo by na mňa nemali namieriť keď som sedela medzi samými mužmi, iba dve sedadlá napravo jedna žena v stredných rokoch. No koho tak nevyľakať keď nie ženu? Alebo, priam, dievča? Slabá mladá žena :) Ja viem, že to bolo zámerné a dialo sa to pri každom predstavení, bolo to zo strany toho, kto k tomu predtým dával pokyny, "akože" pre srandu, ale vážne som sa zľakla. Veľmi. Možno aj preto, že som chvíľu predtým hľadela na druhú stranu a keď sa ozval krik, pozrela som sa naľavo a tam čepeľ meča. Jasné, že to bola rekvizita!

Ale zážitok to bol poriadny. Nevedela som, či sa mám smiať alebo si inštinktívne dávať pozor na život, aj keď som vedela, že žiadna hrozba mi nehrozí. Cestou domov sme si z toho robili srandu, ale pre mňa to bolo... Fakt že adrenalínové. Niekto potrebuje pre to skákať z mosta, inému stačí, keď naňho v divadle namieria s mečom.




Ja viem, že sa to dialo možno na každej premiére, ale opäť sa ma zmocňuje obdiv voči hercom - a just presne viem, kedy si ten tanečník prezeral prvý rad - no jasné že pri gladiátorskom pokľaknutí na koleno - a aj tak si to akosi mimovoľne beriem osobne. Čo už so mnou? :D

Každopádne sa obávam, že do divadla v blízkej dobe zavítam opäť, možno, opäť do prvého radu (ale už na kraj :D) a, opäť, na to isté predstavenie. Ja sa tak teším!... :D
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 pavel pavel | Web | 14. října 2012 v 21:46 | Reagovat

Každé divadlo se snaží upoutat co nejvíc diváků, když ochabuje o ně zájem.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .