Kroniky Anethylgry - 2. kapitola I. časť

19. září 2012 v 17:29 | © Creatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis
"Ach, chlapče môj drahý, veľmi ma to mrzí."
Agar zvedavo dvíhol hlavu a mandolínu, na ktorej si veselo brnkal, odložil na zem vedľa seba. Čosi v obchodníkových očiach ho nezvyčajne upútalo a odrazu z toho nemal dobrý pocit.
"Pokojne si brnkaj, chlapče, nechcem ťa rušiť," predavač sa poškriabal na temene. Vzdychol. "Ani nevieš, ako mi to je ľúto. Budeš mi... Budeš mi veľmi chýbať."
Agar vyskočil zo svojho posedia za debničkou s uhorkami, objal ho a rozplakal sa.

Tak sa dnes dopoludnia dozvedel o tom, že obchodníka asi už viac neuvidí. Nerozumel tomu! Veď teplé jeradské leto bolo v plnom prúde, úroda bola bohatá, rovnako ako kupci a ich vrecká. Obchodník mu aj čosi vysvetľoval, keď držal jeho tvár vo veľkých dlaniach, ktoré voňali hlinou. Darmo, vzlykajúci Agar ho nepočúval. S kým sa bude rozprávať, čo bude robiť celé dni? Dokonca ani medzi deťmi chlapec nenachádzal kamarátov a teraz má prísť o posledného priateľa? Čo si počne v zime? "Chlapče môj, počúvaš ma?" Obchodník ním odrazu zatriasol. "Hovorím ti, aby si sa pýtal na Poľné závršie, ak ma niekedy budeš chcieť prísť navštíviť. Počuješ?" Hrubým prstom mu zotrel slzu z líca.
Teraz bol teplý večer. Agar sedel neďaleko hradnej Zlatej brány a čakal na princa. Rukami si objímal kolená. Celý svet sa mu videl neuveriteľne smutným. Mal sto chutí vstať a odísť, stratiť sa vo víre prúdiacich ľudí a nájsť v sebe stratenú chuť bytia. Dokonca, možno si včera z neho kráľov syn uťahoval. Prečo by tak urodzený človek zahadzoval svoj čas s takými, ako je on? Možno to všetko bol len klam fantázie. Už chytal poníkove oťaže zo zeme že odíde, keď sa pod bránou zhlukol dav.
Agar zbystril pozornosť a srdce sa mu rozbúšilo.
Keď sa ľudia pod otvorenou bránou rozostúpili, nad ich hlavami sa zjavil klobúk s perím. Kráľovič sa obzrel po námestí. Keď sa ich pohľady stretli, priamym krokom zamieril k nemu, v pravej ruke držiac koňa čierneho ako noc. Ľudia mu uhýbali z cesty. Agar vstal. "Pekný deň, umelec," Athlysole ho priateľsky pozdravil. Vyzvedal sa na chlapcove nové piesne či ako sa má jeho poník. Keď sa ho princ začal vypytovať na včerajšiu cestu, chlapec ho ostro prerušil.
"Prečo si sa chcel so mnou stretnúť?" dvihol hlavu, striehnuc na odpoveď.
Princovi sa veselo iskrilo v očiach, akoby sa dobre zabával: "Pretože..."
"Vaša najctenejšia jasnosť!" Obaja sa obzreli. Cez nádvorie si k nim razil cestu starý sedliak a mával klobúkom: "Prosím ponížene, Vaša jasnosť, ak by ste biednemu sedliakovi venovali chvíľku z vášho drahocenného času..." Na okamih utíchol a keď stál zopár krokov obďaleč, vytreštil oči na chlapca. Rýchlo sa však spamätal: "Keby bol váš najvýsostnejší otec tak dobrý a znížil by tie nehorázne dane za ošípané... Viete, moja Liňuška čaká malé a nebudem to mať ako zaplatiť. Drahý princ, ostanem zadĺžený! Môj nájomník by mi strechu sponad hlavy vzal a..."
Dostalo sa mu zdvorilej odpovede, pre Agara nepočuteľnej, pretože Athlysole sa obrátil chrbtom. Videl len chovateľa ako v rukách žuhve svoj beztvarý klobúk. Nakoniec akosi nemal námietky a s nekonečnými úklonmi a ďakovaniami, až sa chlapcovi točila hlava, sa vzdialil. Na konci ulice zastal, vyrovnal svoj pokrčený klobúk a frajersky si ho zarazil do čela.
"Poď!" Princ kývol na chlapca a vyšvihol sa do sedla spoteného vraníka.

* * *

"Tu som ešte nebol," vyhŕkol Agar. Skláňal sa nad krkom svojho poníka a rozžiarenými očami obdivoval každý zelený lístoček či kameň na hradskej, nevšímajúc si princov pobavený pohľad.
Hneď, ako prešli popod bránu, napojili sa na širokú Hradskú alej. Kľukatila sa dole kopcom a bola jedinou cestou, ktorou sa dalo koňmo dostať na kopec a do podhradia. Ich kone pokojne schádzali po Hradskej aleji bok po boku. V korunách stromov si vtáčence dobre dušu nevyspievali a Agar si šiel krk vykrútiť, čo striehol na veveričie chvosty. Nadšene pokukoval po ľahkom, ušľachtilom vraníkovi, tu zas na strechy domčekov v dole v doline. Neskôr mu nedal pokoja princov meč po boku, ktorý ticho cinkal vedľa neho. Stále nedokázal pochopiť, ako sa čosi také mohlo stať.
"Vždy som prechádzal cez severnú bránu. Vieš o nej? Vedie k Farebnému potoku a priamo do lesa." Ak chcel hľadieť kráľovičovi do tváre, musel sa zakloniť, čo boli čierny teplokrvník a jeho jazdec takí vysokí.
Princ prikývol: "Niekedy som ako malý nahneval svojho otca. Ten mi zakázal opustiť podhradie a zakázal strážam pri Zlatej bráne púšťať ma von. Nechápal, ako som mu vždy prešiel cez rozum a dodnes o nej nevie. Je skvelé byť jeho synom." Obaja vyprskli smiechom.
Minul ich osamotený jazdec s opereným klobúkom. Sňal si ho, keď prechádzal okolo nich.
"Stále takto žiješ? Myslím..."
Chlapec sa na chvíľu zamyslel, "Od mojich desiatich zím. Teraz mám trinásť." Viac však neprehovoril a princ porozumel. Agar si chcel svoje tajomstvo udržať pre seba. Nik predsa nemusí vedieť, že jeho matka má radšej najstaršieho brata a preto od nej utiekol. Teda, až po prostrednom bratovi, ten ich opustil ako druhý. Prvý bol otec.
Odrazu sa mu z čista-jasna vybavila teplá spomienka na istý zimný večer, keď v kozube rodného domu praskalo drevo. Videl úsmev v otcovej tvári, keď malého Agara zložil z kolien a vstal z hojdacieho kresla. Niečo pre teba mám, povedal a pohyboval sa po miestnosti, ani keby tancoval. Zavri oči. Keď ich Agar opäť otvoril, v rukách držal otcovu starú mandolínu. Je tvoja, synček. Odvtedy ju Agar miloval. Keď otec navždy zaspal, miloval ju ešte náruživejšie. Pri každom hraní bolo treba napínať struny, no v dreve sa ukrývali spomienky, hrsť okamihov, ktoré boli chlapcovým pokladom. Rovnako ako Daminol. Tiež sa živo pamätal, ako pomedzi drevené latky susedovho domu tajne pozoroval malú grošovanú kobylu so živým žriebätkom. Bolo hnedé s hrivou a chvostom čiernym ako havranie pierka a na čele medzi veselými očkami malo biely znak. Ako rád Agar sledoval jeho šantenie, keď pobehoval po boku matky. Raz ho najstarší brat prichytil a vyhrážal sa mu, zlomyseľne žaloval otcovi. Agar sa vtedy bál. No otec mal syna veľmi rád, žriebätko rok na to od suseda odkúpil.
Spod kopýt koní vyrážal jemný prach. Pri každom dopade bolo počuť mäkký cvengot podkov. Často ich míňali pešiaci, jazdci na koňoch, obchodníci so záprahom či povozníci. Zakaždým strhávali svoje kone do kroku, snímali si klobúky z hláv a zdravili ich úklonmi.
"Takže ty si tu ešte nebol," opatrne ho vyrušil z rozjímania Athlysole.
"Nie. Ale každý deň chodím vyháňať husi na pašu, tam, kde zapadá slnko."
"Tam sú pastviny našich kráľovských koní a dobytka poddaných," odrecitoval zamyslene, "a za nimi na západe sa rozprestiera Aragonitov les."
"Ara-čo?"
"Volaj ma Philip."

* * *

Spoločne prechádzali blízkym okolím. Philip mu rozprával o okolí Jeradovského kráľovstva a o celej Zlatej krajine. Stručne chlapcovi načrtol i niektoré historické udalosti, ktoré chlapca zaujali. Bol už podvečer, úder zvona pred západom slnka, keď princ navrhol, aby vystúpili na Kráľovský kopec, južne od hradu. Vtedy sa Agar prvýkrát obzrel za chrbát a prekvapený zbadal zo štyroch strážcov v modrých uniformovaných kabátcoch. Princova osobná stráž, sledovala ich celú cestu!
"Je odtiaľ nádherný výhľad na hradisko a okolie. Vraj keď naň vystúpi ktorýkoľvek sedliak, cíti sa ako kráľ. Ja to však neviem posúdiť," tvrdil Philip s úškrnom.
Cesta bola náročnejšia ale netrvala dlho, no výhľad chlapcovi vyrazil dych. Pod nimi sa rozprestierala široká kotlina plná obrábanej pôdy, ktorá v svetle zapadajúceho slnka zlato žiarila. Uprostred sa dvíhal kopec, ani čo by ho tam niekto, komu sa rovina nepozdávala, vlastnoručne vystavil. Sám o sebe rozľahlý, no stačil jediný pohľad kamkoľvek zaň a každé oko mohlo zbadať, že oproti mohutným horstvám navôkol bol ich najmladší brat.
Zo západnej a severozápadnej strany ho chránil tmavý les, ktorý na riadnom kúsku zostupoval z kopcov na lúčku - Aragonitov. Nebyť rieky, ktorá v ňom vyvierala a teraz si rezko razila cestu popri päte kopca, les by bol vŕšok možno i pohltil. Rieka sa chvíľku pred stúpajúcim vŕškom rozdeľovala na dve ramená - Amurin Biely, ktorý obtekal kopec po jeho severnej päte a Amurin Čierny, ktorý obmýval jeho južnú stranu. Za kopcom sa opäť spájali v mohutný tok a mizli v nedohľadných diaľach východu. Na západnej strane chvíľu po rozdelení ramená spájal umelo vytvorený Farebný potok, ktorý sa chlapcovi zdal ako stužka striebristej vody.
Jered, - tak sa kopec volal, - na svojom temene niesol hrad s podhradím. Hlavné námestia, sídla pre významných alebo o čosi bohatších ľudí, stajne, vojenské a remeselné budovy. Ešte sa kus trávy aj zvýšil, toho sa však zmocnili priaznivci záhradkárstva, ako bolo z kopca jasne vidieť, a pravidelne ho osádzali rôznymi odrodami známych aj neznámych rastlín. Záhradkári v tomto prípade uprednostňovali tŕnité kríky a keď sa poslovia blížili k hradu z nesprávnej strany a nevedeli nájsť bránu, zlomyseľne sa štverali na cimburia, odkiaľ bol znamenitý výhľad.
Rieky a horstvá vytváral hranice Jeradu, najväčšieho a najvplyvnejšieho centra Jeradovského kráľovstva v celej Anethylgre, ktoré pokračovalo i za korytami - akurát v podobe miest, mestečiek, dediniek či usadlostí, polí, lesov, lúk a pastvín. Vplyv kráľovstva siahal tam a ešte ďalej pripomínajúc veľkú pavučinu, nič ho nemohlo zastaviť. Svojou politikou ovplyvňoval i šľachticov, barónov, richtárov i mesiace cesty odtiaľto. Svoje dominantné postavenie si uplatnilo dlhou existenciou a nespočetnými historickými udalosťami, ktoré boli úzko späté s týmto miestom a mali význam pre široké okolie. Všetky chýry, žiadosti o radu, pomoc alebo rozsudok, sídlili tu.
Takto Agar prvýkrát uvidel sídlo Jeradovského kráľovstva ako na dlani.
Stáli by tu ešte dlhú dobu, keby sa jeden zo strážcov nedotkol Philipovho ramena: "Princ môj, musíme ísť."
"V poriadku, Havranec." Philip pokynul chlapcovi, aby sa vrátili ku koňom. Vysadli do sediel a v studenom vánku plnom vôní zostúpili z kopca. Rýchlo precválali poliami, aby hneď na to stúpali dohora po hradskej aleji. Pod stromami už bolo tmavo.
Agar s princom debatovali celú cestu, až sa na konci aleje Agar mimochodom zmienil o tom, že by sa chcel naučiť šermovať.I v tej tme zbadal, ako sa princovi rozžiarila tvár. "Vážne?" Agar pod Philipovým nadšeným pohľadom sklonil hlavu. "Tak v tom prípade sa môžeme stretnúť o dva dni, čo povieš? O takom istom čase a na rovnakom mieste." Krátko pozrel na jedného zo strážcov, ktorý nebadane prikývol.
Agarovi sa šli kolená podlomiť. Taká príležitosť, taká možnosť, - ale veď, prečo nie?
Boli už takmer pred stúpaním k hlavnej bráne, keď princov vraník odrazu zastal. Malé lampáše, visiace z konárov stromov, oranžovým svitom osvetľovali profil kráľovičovej tváre, keď prehovoril, hľadiac na svoje ruky držiace oťaže.
"Príjmi moje ospravedlnenie za včerajšok, kamarát." Obaja na seba upreto pozreli. Jeden v tvári toho druhého rozoznal vlastné pocity. Keď sa kútiky chlapcových pier stratili v tieni líc, kráľovič si s uľahčením nevdojak povzdychol. Priložil si päsť k srdcu.
"Tak zajtra."

Autor fotografie: Tomsumartin;

>> Čítať ďalej

2. kapitola, II. časť

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .