Život tryskom - druhá kapitola - Ten nieje zlý

13. listopadu 2009 v 22:24 | (c) Chodiaca kreativita |  KP: Život tryskom
V tejto kapitole sa pozrieme na to, aký sľub musel dať Black svojej matke. Stretne sa s objektom, ktorý nebude mať nikdy rád no uvidí aj osobu, ktorá mu zmení život od základov.


Každý deň som mal svoj rozvrh. Po raňajkách som šiel na pastvinu, kde som pobehoval s inými koňmi a dozvedal sa novinky zo sveta jazdeckého športu. Schuti som chrúmal čerstvú trávu.
V jeden deň, keď som takto pobehoval okolo mamky, otočila sa ku mne.
"Ty tým ľuďom neveríš, však?" pozrela na mňa prežúvajúc výhonky.
"Prečo?" podišiel som k nej.
"Niesu dobrí," varovala ma šepky, "ľudia niesu dobrí. Sú zlí. Nidy im never," poúčala ma, pričom kopytom prehrabla trávu, "Však im nebudeš veriť. Sľúb mi to, synček."
Nechápavo som prikývol a ďalej som prežúval rastlinky. Nechápal som sľubu, ktorý som jej dal. Prečo? Ľudia sa mi zlí nezdali. Možno ale preto mamka žila v lesoch a preto s ľuďmi do Wildershoftu nechcela ísť... Zariadim sa tak, ako uznám za vhodné.
No čím viac som nad tým rozmýšľal, tým viac som mamke začínal veriť. Keď prišli pre mňa, pretože bol čas ma večeru, nedôveroval som jazdkyni s ohlávkou v ruke, ktorá kráčala smerom ku mne. Najprv som si trošku poklusal po obvode celého výbehu. Po polhodine v dobrej nálade, pretože ma celý čas naháňala a vysielala kopu nadávok, ktoré som i tak nechápal, som sa dobrovoľne vzdal, pretože môjmu bruchu už nebolo všetko dvakrát jedno.
Odviedla ma do stajne. Raz sa mi podarilo aj vytrhnúť jej vodítko z ruky. Spravil som kolečko okolo stajne a potom som sám vošiel dnu, zatiaľ čo jazdkyňa ma hľadala niekde úplne inde. Spokojný so svojim výkonom som nosom drgol do dverí. Neotvorili sa. Naokolo nebol nikto, kto by mi pomohol. Pohyb som zopakoval, no bezúspešne. Nahnevane som do nich kopol kopytom. Nepovolili.
"Hej!" zaerdžal som obzerajúc sa po stajni. Niekoľko koní na konci stajne pobavene dvihlo hlavu a posmešne si odfrkovali medzi sebou.
Nakoniec som sa do boxu dostal. Jazdkyňa mi prišla otvoriť, pričom ma škubla za hrivo. Nahnevane som zafŕkal a hrabol kopytom. Ona ma urazene "nasáčkovala" do boxu a nasypala mi o štvrť odmerky menej, ako mala.
"Zlý kôň, takto sa nebudeš ku mne správať!" zvýšila na mňa hlas. V hlave sa mi ozvala veta, ktoú mi mamka dnes vravela. Ľudia niesu dobrí. Pochopil som ju. Nemajú poňatia o tom, čo je zábava.
Niečo na mňa znova zakričala ale pri tom kopnutí a pri mojom erdžaní som ju nepočul. No grády jej hlasu boli nepovšimnuteľné.
Znepokojilo ma to. Hrabajúc kopytom som dvíhal hlavu nahor a nadol. Odrazu niečo odkiaľsi vytiahla, niečo čierne, ktoré sa matne zalesklo vo svetle slnka vychádzajúceho spoza okna. Svišťalo to vzduchom ako raketa a odrazu ma tým šľahla po krku. Na zasiahnutom mieste sa mi rozľahla štipľavá bolesť. Celý som sa rozochvel strachom.
Od bolesti som vykríkol a toto už bolo na mňa dosť.
Vyšvihol som sa na zadné nohy, prednými prudko mávajúc. Uši som stiahol čo najnižšie. V mojom vnútri sa prebáral pocit hrôzy a strachu.
Mávajúc prednými nohami som kopol do dverí boxu. Jazdkyňa ustúpila.
Dvere na stajni sa rozleteli.
Dopadol som na všetky štyri a hrabajúc kopytom som sa obzrel. Od nich sa k nám náhlil akýsi vysoký, ďalší jazdec. Pod rukou si pridržiaval čierno-striebornú prilbu. Mal svelé, takmer až plavé, vlasy. Telo mu pokrýval biely sveter s chrániacou vestou. Na nohy mu priliehali biele rajtky s miernym krémovým nádychom a vysoké jazdecké topánky bez ostrúh. Typické oblečenie pre parkúrového jazdca...
"Ann´, čo to tu stváraš," ootočil sa na jazdkyňu vážne kráčajúc uličkou, pričom na mňa ani nepozrel. Vôbec nepociťoval potrebu zvyšovať hlas ako ona. Vravel tlmene a ukľudňujúco, akoby z neho vychádzal pokoj. Značilo to o jeho pokojnom psychickom rozpoložení, to som vedel ihneď...
"To on!" Ann ukázala bledou rukou na mňa. Ja som ako odpoveď zafŕkal a vyceril zuby ako pes.
"Nekrič tak," oboril sa na ňu jazdec. Podľa môjho uváženia mal úplnú pravdu, "To sa ho nesnažíš ani ukľudniť?" otočený k nej otváral dvere boxu, ktoré jazdkyňa omylom pribuchla keď sa snažila uhnúť. "Poslal ma" do boxu.
"Zaútočil na mňa!" bránila sa jazdkyňa.
"Alebo ty naňho," odpovedal jej pridržiavajúc pootvorené dvere, "A povedal som ti, ten kôň nieje pre teba. Kto ti ho prikázal vyviesť z výbehu?" ani nečakal na odpoveď, ktorá sa mu i tak nedostala.
Ann pohŕdavo čosi zamrmlala a s nenávisťou v očiach odišla snažiac sa narobiť čo najväčší rámus.
Človek slabo pootvoril boxové dvere a snažil sa vojsť. Ešte stále som sa celý chvel a v hlave mi to hučalo, aj keď bol všade pokoj a ticho. Nasledujúci výkop jazdca takmer zasiahol.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 19. srpna 2012 v 20:48 | Reagovat

To akoby som citala o nasich konoch v klube :) super

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

---





Chcete sa dostať na hlavnú stránku? - creatio.blog.cz


free counters
Meranie spustené od 1. júla 2012

Copyright © 2009 - 2015 [ Créatio ]
Všetky práva vyhradené.

S akýmkoľvek šírením obsahu tejto stránky bez vyslovného
súhlasu autora autor . n e s ú h l a s í .