Kroniky Anethylgry - 1. kapitola - I. časť

30. července 2012 v 21:22 | © Creatio |  KP - Kroniky Anethylgry - II. prepis


"Koberce na predaj! Pane, nepotešíte svoju ženu pekným koberčekom?"
"Tento dobre stavaný ryšiak s kvapkou krvi divých Jazerných koní je na predaj! Je rýchlejší než hviezdy na nebi a keby ste chceli, určite by vás na samý kraj sveta odviezol, stačí ho poprosiť!"
"Drahá slečna, nechcete radšej šťavnaté jablká? Z nich je väčší osoh."
Jeradovské podhradie, srdce Jeradovského kráľovstva a Zlatej krajiny, prekypovalo životom. V lete i v zime sa tu konali Jeradovské trhy, najväčšie v Zlatej krajine. Pod nespočetnými šiatrami by ste našli všetko, po čom by vaše srdce zatúžilo. Obchodníci sem merali nezriedka dlhé cesty, aby práve tu predali svoj tovar. Potraviny - ľudia predsa potrebujú jesť každý deň; náradie, sviečky, varešky, misy; zvieratá od králikov cez sliepky až po kone a kravy. Krajčíri, kováči, hrnčiari, čižmári či rezbári boli pripravení ponúknuť vám to najlepšie zo svojich dielní. No a keď vám v mešci diera ostala, hneď vo vedľajšej uličke vás čakali komedianti.

"Banány, kúpte si banány! Žlté, sladké, dovezené z ďalekých krhajín plných slnka! Pane, dajte si banán!"
Vôkol debničiek s niekoľkými žltými banánmi sa pristavilo mnoho ľudí, bohatí zvažovali kúpu a chudobní prehĺtali sliny. Miestni Jeradčania sa na neznáme ovocie a cudzincov, medzi akých opálený obchodník bezpochyby patril, pozerali so záujmom, no veľmi krivo. Pritom každý vedel, že cudzozemci nie sú ničím noví, ale že svojimi putovnými krokmi merali už pôdy ich prastarých otcov. Bolo ich neveľa no všetci do posledného sa venovali výlučne kočovnému obchodu a ich tovarom bolo tropické ovocie, káva, čokoláda, hebké látky, vzácne drahokamy či prečudné vynálezy, - všetko, čoho bolo v ich domovine nazvyš a tu sa javilo ako hrozno z jablone. Ceny za to všetko natiahli za hranice čestnosti a stále zarábali. No kvôli neštedrosti inak pohostinných Anethylgrijčanov sa im na vozoch žilo lepšie.
"Ideš ho, fagan akýsi!" Vedľa obchodníka sa strhol krik a keď sa bohatí i chudobní obzreli, všimli si slúžku v sivých šatách zberať nadbité krčahy zo zeme.

Banány, banány! stále rezonovalo v detskej mysli. Druhýkrát si to musí premyslieť lepšie, nie takto! Tmavohnedé vlasy divo lietali okolo rozpálenej tváre a v očiach sa zračila plachá iskrička. Mohol mať trinásť rokov.
Skoro vbehol pod kopytá strážnikovým koňom pod hradbovou bránou, no nedbal na to. Obchodníci z ďalekých krajín sa tu predsa zjavujú iba raz za rok. Áno, tam je, neďaleko. Za tou čipkárkou.

K pultu s banánmi podišiel akýsi muž: "Koľko chcete?"
Opálená tvár sa zaguľatila do širokého úsmevu: "Á, prhe vás, milý prhiateľu," začal obchodník, hoci sa zdalo, že kupujúceho vidí prvý raz v živote, "prhe vás to bude len päť benákov."
Ženy, ktoré sa medzičasom tiež priblížili k bednám s ovocím, márne šmátrali vo vreckách naberaných sukien.
"Dobre, vezmem päť kusov."
Predavačova opálená tvár sa rozžiarila: "Neoľutujete, pane, neoľutujete!" Odkiaľsi vytiahol bavlnenú handričku a plody do nej zavinul. Kupujúci k nemu natiahol ruku s platidlom, no odrazu len prekvapene zmeravel.
"Päť, hovorím."
"Ved tu ich máte päť, prhe vás...Doparhoma! Už zasa, fagan jeden!"
Hore cestou utekal malý chlapec s banánom v pästi.

* * *
Ešte hodnú chvíľu križoval jeradovské uličky. Rozrušené hlasy z trhoviska sa stratili v tichu odľahlých uličiek. S banánom v ruke prebehol cez mäsiarsku ulicu, odbočil do čižmárskej, na konci zvonárskej zastal a zmizol.
Málokto vedel o bráničke v severnom kameni, ukrytej pod brečtanom a machom. Kto tušil, bol šťastný človek.
Zbehol hradným svahom. Na drevenej lávke mu letným slnkom nahriaty potok zamočil bosé nohy. Krížom cez pás roviny sa mihol jeho tieň, aby hneď zmizol medzi prvými stromami Aragonitového lesa ako zlý špás.
Slnko zašlo za kopce a krajinou povieval vánok nasiaknutý večernými vôňami. Nastával výnimočný okamih, kedy les zaspáva a prebúdza sa zároveň.
Chlapec neomylne mieril do jeho vnútrozemia, poznal tu každú tohtoročnú halúzku. Šero korún sa rozostúpilo a staré kmene odhalili výhľad na neveľkú čistinku. Z malého stáda sŕn sa vynorila jedna malá a bacuľatá. Ticho zaerdžala.
"Pozri," keď Agar vkročil na čistinu, srnky ostražito pokývali ušami a zmizli v útrobách lesa. "Pozri, čo mám." Zamyslene hladil poníkov krk. Potiahol hnedáka za uzdu a nasledoval srnky medzi duby a brezy. Podrobne oboznamoval poníka so svojim dobrodružstvom, zatiaľ čo prenikali hlbšie do lesa až sa pred nimi zjavila široká jazdecká cesta.
Agar odrazu zmĺkol a ustrnul. Stiahol Daminola do tieňa stromov a sám sa rýchlo hodil do papradia.
Zo svahu horného lesa sa ozýval dupot mnohých blížiacich sa kopýt. Zvončeky! Ich význam bol chlapcovi, ako každému správnemu obyvateľovi kráľovského podhradia, jasný. Do Jeradovského kráľovstva sa ku kráľovi vracali poslovia!
Agar ukrytý v kriačí s výčitkami prežúval posledný kúsok banána, keď zo zákruty odrazu vyleteli vysoké teplokrvné kone. Zvončeky na postrojoch spievali podvečerným lesom. V ich sedlách sedeli vojaci a zlaté plášte unavene povievali za ich chrbtami. Chlapec sa na ne obdivne díval. Tradovalo sa, že všetky sú veľmi staré, no určite by to na nich nikto nebol povedal. Asi preto, že boli vyrobené s pravej kože zlatých laní. Dokonca i v podvečernom šere menili farby zo zlatej cez medenú až do hrdzavej na krajoch záhybov a pripomínali ohnivé jazyky.
"No tak, páni, už len chvíľa. Obídeme kopec a- Hó!"
Prvé kone sa odrazu s prenikavým erdžaním vzopäli. Tie ďalšie neubrzdili a o chvíľu aa už celá rada vojnových poslov kĺzala v prachu dolu svahom. Jazdci vyskakovali zo sediel.
Agar sa nadvihol nad hustý porast.
"Doparoma!" Vojaci nadávajúc vstávali a oprašovali si tuniky. Jeden naháňal plášť, ktorý odnášal večerný vánok, šiesti zbierali popadané zbrane, delili si ich a ďalší traja naháňali rozrušené kone. Odrazu čerství ako rybičky.
Iba jeden sa náhle zohol a s kyslým výrazom na tvári čosi dvíhol zo zeme. "Pán veliteľ!"
"Máš niečo, Žicoň?" Mladý vojak podišiel k veliteľovi a čosi mu podal. Ten si to chvíľu obzeral, s nadávkou, ktorú chlapec radšej prepočul, to požhužval v pästi a slušným oblúkom zahodil do krovia: "Bánán!"
Agar sa posadil. Telom mu otriasal tichý chichot.
"Tam je! Chyťte ho!"
Chlapca obliala horúčka. Vyskočil z krovia ani zajac, schytil svojho hnedáka za oťaže a snažil sa ho prinútiť vstať. Zviera sa však ani nepohlo, len vystrašene gúľalo očami. Až keď bola rozzúrená pešia kavaléria takmer pri nich, poník vyskočil. Agar sa v poslednej chvíli chytil Daminolovej hrivy, odrazil sa od najbližšieho kmeňa a v letku vyskočil koňovi na chrbát. Už druhá neplecha za jediný deň!
Ani mocné a vycvičené kráľovské kone im nestačili, čo prestrašený poník tak rýchlo prepletal nohami. Div o ne sám nezakopol.

Spomalili, až kým všade navôkol nebolo počuť nič okrem mrmlotu lesa, zurčaniu rieky a ich rýchlych nádychov. Prešli cez most a hore kopcom po hlavnej hradskej. Po chvíli žobrania strážnikov pod bránou prekĺzli do prázdneho podhradia a utiahli sa pod vysoké kamenné hradby.
Tržné námestie z driemot vyrušil rachot, keď sa čierna pomaly zatvárala a nad strechami zazvučal večerný zvon. Dnes to Agar stihol len tak-tak.
Ležal schúlený pod pätou hradieb pri poníkovi so sedlom miesto podhlavníka a prikrytý tenkým pláštikom. Vždy ho nosil úhľadne poskladaný v sedlovej kapse. Ešte i v spánku v ľavej ruke zvieral hmatník malej ošúchanej mandolíny, ktorá naňho čakala, starostlivo ukrytá pod dažďovým odkvapom.
Žil nebežným životom, jeho spoločníkmi boli iba poník Daminol a stará ošúchaná mandolína. Mal ju najradšej, i keď staré struny musel každú chvíľu naprávať. Prečo to tak bolo sa len málokto dozvedel. Chlapec si to totiž nechával pre seba.
Ale vlastne, nebol až tak úplne sám...

>> Čítať ďalej

1. kapitola, II. časť
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .