Kroniky Anethylgry - 5. kapitola - taký všedný deň...

7. září 2011 v 16:43 | (c) Chodiaca kreativita |  KP - Kroniky Anethylgry - I. prepis
Keďže, s "nečinnosťou deja" boli menšie pohnútky, tak to vysvetlím. Neviem, možno sa vám taký roztiahnutý začiatok neskôr zíde. Totiž, to nieje krátky príbeh, plánujem ho podonbým spôsobom roztiahnuť ešte viac - ách, ja viem ... :D Ale zoberte si - pri sérií kníh Pán prsteňov je ako roztiahnutý začiatok? Vám sa to môže zdať ako dlhý čas - ale kapitoly sú krátke, v skuitočnosti to predstavuje možno iba päť skutočných papierov. :)


Po dlhšom rozmýšľaní som napokon vybrala toto:
Classic Movin' - Frédéric Mesnier


Podvečerom sa chlapec vrátil na svoje miesto neďaleko obchodníka. Vytiahol svoju gitaru a snažil sa čosi zahrať. Myšlienky však mal stále niekde úplne inde a vždy sa mýlil. Napokon sa snahy vzdal.
"Nechaj to tak," poradil mu obchodník. Chcel ešte čosi povedať ale vtedy sa pri nich objavil zákazník a obchodník nestihol svoju načatú vetu dokončiť.
Keď muž mal odísť, odrazu sa opýtal obchodníka, "Neviete, prečo je okolo panstva taký rozruch? Včera som videl, ako cez bránu viedli cudzie kone."
"Nie, o tom vám neviem povedať nič," odpovedal obchodník a poškriabal sa po hlave, "nič zaujímavé som nespozoroval."
"Tak, čo už," odvetil zákazník a ráznym krokom sa pobral preč.
Obchodník ostal zarazený, "Žeby nové kone pre kráľa? Snáď sa nechystá vojna..." rozmýšľal pričom jeho tvár od vysilenia nabrala fialkastý odtieň, ako to býva zvykom u ľudí s "miernou" nadváhou.
Chlapec, ktorý sedel neďaleko neho, vypukol do smiechu. Veď on dobre vedel, že neprišli kone, ale ľudia...
"Á ty sa čo smeješ, čo sa ti zdá na mne také smiešne?" rozhorčene zatiahol obchodník utierajúc si mokré čelo do bavlnenej utierky, "Dnes je akosi horúco..."
"To sotva," odpovedal mu chlapec pomedzi nepretržitý smiech, "včely už zaliezli."
"Ách, čože? Ahá, včely, včely... Ale nie, to nieje teplotou - nastáva mimo vegetačné obdobie, vieš, chlapče? Je to..."
"Iste, iste," zahováral Agar. Ak sa ten muž do niečoho pustil, veľmi ťažko prestal. Aj keď to nedávalo zmysel.
"Tak, čomu si sa smial, ty darebák jeden?" opýtal sa ho obchodník urazeným tónom.
"Ničomu."
"Vážne, asi vážne ničomu..."
Natiahol sa cez koše so zeleninou a vyťal chlapcovi štipľavé zaucho.

Na druhý deň chlapec opäť zahnal husi na pašu. Tentokrát sa svojho meča z halúzky ani na okamih nedotkol. Obrkúcajúc stebielko okolo prsta rozmýšľal, či sa podvečer k bráne má vydať alebo nemá. Nebude to pasca? Aj keď tomu sám neveril, tá šanca tu bola. Napokon, aby si uľahčil rozmýšľanie, vysadol na svojho hnedého koňo-poníka, popchol ho do cvalu a rýchlou jazdou krúžil okolo husí, aby ani jednej nenapadlo ujsť ale aby si aj vyčistil hlavu a rozhýbal svojho štvornohého kamaráta.
Vtom zbadal kdesi ďaleko od jeho stanovištia strom s okrúhlou korunou posiaty s červenými bodkami. Jablká? Nechal husi husami a na konskom chrbte zamieril k stromu. Keď bol od neho asi dvadsať metrov, spozoroval, že to niesu jablká ale čerešne. Nadšenie z neho opadlo ale i to je dobré.
Koňa zastavil pod korunou. Nohy položil na sedlo, chytil sa nízkeho konára a pomaly sa vystrel. Mohutné telo sa pod ním pohlo keď kôň sklonil hlavu aby si odškubol suchej trávy. Chlapec nabral stratenú rovnováhu a načiahol sa za čerešňami.
Ukladal ich do ohybu svojej dotrhanej košele. Chytil jej koniec a vytiahol ho trochu dohora, čím vznikla priehlbina, vhodná na ukladanie plodov. Keď mu červené plody začali vypadávať cez okraj, opatrne sa posadil do sedla. Samozrejme, že mu pritom vypadala štvrtina zberu.
Nakoniec zliezol dole snažiac sa nezašliapnuť popadané čerešne. Tie lepšie pozbieral a tie horšie hádzal Daminolovi. Ten ich vo vzduchu chytal ako vycvičený pes, iba raz sa stalo, že červená šmuha mu preletela len tesne popred zuby.
Chlapec dojedol posledný plod, hlasito vypľul kôstku obďaleč, ked si spomenul na husi. S hrozným rykom sa rozbehol. Kôň klusal za ním.
Agar trielil ako opreteky. Dobehol na miesto, kde sa mali pásť tie uškrečané vtáky. Tých však nebolo... Chlapec sa bezmocne pobzeral po okolí.
Hneď však opadlo jeho zdesenie keď hlúčik hús zbadal pod blízkymi stromami. Iste im bolo horúco - vážne? - a tak utiekli do tieňa blízkych stromov. Pohľadom ich zrátal. Jeden, dva, tri...
...štyridsaťsedem, štyridsaťosem, štyridsať deväť. Jedna chýba.
Zrátal ich ešte raz ale výsledok bol rovnaký.
Rozhliadol sa po mieste, kde sa ešte len pred chvíľou pásli. V stopárčení nebol bohvieaký umelec. Na svoje veľké potešenie spozoroval uzučký pás trávy, ktorá sa na tom mieste nevztyčovala tak, ako povedľa. Určite prešla tadiaľto...
Chlapec sa vybral po stope.
Tie husi sú ale hlúpe. Namiesto toho, aby sa držali pokope, sú schopné sa aj rozísť po šírom okolí. Veď jedna hus je vo väčšom nebezpečenstve ako celý zhluk. Prečo im matka príroda nenadelila aspoň štipku mozgu navyše? Možno by stačilo aj....
Agar pocítil hrozný náraz, ktorý otriasol celým jeho telom. V ušiach mu až zaľahlo a na hlave sa mu ozvala hrozná pulzujúca bolesť. Na okamih uvidel nočnú oblohu posiatu stovkami hviezdičiek za slnečného dňa...
Chlapec k udretému miestu hneď natiahol ruku aby si aspoň ako-tak utíšil bolesť. Pritom dvíhol hlavu aby zbadal, čo mu uštedrilo taký buchnát.
Stál pred čerešňou, pod ktorou len pred chvíľou jedol čerešne. No ešte čosi - v kríku za stromom zbadal akýsi pohyb. Zazdalo sa mu, akoby sa tam krčil nejaký človek...
Keď si však uvedomil, že je na nesprávnej stope, ihneď na čudný výjav zabudol a zvrtol sa.
"Ja som ale hlupák," otočil sa, že nájde druhú, keď vtom hneď neďaleko neho zagágala hus. Strhol sa, až opäť narazil chrbtom do stromu. Naštvane udrel päsťou do kmeňa, aby si aspoň nejako uľavil. To však robiť nemal. Rozbolela ho päsť, ale to nebolo všetko. Zvrchu sa naňho zrútilo zo desať čerešní. Chlapec zanadával, ale kmeňu sa radšej už ani nedotkol. Plody z neho opadali - ale fľaky ostali...
Odviedol, či vlastne dohnal hus ku zhluku. Vyvrátil hlavu nahor kontrolujúc polohu slnka, aby sa uistil, že dostať sa k hradnej bráne ešte stihá. Zahnal husi pod hradný kopec neďaleko rieky. Tam vtáky chvíľu nechal a spoločne s nimi vyčká, kým pre ne nepríjdú chlapci z dediny poniže. Tí už husi roztriedia ľuďom, ktorým patria.
Zatiaľ si vyzliekol košeľu a v poločistom koryte rieky si ju ručne vypral. Ani mu nenapadlo, že to obyčajne robia ženy a dievčatá, veď nikdy v rodine nežil...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .