Kroniky Anethylgry - 17. kapitola - Predzvesť vojny

3. listopadu 2011 v 18:11 | (c) Chodiaca kreativita |  KP - Kroniky Anethylgry - I. prepis
Dnes som si uvedomila, že si budem musieť v blízkej dobe ešte raz prejsť názvy všetkých kapitol, ktoré som už k tomuto príbehu napísala. Niesom talent na ich vymýšľanie, respektíve sa mi do toho príliš nechce.

Našla som jednu krásnu pieseň, čujte! :D
Fullmetal Alchemist Brothers Violin (Instrumental Version)


Ráno, keď sa chlapec prebudil, zbadal vedľa seba suché konáre obložené kamením. Navôkol rozvoniavalo opečené mäso.
Vôkol nich stáli iba samé stromy, ktoré ešte spolovice zakrývala ranná hmla ako nočná perina. Vysoko v korunách listnatých stromov štebotali ranné vtáky. Na východe sa už ukazovali ranné lúče, no slnko už nebolo najnižšie.
"Ách, už si hore," napoly povedal a napoly sa opýtal Philip. Sedel na druhej strane a v ruke držal konár, ktorý kdesi našiel. Jeho tvar bol však zaujímavý, pretože na jednom mieste sa rozdvojoval. Medzi to položil kus mäsa a držal ho nad ohňom. Pod očami mal jemné kruhy a jeho odev bol dokrčený.
"Na raňajky veľmi sýte," prehovoril chlapec namiesto pozdravu a pohľadom ukázal na malý ohník.
"Iste. V noci som nemohol spať, tak som si povedal, že ten čas využijem zaujímavejšie a poobzerám sa po nejakej zveri.."
"A to sa ti aj podarilo," uškrnul sa chlapec. Hneď si však mal sto chutí udrieť päsťou do hlavy, pretože smiech bol to posledné, čoho hrozného sa mohol Agar dopustiť. Už si však zvykol, že jeho spoločník je naučený svoje emócie, predovšetkým tie negatívne, zakrývať.
Athlysole iba s povzdychom krátko prikývol. Obidvaja totiž mysleli na to isté, na tie nešťastné situácie, ktoré ich za nič na svete nechceli obchádzať.
Nasledovala zdrvujúca chvíľa mlčania, počas ktorej ich minulosť veľmi ranila. Náladu im nezlepšili ani štebotavé vtáky, ani zelená tráva, ktorá rovno ako prútik rástla všade vôkol nich a žlto lámala ranné lúče slnka, a dokonca ani farebné kvety, ktorými okolie bolo akoby posiate. Nad ich hlavami z konáru na konár preskočila veverička, ktorej chvost sa pri ladnom skoku rozvlnil vo vetre.
Philip to dlhšie nevydržal. Podal chlapcovi druhý opečený kus čerstvého mäsa a pustil sa do toho, ktorý držal na konári v druhej ruke. Vstal.
"Na mieste, kde som líšku zasiahol, ostalo možno ešte niečo užitočné, ak to zvery nerozniesli po okolí," povedal na vysvetlenie a zamieril medzi stromy. Chlapec pozbieral svoje veci, ktorých napokon nebolo veľa, a šiel za ním. Kone vzali so sebou.
Krokom prechádzali pomedzi skupiny stromov. Chlapec sa nezdržal obdivu nad tým, že zjavne Philip kráčajúci pred ním presne vedel, kam majú ísť, aj keď každé miesto v lese sa podobalo stovke ostatným. Vystúpil na menší kopec, ktorý sa hneď zvažoval nadol a pod ním ležalo skolené zviera. Teda presnejšie to, čo z neho ostalo. Posledný vlk práve zmizol medzi stromami. Na mieste iba ležala ohlodaná kostra vysokej zveri.
Athlysole potichu, no viac vtipne než vulgárne, zaklial. Ticho sa pobral k mŕtvole aby skontroloval zvyšky. Keď však zistil, že zo zvieraťa neostalo už nič užitočné, vrátil sa na kopec ku chlapcovi a ku koňom no nevybrali sa naspäť.
"Či chcem, alebo nie, musíme zájsť k nejakej civilizácií. Les by nás dlho neuživil."
Chlapec iba nechápavo prekrútil očami. Nešlo mu to do hlavy, veď jedlo im aj koňom les dá, aj majú kde spať. Athlysole vysadol do sedla a popchol svojho belúša. Agar urobil to isté a čoskoro jeho Daminol dobehol kráľovičovho Melyngara.
Prechádzali lesmi posiatymi stromami a nízkym krovím, pod ktorým sa ukrývali neviditeľné diery vytvorené lesnými hlodavcami. Klusali spoly po lesnej ceste a cestu im občas križovali malé vtáčiky, ktorých vyplašili z letného rozjímania. Cesta stúpala nahor. Počas putovania nik neprehovoril.
Athlysole odrazu zabočil doľava medzi stromy. Chlapec ho nasledoval. Krokom prešli asi desať-pätnásť metrov, keď sa odrazu pred nimi otvoril krásny výhľad. Pred nimi boli stromy pomedzi ktoré bolo občas badať lesnú cestu, ktorú vychodili obchodníci s nákladom. Za cestou bol ďalší vysoký porast. Možno päťdesiat metrov od cestičky rozprestierala svoje koryto rieka, ktorej meno im akosi nebolo známe. Bola to malá rieka a Philip sa na okamih zamyslel, či sa jej meno vôbec nachádza v mapách Anethylgry. Za riekou nasledovali ďalšie stromy. Podľa toho, že za poslednými korunami nevideli nič priestorové si domysleli, že nasleduje kopec zvažujúci sa nadol. A za mohutnými stromami, - konečne! - zbadali malú dedinku. Za ňou ešte zbadali pás stromov a vysoké hory, ktorých tmavozelené končiare ešte neboli pokryté snehom. Melyndar.
Slová by boli zbytočné, obaja vedeli, kam ich najbližšie kroky povedú. Bolo potrebné sa tam však dostať...

"Potrebujeme ísť do Celynagu. Je to mesto v južnej časti Anethylgry, pri Trpazličích baniach a Záfučine. Môj otec tam mal starého spojenca, možno nám pomôže."
"Čo je Záfučina?" opýtal sa zvedavo chlapec.
Kráčali dolu kopcom. Vôkol nich štebotali vtáci a od kmeňov stromov sa ozýval dupot ich koní, ktoré poslušne šliapali za nimi.
"Malá dedina, v ktorej tak krásne vysadili stromy, že tam celoročne zafukuje silný vietor," uškrnul sa Philip predierajúc si cestu napred cez nízke konáre, "Celyngar je krásne starobilé bývalé kráľovstvo. Dopočul som sa o nejakých nepokojoch, preto mám o pevnosti panovníctva isté pochybnosti."
"Keď je to mesto také krásne, prečo ho chceli zničiť?"
Athlysole sa na okamih odmlčal hľadiac do korún stromov. Ďaleko pred nimi prudko vyleteli vtáky a tichúčko leteli vetrom, "Vieš," povedal po chvíli, "nie všetci si vážia to, čo majú. Ak vedľa seba postavíš dvoch ľudí a ukážeš im tú istú krásnu vec, jeden bude obdivovať jej krásu ale druhý sa jej bude chcieť zmocniť."
Agarovi prebehol mráz po chrbte, "Koľko je v Anethylgre kráľovstiev?"
"Ako tak počítam, malo by ich byť päť. Iste, Jeradovské kráľovstvo padlo," nepekne sa uškrnul, "o Celyngare neviem. Ale určite ešte stojí Kráľovstvo zamatu, Podmonské kráľovstvo a Azurové kráľovstvo. Teda - štyri alebo tri. K tomu nerátam samostatne zvolané kráľovstvá elfov a iných..."
"Elfov?! Ale ja som myslel, že sú to iba legendy..!" chlapec sa takmer potkol na vlastných nohách.
"Aj draci v mysli nedávnych ľudí existovali iba v legendách a mýtoch, a predsa pred desiatimi rokmi bol zbadaný jeden."
"Vážne? I tak neverím..."
"Je to možné. Ľuďom sa príliš neukazujú, ale..."
Athlysole nedopovedal. Prudko sa zviezol k zemi. Chlapec sa otočil, pretože sa domnieval, že Philip neudržal rovnováhu a spadol. Ten však ostal ležať v tráve s uchom na zemi. Po chvíli vystrel ruku, potiahol chlapca za rukáv a ten zletel hneď vedľa neho.
"Nič nevrav," upozornil ho Philip. Po chvíli aj chlapec zbadal ďaleko od nich mrak prachu. Zem sa otriasala od cvalu koní. Daminol ticho zaerdžal.
Keď zistili, ktorým smerom jazdci idú, skryli sa za hrubý kmeň stromu obrasteným krovím. Kone ešte predtým behom odviedli ďalej do tieňa stromov, aby ich nebolo vidieť.
Cesta od nich sa zatáčala prudko doľava, preto všetko dlho počuli ale omnoho neskôr videli. Spoza konárov vybehol statný biely kôň nesúci muža v brnení a s mečom po boku. Za ním cválali ďalší a ďalší muži. Popreh ich zrak prešlo zo pästnásť bojovníkov. Keď sa v ďiaľke stratil i posledný, Athlysole vyskočil na rovné nohy a náhlil sa ku koňom.
"Bola to iba hliadka. Ale ku komu patrila, to som si nestihol všimnúť," povedal, keď ho chlapec dobehol, "nieje veľmi časté vidieť hliadky, hlavne v období... mieru," prehltol naprázdno, "znamená to iba predzvesť vojny. Hádam sa mýlim..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .