Kroniky Anethylgry - 7. kapitola -S následníkom trónu po boku

16. září 2011 v 20:44 | (c) Chodiaca kreativita |  KP - Kroniky Anethylgry - I. prepis
Pozreieme sa, čo sa udialo ďalej. Viac vám asi nebudem vravieť, ak by ste si chceli spraviť svoj vlastný obraz, nechcem vám doňho skákať :)

Možno vám bude prekážať, ako pri hudbe striedam žánre. Snažím sa iba vystihnúť náladu textu a podchytiť jeho atmosféru, niekedy sa mi to však aj nemusí podariť... :)
Soothing Instrumental Music



Muž vedľa neho otvoril ústa, akoby chcel čosi povedať, no vtedy sa k nim rozbehol chovateľ prasiat mávajúc hnedým ťažkým klobúkom a kričiac na princa. Ten ihneď vyskočil, dôstojne sa vzpriamil no svoju miernu neochotu nedal najavo.
"Ách, vďaka vám! Konečne vás vidím! Prosím ponížene, kedy váš otec zníži dane na chov ošípaných? Viete, moja čaká malé presiatka a nebudem mať to z čoho platiť..."
Syn kráľa ho iba zavrátil čímsi, čo chlapec počul iba ako mierne zamrmlanie, aj preto, lebo stál obrátený chrbtom k nemu. Chovateľ chvíľu počúval s otvorenými očami pričom v rukách nervózne žmolil klobúk. Potom sa Athlysole otočil a námietky chovateľa si nevšímal. Nevrátil sa už na svoje miesto k chlapcovi, ale vzal si svojho koňa a pokynul na Agara, aby urobil to isté.
"Tu nebudeme mať pokoj," prehovoril hľadiac na chlapca pričom zapínal uvolnený nánosník na uzde svojho belúša. Agarov kôň žiadnu uzdu nemal, iba ohlávku z povrazov, aj tú mu vytvoril chlapec.
A aby sa slová princa potvrdili, rozbehla sa k ním ďalšia žena, "Pane, nikto nechce kupovať moje jablká! Pane!" zakričala ešte naostatok keď videla, že Athlysole vedie svojho koňa preč.
Keď sa belúš stratil za rohom brány, Agar s Daminolom sa rozbehol za nimi. Keď ich dobiehal, videl, ako sa muž vyhupuje do sedla svojho koňa, ktorý sa pritom ani nepohol. Agar zastavil svojho hnedáka meter za nimi a snažil sa takisto vyhodiť do sedla zatiaľ čo Athlysole nechal svojho belúša stáť a čakal naňho.
Agarovi sa z toľkej pozornosti potili ruky a keď mal ľavú nohu vystrel v strmeni a pravú mal prehodiť cez sedlo, odrazu sa začal šmýkať. Slabo vykríkol, no to mu nepomohlo, začal sa pomaly posúvať na druhú stranu. Nakoniec sa len-len zachytil o zadnú rázsochu a tak sa v strede pádu vytočil a dopadol zadnou časťou na zem, nie hlavou. Zahanbene obišiel koňa a pokúšal sa nasadnúť ešte raz. Pritom hodil okom na muža dôstojne sediacom na belušovi. Ten sa tváril, akoby si nič nevšímol ale pozorval čosi medzi stromami pred nimi. Agar mu za to bol mimovoľne vďačný, že si z jeho nepodarených pokusov nič nerobí.
Keď sa už pevne posadil do sedla, Athlysole ihneď popchol svojho beluša a Agar sa zaradil zaňho. Šli krokom, pretože terén sa zvažoval prudko nadol a ak by kone zrýchlili, ľahšie by sa mohli pošmyknúť na zradnom povrchu. Kopec však nebol až tak strmý, aby boli jazdci nútení z koní zosadnúť a ísť vedľa nich.
Keď prechádzali medzi stromami dolu kopcom po vychodenej ceste obchodníkov s tovarom, hneď ako sa terén vyrovnal nasledovala rovina kde-tu obsypaná mohutnými korunami stromov. Vyšliapanú cestu však lemovali umelo nasadené stromy ktoré mali tlmiť prechody vzduchu a teda mali vytvárať akúsi stenu, ktorá mala za úlohy tlmiť nárazy vetra. Okrem toho poskytovala domov vtákom, ktoré okoloidúcich obdarúvali svojim spevom a okrem toho hrubé konáre ponúkali v horúcich letných hodinách príjemný tieň.
Chlapec popchol svojho koňa ale nie preto, aby prešiel do klusu. Jeho koňo-poník rozdiel rozlíšil a predĺžil krok, čím zrýchlil.
"Tu som ešte nebol," prehovoril Agar keď dobehol princa a šiel s ním zarovno. Ten naňho letmo pozrel.
Bolo zjavné, že jazdca vedľa to prekvapilo. Nič nepovedal, ale pokračoval inou otázkou, "Ako dlho žiješ takým životom?"
Chlapec sa chvíľu zamyslel, "Asi od siedmich rokov," viac však neprehovoril a Athlysole sa ho na to už viac nepýtal.
Chlapec si chcel svoje tajomstvo udržať čo najdlhšie. Nebude predsa niekomu, koho nepozná, vykladať celú svoju životnú púť a jej obsah. Ten vedľa nemusí vedieť, že jeho matka má radšej jeho staršieho súrodenca a on preto od nej utiekol. Aj tak si musel priznať, že to neľutoval.
"Kto ťa naučil hrať na gitare?" padla ďalšia otázka po chvíli mlčania.
"Môj otec," odvetil chlapec, pri poslednom slove sa mu hlas mierne zadrhol, aj keď sám nevedel prečo. Vybavila sa mu spomienka na teplé večery, keď sedel vedľa otca a ten mu podával krásnu lesklú gitaru ktorú zakúpil na trhu z posledných peňazí. Jeho otec mal svoju vlastnú, ale bola stará, pri každom hraní bolo treba opäť napnúť struny. A od toho okamihu Agar svoju gitaru nepustil z ruky. Bola to jedna z jeho najpríjemnejších spomienok na domov a predovšetkým na otca. Chlapec nepoznal noty, ale svoju hudbu riadil sluchom a keby ovládal všetky hudobné znaky, na prvý pohľad by vedel zahrať takmer všetko okrem krížikov a béčok. Ani nepoznal stupnice, durové či molové, ale nevadilo mu to.
"Ovládaš to veľmi dobre," pochválil ho Athlysole, pričom úkosom naňho pozrel.
Spod kopýt ich koní vyrážal pravidelným tempom jemný prach, ktorý sa rozptýlil po okolí. Pri každom dopade bolo počuť mäkký dupot podkutých koní. Hore nad nimi šuchotalo lístie. Okolie ospevovali vtáky. Občas okolo nich prešli pešiaci, jazci na koňoch, obchodníci so záprahom či povozníci.
Pre Agara to bola zmena. Doteraz sa nemal komu zveriť, iba ak obchodníkovi, pri ktorom trávil voľný čas. Ani nevedel ako, odrazu sa z neho všetko vysypalo. Vravel o svojom spôsobe života, o dobrodružstvách, ktoré zažil dávnejšie alebo v posledných dňoch a keď skončil zvlášť zábavnú historku so svojim koňo-poníkom, Athlysole ho až vtedy prerušil
"Ako sa volá tvoj kôň?"
"Daminol," odvetil chlapec. Rástla v ňom dôvera, preto pokračoval, "a pomenoval som ho sám."
"Pekné meno," prehovoril jazdec. Chvíľu akoby rozmýšľal, až napokon pohladkal svojho koňa po krku, "môj beluš sa volá Melyngar."
Chlapec na to nepovedal nič, iba hľadel pred seba. Muž vedľa neho napokon pokračoval:
"Takže ty si tu ešte nebol," vrátil sa k predchádzajúcej téme.
"Áno. Bol som iba na mieste, kde zapadá slnko pri pohľade spoza hradieb. Pásol som tam husi..."
"Je to možné, nachádzajú sa tam aj pastviny našich kráľovských koní či dobytka miestnych poddaných," odvetil zamyslene, "Vieš o tom, že na západe od toho miesta leží Aragonitov les?"
"Ara-čo?" vypleštil oči chlapec. Prehol sa dopredu čo spôsobilo, že jeho kôň spomalil. Chlapec ho rýchlo popchol do kroku nespúšťajúc oči z človeka pred sebou.
"Volaj ma Philip," odvetil mu ľahostajne muž. Po tvári mu preletel úsmev.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lina Lina | Web | 16. září 2011 v 21:26 | Reagovat

Čím ďalej tým viac začínam mať pocit, že toto nie je práve príbeh pre mňa. Pritom je to veľmi pekné, skvele napísané, fakt príjemné a pokojné, ale nijako sa to nechce vtesnať do môjho vkusu...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .