Kroniky Anethylgry - 2. kapitola II. časť

7. října 2012 v 22:15 | © Creatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
Jeradský hrad bol starší, než by si ktokoľvek myslel. Kamenné múry videli svet i pred stovkami rokov a pamätali si Philipových najranejších predkov. Z rozprávania pestúnky vytušil, že to boli udatní muži. Ako malý potom v dlhých chodbách hradu načúval vlastnému hlasu, či v ozvene nezačuje ich slová. A keď sa ako sedemročný prvýkrát posadil do sedla, predstavoval si, že je jedným z nich. Až dokiaľ si neuvedomil, že jedným z nich skutočne je.

Keď vedúc koňa prešiel cez hradnú bránu, na vstupnom nádvorí pred hradom zaznelo klopanie kopýt jeho koňa. V slabom svetle sa vysoké veže týčili k nebu a z kráľovských záhrad večerný vánok prinášal vôňu ruží. Naproti mu vyšiel koniarčik. Vysoký muž s čiernymi vlasmi pretkanými belobou staroby a slamou. Jeho zrak hneď padol na princove ruky: "Máte silný stisk otiaží, Vaša jasnosť. Preto mám trhá hlavou," mierne sa uklonil.
Philip prehodil nohu cez vraníkov kohútik a zosadol. Štrk pod jeho čižmami upokojujúco zachrapčal. "Máš pravdu, už nevládzem." Starý koniar potľapkal vraníka po spotenom krku a chytil uzdu. Kôň zafŕkal. "Obriadim ho." Namietol kráľovič hľadiac na ustatého valacha, spokojne prežúvajúceho udidlo.
"Neobriadiš."
Princ sa obzrel. Dolu širokým schodišťom uvidel schádzať Rudolfiera II. Jeho červený kráľovský plášť sa po každom schodíku skĺzol za ním ako tieň. Koniar pokľakol na koleno, keď zastal pred nimi: "Vaša výsosť."
"Vstaň, koniar, ešte ťa to zviera kopne," kráľov objemný hlas naplnil nádvorie.
"Melyngar? Nikdy. Sám som ho vychoval," oponoval starec v úklone, no pomaly sa vystrel a oprášil si kolená. "Už je to deväť rokov, čo mi prvýkrát vyžral seno."
"Koňa si vychoval, ale môjho syna nie." S privretými viečkami pozrel na princa.
Pochopil. V tej chvíli by najradšej opäť vysadol do sedla a odcválal.

"Kráčaj!"
Závan ruží na hradnom nádvorí bol oproti ich skutočnej vôni ničím. Tu v kráľovských záhradách za hradom lemovali kríky kráľovskej kvetiny každú cestičku. Kvety veľké ako dlaň sa pomaly ukladali na spánok, starostlivo ukryté pod lístím a chránené strážou z tŕnia. Iba niektorá ruža sa podchvíľou zachvela vo vánku, vyrušená z driemot krokmi.
Philip Athlysole nasledoval svojho otca a netušil nič dobré. Teplé svetlo lampášov z korún stromov osvetľovalo štrk cestičky. Ako med sa drobilo vo vlasoch jeho otca, keď zastal pred ním. Široké plecia mu halil kráľovsky červený plášť.
"Dnes pri večeri, na ktorej si ty, samozrejme, chýbal, som sa dopočul o istých veciach." Profil najmocnejšej tváre v krajine bol tvrdý a odmeraný. V tej chvíli kráľovič ďakoval matke, že sa podal na ňu. Nemal otca v láske a nosiť jeho zatrpknutú tvár by bolo preňho utrpením. "Ich pravdivosť mi, verím, nevyvrátiš."
"Nie, otec." Mal pocit, že kráľ striehne na každý jeho pohyb.
"Ctený vicegróf zo Zálužia a rytier Ibiš z Jahodnice opäť tvrdia, že si poobede chýbal na ich hodinách. Kde si bol?"
Princ sa zadíval na postavu lampára, ako v diaľke zapaľuje svietelnice. "Najjasnejší otec, lekciu dejinného práva s cteným vicegrófom si plánujem nahradiť zajtra dopoludnia a čo sa týka lekcie tanca..."
"Mňa nezaujíma, kedy si tie hodiny nahradíš, Philipiero, to je tvoja povinnosť. Mňa zaujíma, prečo si ich vymeškal?" Rundolfierov hlas pripomínal vzdialené hrmenie a kráľovič pred ním nevdojak ustúpil. "Ostáva ti len niekoľko zím, kým usadneš miesto mňa na trón Zlatej krajiny. Ubehne to veľm rýchlo, Philipiero. Keď ti koruna prvýkrát oťaží hlavu, zaplačeš bezmocnosťou. No už bude neskoro..."
"Ja nechcem byť kráľom, otec!" Ružové kry nepokojne zašumeli, keď sa naňho otec pomaly otočil. "Nechcem ním byť, a vy to viete!"
"Je to tvoja povinnosť, tak ako kedysi bola moja a môjho otca. Všetci naši predkovia si ju splnili so všetkou cťou a slávou. Pre ňu sa na lúkach stretávali vojská a ničili sa navzájom, koľkokrát sa len táto povinnosť topila v krvi! Ale ona nás neopustila. Drží sa nás. Tu!"
Priložil svoju päsť k synovej hrudi.
"Ukončíme tieto zbytočné naťahovania. Tvoja korunovácia sa uskutoční o štyri týždne."
"To nemôžete, otec... Ja, neprídem na ňu!"
"Tak ťa tam vlastnoručne dotiahnem. To je moje posledné slovo."
Parkom prefúkol vietor a zhasil lampáš nad ich hlavami. Otcova neoblomná tvár v tme náhle zmäkla. "Nikdy si nevystúpil na Západnú vežu. Keby si sa z nej zahľadel na šíre hory a za ne, hovoril by si ináč."
Odstúpil, strasúc z pleca otcove zovretie a nechal sa pohltiť tieňom. Spomienka, ktorá sa mu vybavila v mysli, bola prijasná.
Mal päť rokov, keď ho otec vzal hore do veže. Nesídlili tu holuby, ako bolo zvykom v nižších vežiach, ale silný vietor, pripravený kohokoľvek strhnúť z nôh. Malý chlapček, pritúlený k otcovej hrudi, cítil, ako sa vietor opiera do otcovho hrubého plášťa. Držiac dieťa v objatí bezpečných ramien podišiel k zábradliu veže a čosi mu rozprával. Polovicu slov ukradol vietor a druhú chlapec zabudol hneď ako ju počul. Len pri jednej vete sa vzdal hier s otcovým bielym žabó a spozornel. "Povedz, Phil, chceš byť kráľom, keď vyrastieš?" Na svojich bacuľatých rúčkach cítil otcov teplý dych. V hnedých očkách sa odrazila úprimnossť, keď oteckovi vysokým hlasom odvetilo obľúbenými slovami: "Neprosím si."
Dospelý princ sa striasol. Tatkova dovtedy usmievavá tvár sa skrivila na nepoznanie. Pod nohami zacítil desivú slobodu. Nebyť stráží, ktoré vyrazili padacie dvierka a vytrhli pomätenému uzlík z rúk, nikto by nezabránil tragédií.
"Si môj syn," otcov, teraz už starý hlas, ho vrátil do prítomnosti. "Podaj mi svoj meč."
Čepeľ Athlysu sa matne zaleskla vo svetle vzdialeného lampáša, keď ju na otcov príkaz vytiahol z pošvy a podal mu ju.
"Vieš, čo je napísané na meči, ktorý nosíš po boku, však?" Opatrne držal zbraň v dlaniach a prezeral si ju. Kedysi, keď bol rovnako princom, kedysi patrila aj jemu. "Za národ a česť. Vari chceš zradiť tie slová?"
Odpoveďou mu bol šum javorového lístia a tlmená pieseň vzdiaľujúceho sa lampára.
Kráľ si vzdychol: "Svoj meč uvidíš, keď pochopíš význam vkovaných slov." Otočil sa na odchod.
Kdesi drozd vyspevoval večernú serenádu a keby princ vyzrel hore, pomedzi lístie by hľadel do tvárí hviezd.
"Možno ste mali mať viac synov, otec."
Karmínový plášť zaštrkotal ako jedovadý had, keď sa kráľ prudko obrátil. Zvraštil obočie, ako vtedy na vrchole veže a s výkrikom zovrel konce meča.
Zlomil ho na kolene.

>> Čítať ďalej.

2. kapitola, III. časť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .