Kroniky Anethylgry - 19. kapitola - Kráľ žiada kráľa

13. listopadu 2011 v 21:50 | © Chodiaca kreativita |  KP - Kroniky Anethylgry - I. prepis
Opäť som sa dostala k písaniu ďalšej časti tohoto príbehu. Počas krátkej doby nečinnosti sa mi v hlave opäť objavila jedna myšlienka - skvelých fantasy dobrodružstiev je akosi málo. Myslím tých kvalitnejších a originálnejších. Čím to je? Ja tak slabo hľadám, alebo sa fantasy zaoberajú iba násťroční spisovatelia, ktorých tvorba sa veľmi tesne prelína s naivnými predstavami a samým klišé? Fakt neviem... Škoda, nemám čo čítať :D

Händel - Music for the Royal Fireworks IV: La Rejouissance


Agar sa prebudil. Ležal vo voňavej posteli prikrytý hodvábnym mäkkučkým paplónom a hlava sa mu zabárala do veľkého príjemného vankúša. Taký pocit chlapec nikdy nezažil. Vždy predtým ležal na tvrdej zemi či dlažbe alebo na pomerne tvrdej posteli prikrytý tenkou dekou. Dokonca i v Jeradovskom kráľovstve. Keď si naňho spomenul, pichlo ho pri srdci.
Ležal v slabo osvetlenej miestnosti, ktorej jediný zdroj svetla bola sviečka horiaca slabým plamienkom na stene napravo od neho. Dokonca ani mesiac nedosvietil svojimi bielymi lúčmi oknom. Ležal v kamennej miestnosti s trochu dusným vzduchom. Bolo v nej teplo, i napriek chladu, ktorý panoval von za obločnicami.
Cítil sa celý doráňaný, no i napriek tomu zmätene vyskočil na rovné nohy. Rýchlo zamieril k oknu a vyzrel von. Ako prvá myšlienka sa mu zjavila myšlienka na útek. Bola to preňho naprirodzenejšia myšlienka, ako že sa volá Agar. Keď vyzrel von, naskytol sa mu pohľad na staré vystrihané stromy pod ním, nad ktorými vysel tieň budovy. Tu bola vežička, a tu ďalšia. Tu asi stoja hradby... Celyngar? Chlapec dvíhol pohľad ďalej, asi na východ, ak sa noc schyľovala ku svojmu koncu. Zbadal slabúčko osvetlené uličky, ktoré mu matne pripomenuli Jeradovské kráľovstvo. Kdesi v diaľke začul dupot podkutých kopýt a trmácajúci sa koč.
Odrazu spoza seba začul tlmené hlasy. Obzrel sa naspäť do miestnosti a pomaly zrakom rozoznávajúc predmety okolo seba došiel k dverám. Pomaly uchopil kľučku a pohol ňou
Kultúra v Anethylgre sa vyvýjala rôzne - niekde mali zastaralé technológie, inde používali aj čosi vyspelejšie, v porovnaní s našou históriou.
Do tmavej miestnosi prenikol ostrý pás svetla. Chlapec hľadel na dlhú chodbu vysvietenú nespočetným množstvom sviečok a nielen po kraji stien, ale i na strope. Kde-tu stál mohutný stĺp podopierajúci strop, takisto obsypaný sviečkami. To všetko rozsviecovať by bolo nadľudské sily. Na zemi ležal tmavočervený koberec popretkávaný akoby zlatými niťami, ktoré po jeho obvode vyobrazovali rôzne ornamenty. Na stenách boli porozvešané rôzne portréty honosných osobností.
A uprostred miestnosti stáli dve osoby takmer rovnako vysoké. Keď poodchýlené dvere slabúčko zavŕzgali, obe sa obzreli.
Chlapec zbadal Philipa, ktorý sa naňho letmo usmial. Ten druhý, ktorý stál naproti nemu, vyzeral rovnako nevšedne ako Athlysole. Vyzeral asi tak, že by ste jeho predkov pri porovnaní s poddanými dokázali rozoznať. Akoby z tých dvoch vyžaroval majestát, honosnosť.
Ten neznámy letmo pozrel na Agara, čosi povedal Philipovi zovrúc mu krátko plece a pomalým krokom odišiel. Philip takisto opustil svoje pôvodné miesto, zamieril k chlapcovi. Ten sa div nerozbehol kráčajúcemu od radosti naproti.
"Tak už si hore," krátko skonštatoval. Agar mu nato horlivo prikývol.
"Kde sme?"
"V Celyngare," odpovedal mu Athlysole, "tam, kde sme mierili. Čo sa stalo, by si mal vedieť ty."
"Aj viem," odpovedal nadšene chlapec.
"Tak poď," vyzval ho Philip. Na jeho tvári sa objavila veľmi veľká radosť. Chlapec na to nebol navyknutý, ale nevenoval tomu pozornosť. Philipovi sa veľmi uľavilo, keď videl Agara zdravého. Cítil sa za to nebezpečenstvo, ktoré im ešte pred pár hodinami hrozilo, zodpovedný. A okrem iného, chlapec mu prirástol k srdcu. Veď okrem jeho koňa mu ostal len on, nerátajúc staré známosti, ktoré sa snažil i teraz využiť.
Kráčali vyzdobenými a vysvietenými chodbami. Ich kroky odrážali mĺkve steny a Agarovi to časom neprichodilo príjemné. Keď si už myslel, že to mŕtve ticho viac nevydrží, dorazili pred veľké dubové dvere. Po oboch ich stranách stáli stráže držiace v rukách kopije. Dvere boli pootvorené, a keď ľudia v sieni začuli kroky, vyzvali ich, aby vošli. Stráže sa stiahli a keď obaja prekročili prah siene, zavreli za nimi dvere. Ten rachot sa rozľahol a odrážal od všetkých stien a stĺpov, až si chlapec myslel, že čoskoro spadnú. Nestalo sa tak.
Takmer na konci siene bola vyvýšená dlažba. Cez celú miestnosť a aj po mramorových schodoch sa tiahol červený koberec. A na konci miestnosti stál vysoký honosný trón. Za ním boli okná cez ktoré nepreniklo takmer žiadne svetlo okrem svitu hviezd, aj tie napokon zanikli v žiare stoviek sviečok.
Na tróne sedel starý kráľ veľmi poznačený vekom. Ledva si všimol príchod cudzincov. To, že ešte žije, značilo iba vzdychanie ktoré prichádzalo s každým nádychom a výdychom. Jeho vlasy boli sivobiele, kde-tu sa ešte objavil hnedý pramienok. To vravelo o jeho ešte pomerne mladom veku, ktorý sa však nestotožňoval s jeho zdravotným stavom.
Po oboch jeho bokoch stáli kráľov syn a dcéra. Princezná Nelillah mala mierne vlnité zlaté vlasy, ktoré jej splývali so žltými šatami vo farbe východu slnka. Jej takmer dokonalá tvárička sa usmievala na prichádzajúcich. Zatiaľ čo jej brat na druhej strane trónu sa tváril vážne. Rukou spravil jemný posunok na ktorý mu Philip, na chlapcovo počudovanie, odpovedal rovnakým. Toho muža videl len pred chvíľou, keď sa o čomsi zhováral s Philipom. Mal tmavohnedé vlasy takmer po plecia s výraznými lícnymi kosťami a jasnými očami. Tie však i napriek vysokému čelu nehľadeli nepriateľsky. Jeho podobnosť so sestrou bola veľmi zjavná.
Prvá ich oslovila slečna Nelillah, "Čím vďačíme za vašu návštevu, cudzinci?"
"Našou nepriaznivou situáciou," odpovedal jej zdvorilo Athlysole, keď zastali pred stupienkom. Po tom všetkým trom Philip vyrozprával všetky udalosti, ktoré sa udiali od prvého prepadu. Ku koncu sa kráľovičovi lámal hlas od vypätia, ale na jeho tvári to vôbec nebolo badateľné.
"V tom prípade," konečne prehovoril starý kráľ a i napriek svojej starobe sa pomaly dvihol z trónu, pričom mu jeho dcéra pomáhala, "sú pre vás brány Celyngaru otvorené a cíťte sa tu ako doma. Iste, nemali by sme zabúdať na nebezpečenstvo, ktoré ti hrozí, kráľovič. Preto od Celyngaru príjmite iba krátkodobú strechu nad hlavou. Nieje časté, že kráľ žiada o príbytok kráľa."
"Ak dovolíte, niesom ešte kráľ," odpovedal Philip s veľmi miernou poklonou. Nato sa sálou rozniesol slabý smiech prítomných, okrem kráľa.
"Nevravím, že myslím kráľa s politickým titulom," odpovedal nato neochvejne kráľ mieriac k ním pomalým krokom, napriek svojmu veku vystretý ako meč v boji, "ale myslel som kráľa srdcom."
"Ach, iste," odpovedal Philip, "každopádne ďakujeme."
"A my vám ďakujeme za vašu návštevu a že naši starí spojenci na také krásne mesto, ako je Celyngar, nezabudli."
"Je veru krásne..." odpovedal zamyslene Athlysole. Chlapec na svojom pleci zacítil zovretie jeho ruky.
"Theoden, choď s nimi," pokynul starý kráľ mladému nástupcovi trónu, ktorý okamžite vykročil a zamieril k nim. Agarovi neuniklo, ako sa Philip potešil.
Keď sa za nimi zavreli dvere siene, obaja prepukli do vrelého rozhovoru.
"Dlho sme ťa tu nevideli, bratanček," začal Theoden. Agarovi tým vyrazil dych.
"Je to možné, aj keď som sa v okolí pohyboval často. Tá tvoja sestra opeknela, odkedy som ju nevidel."
"Páči sa ti, há?" vyštekol Theoden a uštedril Philipa štuchancom. Agar spomalil krok a nechal tých dvoch pred sebou. Mal pocit, akoby pri takomto zvítaní iba prekážal. Tí dvaja konečne mohli zabudnúť na svoje bremeno plynúce z ich postavenia.
"Nie..."
"Isteže nie, to ti tak verím."
"Mal by si."
"Jasné, starý Filo nikdy neklame."
"Iste."
"Iste. Keď už sme sa dostali k takým témam, slečne Terillyn dvorí istý šľactic z južných končín."
"Tam ich je veľa. Ale ako o tom vieš?"
"Moja nebohá matka usporadúvala asi pred dvoma rokmi ples, na ktorý prišlo celé východné a južné územie. Mal si vidieť tých ľudí..."
Takto rečnili veľmi dlho. Neprestali ani vtedy, keď došli na asi tretie poschodie s honosne zariadenými chodbami. Napokon vošli do priestrannej hosťovskej izby. Theoden spoločne s Philipom pozapaľovali sviečky a pred chlapcom sa postupne objavovala krásne zariadená izba.
"Och, prepáčte, odložil som si tu určité veci..." povedal Theoden a spoza postele pri pravej strane vytiahol čosi lesknúce.
"Mare!" vykríkol prekvapený Philip.
"Tichšie," upozornil ho hneď nato jeho bratranec. V ruke držal sklenú kanvu s tmavoružovou tekutinou ktorá v svetle menila svoju farbu na sýtočervenú. Bola to skutočne mare, veľmi chutný nápoj pochádzajúci z ostrova na severe Rio Mare. Vyrábala sa z jačmeňa ktorý sa jedinečným spôsobom upravoval až z neho vznikal tento nápoj. Každý chutil inak, záviselo to od doby, počas ktorej bol uskladňovaný a aká dlhá doba uplynula od jeho naliatia do nádoby. Dokonca aj medzi šľachtou a kráľovskými panovníkmi bola vysoko vážená.
"Odkiaľ ju máš?" opýtal sa prekvapený Athlysole pričom začudovane hľadel na nádobu.
"Tajné zdroje," žmurkol Theoden, "ale papá tomu nevrav, vzali by mi ju."
Philip súcitne prikývol.
Keď Theoden odišiel želajúc im dobrú noc, chlapec sa prevrátil do mäkkučkej postele. Počul ešte, ako Philip vraví, "Oddýchni si, pretože ešte dlho sa takejto pohostinnosti načakáš," a už zaspal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .