Kroniky Anethylgry - 2. kapitola - Agarov "všedný" deň

30. srpna 2011 v 23:56 | (c) Chodiaca kreativita |  KP - Kroniky Anethylgry - I. prepis
Táto kapitola je prednastavená. Vznikla v ten istý večer, v ktorý aj prvá, ale chcela som to viac roztiahnuť :)

Opäť vám prikladám hudbu, ktorá by sa ku kapitole mohla hodiť:


Kam sa Agar rozbehol po tej vylomenine? To nik nevie. Obyvatelia kráľovstva ho vraj videli v ten podvečer spať pod hradbami neďaleko vstupnej brány, ktorú už zatvárali. Vtedy už bola noc a povieval chladný vietor. Agar ležal schúlený vedľa svojho hnedého koňo-poníka prikrytý tenkým pláštikom. V ľavej ruke neúnavne zvieral hrdlo svojej malej a doudieranej gitary, na ktorej ešte pred chvíľou vyhrával posledné tóny.
Tak spal vždy, a vždy na tom istom mieste. Neskôr, keď odišiel, ľudia na to prišli vďaka tomu, že "jeho" miesto ostalo prázdne. Bola to taká miestna tradícia, ktorá neskôr ľuďom veľmi chýbala.

Ďalší deň vyzeral ako všetky ostatné. Keď slnko zobudilo aj chlapca, vstal a spolu s poníkom sa presunul doprostred trhoviska. To bolo jeho druhým domovom. Vždy sa usadil neďaleko jedného obchodníka so zeleninou. Ten mu občas aj niečo podhodil za to, že mu kráti čas hudbou.
Áno, hudbou. Agar sa totiž vždy chcel stať potulným spevákom. Od nepamäti každý deň vyhrával na trhovisku svoje piesne, pričom sa však jedna od druhej príliš ani nelíšila. Nezarábal, on hral.
Niekedy siahol po malej kapse, ktorá bola pripevnená na sedle a s nádejou do nej nazrel. Dal mu ju jeden človek, ktorému sa jeho hra na gitare zapáčila. Vravel, že vtedy, ak ju človek vážne potrebuje, dá mu vec, ktorá by mu veľmi pomohla. Agar darmo dúfal - ale či on nič nepotreboval? Nechýbalo mu jedlo, rodičovská ruka? A kapsa vždy nič, vždy bola prázdna, no bez dna...
Keď sa slnko priblížilo k jednej z veží hradu, pripol gitaru háčikom o sedlo a spoločne so svojim koníkom sa rozbehol von za hradby. Tam každý deň zaháňal husi na blízke lúky či polia, kde prišlo.
Jeho práca spočívala v tom, že si sedel v tieni pod stromom, chrbtom sa opieral o jeho drapľavú kôru a jedol chlieb, ktorým ho vždy majitelia husí vybavili. Daminol, jeho verný - aj keď často zbabelý - priateľ, stál vždy neďaleko neho a spoločne s husami sa popásal na tráve. Chlapec občas vybehol, nechal chlieb chlebom, a zahnal neposlušnú hus. Potom sa naspäť vrátil a pokračoval v prežúvaní.
Ak už všetok chlieb dojedol, vzal svoju gitaru a vymýšľal nové melódie, ktoré sa potom rozliehali po širokom-ďalekom okolí; počúval zvonce kráv ktoré zvonili o jeden kopec ďalej; sledoval let motýľov; alebo vzal najbližšiu halúzku a trénoval výpady pričom si predstavoval, že drží skutočný meč. Skrátka, trávil voľný čas.

Keď slnko začalo klesať, zahnal husi domov a opäť sa vrátil na trhovisko. Tam vyhrával svoje melódie. Občas sa mu podarilo čo-to zarobiť vďačnou náhodou. Ak sa tak stalo, dal okuť miestnemu kováčovi svojho koňo-poníka alebo si nakúpil jedlo. A ak nič nezarobil, skrátka si jedlo "vzal", ako rád vravel. O postroj pre svojho Daminola si nerobil starosti, ak niečo potreboval, jeden z miestnych sedlárov mu vždy poslúžil, chlapec sa na oplátku postaral o jeho kone. A tak mal uzdu, sedlo a podkovy pre svojho poňo-koníka. Daminol bol totiž veľmi nízky, aj keď tak nevyzeral.
Od obchodníka sa presunul k vstupnej bráne, pretože tadiaľ prechádzalo viac ľudí. Brána bola čierna, zo železa. Za ňou sa kopec zvažoval prudko nadol, čo poskytovalo dobré možnosti obrany hradu a podhradia - kohokoľvek, kto by chcel dobyť mesto, by veľmi ľahko zneškodnili. Bránu vždy strážili dvaja rytieri v sivom brnení so zelenými plášťami a ak bola krajina v ohrození, vstup strážili štyria.
Akurát hral svoju dosiaľ najkrajšiu melódiu a pohľadom sledoval struny, aby ten nádherný koniec náhodou nezkazil zlým akordom, keď odrazu začul, ako pred ním ktosi zastal. Dvíhol hlavu a pozrel sa na prichádzajúceho svojimi sivými očami.
Na chvíľu onemel a zabudol hrať. Stál pred ním človek, o dve hlavy vyšší než on, mohol mať tak dvadsať rokov. Čierne jazdecké poločižmy - to bolo totiž prvé, čo zbadal - boli nízke do polovice lýtok. Balathíny - to boli klasické nohavice, ktoré sa nosili v ich zemepisných šírkach - boli svetlosivé. Vyzerajú ako mierne voľnejšie nohavice zošité po bokoch. V zošívaní sa ukrýva ešte kus látky aby sa nohavice mohli prešívať, rozširovať, keby náhodou získali nového majiteľa. To sa však často nestávalo, pretože to bol drahý odev. Koniec zošívky bol zakončený dvoma spustenými šnúrkami vo farbe nohavíc. Na vrchu mal bielu košeľu s hnedou honosnejšou vestou bez rukávov. Na nej mal ešte tmavé... sako, ktoré mu vzadu siahalo až po kolená. Chlapec taký odev ešte nevidel...
Bol chudší a na tvári mal výraznejšie a ostrejšie črty; nos so strmým klenutím, ktoré však nevyznievalo nepríjemne; čelo mal vysoké. Tvár mu lemovali mierne zastrihnuté gaštánové vlasy v ktorých sa lámali lúče večerného slnka. Čosi v jeho správaní chlapcovi napovedalo, že pred ním stojí človek honosnejší, než potulný sedliak. Preto to zistenie Agarovi vyrazilo dych.
"Kto ťa to naučil, chlapec?" opýtal sa ho muž zvučným hlasom, mierne zastretým.
Agar chvíľu mlčal. Slová mu uviazli v hrdle, no napokon dostal zo seba len, "S cudzími sa nerozprávam." Vzápätí si však zahryzol do jazyka. Dostal sa do rozpakov, tak jednoducho prestal hrať a predstieral, že sa snaží gitaru zapnúť o sedlo.
"Som Philip Athlysole," predstavil.
"Ja som Agar," odpovedal chlapec pričom sa ešte väčšmi zahanbil. Zdalo sa mu, že jeho meno je kratučké a neušľachtié až odporné oproti takému nezvyčajnému.
"Teší ma, Agar," odpovedal mu pomerne priateľsky a vzápätí pokračoval, "kto ťa naučil také krásne piesne?"
"Nikto," odvrkol Agar, lenže pôvodne chcel povedať čosi úctivejšie. Horlivo to zahovoril, "učil som sa ich sám."
"Potom si veľmi šikovný," prehovoril muž. Zjavne čakal na odpoveď chlapca, že mu aspoň poďakuje. Keď sa však odpovedi nedočkal, krátko povzdychol a hodil chlapcovi ťažkú mincu, ktorá sa zaleskla v slnku. Chlapec ju bez mihnutia oka chytil, krátko prezrel, ale hlavu nedvíhol, aby sa poďakoval. Odkiaľ mal vedieť, že čosi ako "poďakovanie" existuje...
Muž sa pobral preč. Prešiel cez otvorenú bránu a onedlho sa chlapcovi stratil z dohľadu. Potom ho ešte krátko zbadal precválať na bielom koni pričom ho nasledovala družina na hnedých a ryšavých. Zjavne sa ponáhľali no napriek tomu sa ten Atysol, či ako sa volal, pri ňom pristavil.
Agar ešte stále pripínal gitaru o sedlo vedľa kapsy. Až vtedy si uvedomil, že jej hrdlo pchá do iného remeňa a preto sa mu to nedarí. Sám si zanadával na svoju neschopnosť a chybu opravil.
Zo stretnutia mu bolo akosi horúco, preto vzal Daminola, cetou chytil jablko, ktoré mu hodil obchodník a šiel sa ochladiť k riečnemu potoku tečúcemu asi dvadsať metrov dole po strmom svahu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hakky "Stalker" Life Hakky "Stalker" Life | Web | 31. srpna 2011 v 0:03 | Reagovat

Pěkně napsané ...

2 Chodiaca kreativita Chodiaca kreativita | Web | 31. srpna 2011 v 0:22 | Reagovat

Ďakujem :-) :-)

3 vestec vestec | Web | 12. ledna 2012 v 19:08 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .