Kroniky Anethylgry - 18. kapitola - Bojovníci z Celyngaru

10. listopadu 2011 v 21:41 | © Chodiaca kreativita |  KP - Kroniky Anethylgry - I. prepis
Asi niet boja bez toho, aby si bojovníci nepriviedli zranenia... - To by mohol byť úvod do ďalšej kapitoly. Okrem tohoto rozmýšľam aj nad dielom, ktoré by som mohla spísať pre dve súťaže. Jednu, ktorú tu však nenájdete, som už zasielala - toť len okrajovo :D Ale k príbehu - čaká nás pomerne dramatická časť...

Skladba vás čaká, ale až v polovici :)


Peši putovali krajinou. Zdala sa ako jednoliata, stále tá istá pieseň. Hory v diaľke sa vôbec nepribližovali. Onedlho došli k ceste po ktorej sa aj pustili. Viedla ich hore kopcom. Občas po nej preleteli bričky či honosnejšie koče, čo znamenalo iba jedno - civilizácia sa blížila. Keď došli k plošine, ktorá sa naľavo od cesty oddeľovala a bol z nej dobrý výhľad, Philip sa rozhliadol dookola. Zistili, že mesto je ešte ďaleko, podľa vysokých bielych veží. Zbytok však zakrývali koruny stromov.
Pokračovali rovno po ceste. Tá vyšla spomedzi klenby zelených korún a pokračovala ďalej cez širokú rovinu na ktorej len kde-tu stál osamelý strom. Neskôr sa pozvoľna zatáčala vľavo a neskôr stále rovno cez riedky les až k Celyngaru. Po pravej strane sa asi sto metrov od nich krčili súbory nízkych stromov. Naproti pred sebou zbadali dve koče skackajúce po ceste.
"Vysadnime na kone, aspoň pre istotu," navrhol Philip. Chlapec ho mlčky poslúchol.
Zvieratá sa ihneď pohli do lenivého kroku. V Philipovi rástla zlá predtucha, aj keď chlapec o tom nemal ani poňatia. Inokedy táto cesta býva plná obchodníkov, no dnes je akoby mŕtva, prázdna, vyľudnená. Len koče náhliace sa naproti nim prinášali slabučkú nádej, že mesto ešte stojí.
Boli asi v polovici zákruty, keď sa spoza nich ozval rev. Philip sa rýchlo otočil a hodil pohľad za plece. Vtom popchol Melyngara do prudkého trysku a jeho sivý plášť sa rozvial vo vetre. Chlapec ho nasledoval ale obzrieť sa nestihol. Ten ryk mu však stačil.

Two Steps From Hell - Strength of a Thousand Men


Náhlilo sa za nimi asi tridsať ozbrojených jazdcov mávajúcich mečmi. Posledný rad, čo bolo asi šesť obrnených, obsahoval lukostrelcov. Tí už zasadzovali tenučké šípy. Utekajúci však svoje zbrane nevytiahli. Spoliehali sa iba na rýchlosť svojich koní.
Daminolove brucho sa prudko rozširovalo a zužovalo, zviera chrapľavo dýchalo. Oči mu od strachu šli vyskočiť z jamôk. Rýchlo prepletal nohami, fŕkal všade navôkol. Bol taký vystrašený ako chlapec samotný. Jeho strach sa znásobil, keď obaja zbadali, že hnedý poník nestačí statnému belúšovi. Chlapec rozmýšľal, čo spraví.
To už okolo nich leteli prvé šípy. Jeden tesne minul Philipovo plece. Agarovi preleteli dve po sebe tesne popri pravej ruke. Ich výhodou bola stále veľká vzdialenosť.
Athlysole sa obzrel po druhýkrát. Keď zbadal, že chlapec zaostáva, mierne spomalil. Chlapec ho dobehol, a keď boli takmer na tej istej úrovni, Philip pustil oťaže z rúk a chytil chlapca. Vydvihol ho zo sedla. Obaja tlmene vykríkli, keď chlapec poklesol tesne nad zem. Agar vystrel ruku a zachytil sa zadnej rázsochy sedla. Spotené ruky sa mu šmýkali. Videl vojsko, ktoré sa závratne rýchlo približovalo k nim.
Philip ho pevne držal. Chlapec sa v tej rýchlosti stačil odraziť zo zeme a Athlysole ho na to vytiahol nahor do sedla za seba, akurát chrbtom k sebe. Ako to dokázal? - Agar si ešte nad tým dlho po tom hlavu lámal. Chytil sa bedier beluša a smutne hľadel za Daminolom, ktorý smutne hodil okom po svojom pánovi a odbočil vpravo medzi skupiny stromov.
Z mysle mu však verného kamaráta vytlačilo vojsko. Okolo nich opäť preleteli ďalšie šípy a vzdialenosť sa zmenšovala. Chlapec sa kolenami zakvačil do brucha zvieraťa a s hrôzou sledoval ubiehajúcu krajinu. Opačný smer jazdy mu nerobil dobre, bojovníci pred nimi už vôbec nie. Celyngar bol však v nedohľadne.

Vojsko časom začalo za nimi zaostávať, Melyngar i s dvoma jazdcami na chrbte rýchlo uháňal. Zdalo sa, že ho nič nedokáže vyčerpať. Chlapcovi už pohupávala hlava, keď ho odrazu Philip zozadu napomenul. "Mesto je neďaleko," povedal, pretože chlapec sa nemohol obzrieť.
Slnko sa blížilo k horiam. Neskôr už načisto za ne zašlo a krajinu ovial studený vietor, ktorý veštil príchod noci. Chlapec nevedel, či je to zlé alebo dobré. Mohli by sa striasť nepriateľov za pätami, ale možnože by oni sami do kráľovstva nedošli.
Či chceli, alebo nie, zviera pod nimi bolo čím ďalej ustatejšie. Bežiace kone za nimi sa zdali ako čierny pruh v diaľke, no zem sa pod nárazmi kopýt neustále otriasala. Keď belúš z vyčerpania uberal na rýchlosti, hordy vojakov sa približovali. Opäť okolo nich začali svišťať šípy.
Jeden sa v miernom nočnom vánku zabodol Philipovi do pleca. Po chvíli však neškodne odpadol, pretože stále boli ešte ďaleko a strelený šíp bol dosť pomalý. No i tak hrozilo nebezpečenstvo. Popri chlapcovom uchu preletel ďalší a tretí sa zapychol do Melyngarovej zadnej nohy. Zviera silno zakoplo a len-len že sa nezrútilo na zem.
Chlapcovu pravú ruku minuli tesne dva a hneď nato čosi ťažké preletelo vzduchom. Philip sa s bolestivým polokrikom zviezol z koňa. Ten mierne podskočil a upaľoval ďalej.
"Philip!" vykríkol Agar. Naslepo hmatal po Melyngarových oťažiach a keď ich konečne našiel, zastavil koňa nedbajúc na nebezpečenstvo. Preložil si nohy až sa otočil čelom k belušovi a rýchlo sa posadil do sedla. Zvrtol beluša a mieril k ležiacemu telu, v ústrety vojsku, ktoré sa hnalo ako hladné psy. Do hrudníka ho zasiahol ďalší šíp.
Chlapcovi popred oči prelietavali hviezdičky i napriek tomu, že obloha nad nimi bola zatiahnutá mračnami. Sprvu sa mu zdalo, že počuje tlkot vlastného srdca, ale keď sa hlas zosilňoval, rozoznal dupot niekoľkých koní. Prichádzalo to však spoza neho.
Po chvíli, keď už bol takmer tesne pri ležiacim kráľovičovi, zľava i zprava vyleteli spoza neho mocné parípy nesúce obrnených vojakov. Tí sa vyrútili na čiernu šmuhu vojska, ktoré sa medzi tým priblížilo asi už len dvadsať krokov od nich. Traja z rytierov zastali vedľa chlapca.
Všetci zoskočili z koní. Dvaja dvíhali telo Philipa, ktorý vydával akési neidentifikovateľné zvuky, keď s ním pohýňali. Aspoň to naznačilo jeho bdelosť. Rýchlo, no opatrne ho vyložili na koňa tretieho vojaka, ktorý ho vpredu držal. Potom sa vyšvihol do sedla, čosi krátko povedal zvyšným dvom. Keď od nich dostal krátku odpoveď, rozcválal sa a stratil sa v tme.
Zatiaľ to okolo nich vrelo. Odvšadiaľ sa ozývali bojové pokriky a zvuk svišťajúcich mečov. Agar sedel na belúšovi, ktorý nepohol ani brvou, a rozmýšľal, čo by asi mal robiť. Jeho prácu mu však vzápätí uľachčil ktosi vykrikujúc čosi spomedzi bojiska. Chlapec tú slabú vravu počul, ale nerozumel jej. Po chvíli sa spomedzi preskakujúcich brnení vyplazil čierny tieň. Chytil Melyngara za oťaže a otočil ho. Agar sa snažil protestovať, ale nešlo mu to. Ten muž čosi rýchlo vravel, ale chlapec ničomu nerozumel. Niekto belúša zozadu plesol po stehne a ten sa vzápätí rozcválal vpred.
Agar zachytil pár viet, ktoré boli adresované jemu, ale zachytil iba "... do Celyngaru!". Hlava mu klesla a na viac sa nepamätal.

Hradnú bránu vo večernom svetle osviecovali svetlá z lampášov porozvešaných po obvode hradieb. Pri nej stáli dvaja vzpriamení vojaci s partizánskymi kopijami v rukách. Mali pod hlavicami krídlovité ostrie, ktoré svetielkovalo v odraze lampášov.
Ozvalo sa zachrápanie. Následne jeden strážca druhou stranou kopije poštuchol druhého a ten okamžite vyskočil do pozoru, "Koledujete si o poriadnu štvanicu, že, vojačik?"
"Áno pane! Či vlastne... prepáčte, pane." odpovedal druhý naprávajúc si odznak hodnosti. Po chvíli však pokračoval, "Pane. nechcem byť dotieravý..."
"...To nič, už aj tak si."
"...ale nevidíte čosi tam pred nami? Tam, medzi stromami..."
"Čo? Áno, vidím. Dnes sa činíte. Asi vám odpustím jeden z vašich trestov, ktoré by ste si aj tak zaslúžili."
Vojačik chcel čosi povedať, ale ten vyššie postavený ho zarazil, "Počujete?"
"Nie. Ách, áno."
Kdesi v diaľke sa ozvalo tiché zafŕkanie. Vzápätí z nočnej hmly vyšli dvaja ozbrojení jazdci a jeden biely osedlaný kôň.
Vzápätí sa ozvalo, "Otvorte bránu!"
Mohutná brána zarachotila a pomaly sa začala otvárať. Tri kone ňou zľahka preklusali. Cvengot podkov sa ozýval prázdnymi ulicami a neprinášal nič iné, než ozvenu. Takto sa dostali až pred druhú bránu. Bránu, za ktorou sa až k nebu týčil vysoký čisto biely hrad, ako zimný sneh. Kde-tu sa ešte svietilo v oknách. Na jej druhej strane sa ozvali náhlivé kroky. Brána sa rozrazila a uprostred nej stála malá skupinka tichých ľudí - vrchný komorník, najvyšší radca a samotný kráľ, ktorého v tej tme takmer nebolo vidieť.
"Čo sa stalo?" vyriekol pomaly kráľ.
Všetci tam ticho stáli a každý sa bál prehovoriť. Napokon sa slova ujal jeden z obrnených, pričom zoskakoval z koňa.
"K hradbám kráľovstva mieril menší oddiel vojakov. Naše vojsko ho, aspoň podľa mojich najnovších správ, úspešne odvrátilo. Prenasledovalo dvoch jazdcov."
"A kde sú?" pomaly zatiahol kráľ.
Tvárami všetkých prítomných preletel kyslý úsmev. Kráľov pohľad napokon spočinul na telách krížom položených na koňoch, "Ahá..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kata-chan Kata-chan | Web | 13. listopadu 2011 v 10:17 | Reagovat

Podle mě je fanfiction taky fajn. Vlestně mi to dovoluje přispůsobit si původní příběh podle svého, v Naruto fanfiction se ale někdy pracuje jen s postavami, a to s jejich vzhledem a charakter se taky mění. To už má celkem dost blízko k vlastní tvorbě. Mě baví víc FF, tudíš se prostě k originálce přemůžu jen když je to fakt dobrý nápad a mám hodně času. Fanfiction procvičuje psaní, ale fantazie se zapojuje taky. Podle mě oba druhy mají své klady i zápory. Takže tak ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .